Angel

1. Angel Gymnázium sv. Michala Archanjela Piešťany Ročník: 3 Číslo: 1 Šk. rok: 2012/2013

2. Obsah 2....Obsah; Štatistiky 3 – 5......Rozhovor s p. riaditeľkou Mgr.M. Melicháčovou 6 -7........Spomienka na p. riaditeľku Mgr.A.Klčovanskú 8 – 9......Pán riaditeľ RNDr.V.Filo 10 – 15........Chodili k nám... 16 – 17...Modelka Nika Kováčová 19 – 20...Prvé kroky školy, výučba a študenti,p.prof. Mgr.E.Bieliková 21 – 24....Spomínanie p. prof. RNDr.J. Siváčka 25 – 26...Rozhovor s p. prof. Mgr.P.Gašparíkom 27 – 28.........Sedeli tu aj tieto dámy... 29 – 30....Sv. Cyril a Metod 31........Vtipy z našich lavíc Možno ste sa ešte nezamýšľali nad otázkami ako napríklad, koľko študentov navštevovalo našu školu, koľko Michalov a Mišiek k nám teraz chodí, či aký bol najmenší počet žiakov na škole? My vám tu na ne ponúkame odpovede . Koľko máme momentálne na našej škole Miškov a Mišiek? 5 Michalov a 8 Mišiek  Kto slávi na sviatok sv. Michala narodeniny? Veronika Palkechová z  2.B  Aký je celkový počet absolventov našej školy? 708  Koľko kňazov je z našej školy? Dvaja .. Dušan Kolenčík a Michal Križák a jeden ešte študuje...Laco Čúzy Aký bol najmenší počet žiakov v triede na našej škole? 8 žiakov  Zisťovali: Ondrigová Klára, Babečková Tatiana, 3.A Štatistiky

3. 1.Ste spokojná s výkonmi študentov a profesorov ?Priali by ste si prípadne niečo vylepšiť ? Výkony študentov vždy závisia od ich motivácie. Každý z nich prichádza na gymnázium zo ZDŠ-ky s „nejakými“ známkami, ale všetci sú v prvom ročníku postavení na rovnakú štartovaciu čiaru a majú rovnaké šance uspieť. Povedala by som však, že miera pochopenia tohto faktu závisí od vyspelosti študentov a uvedomenia si, že tu sa štartuje ich budúci život a kariéra. Pokiaľ si tento fakt študent neuvedomí, bohužiaľ, má ťažký život, a nielen na škole , ale aj neskôr. Poznám študentov, ktorí už od 1.ročníka vedia, čo chcú. Sú však aj takí, ktorí sa to dozvedia až na vysokej škole – alebo aj nikdy. Tí asi nikdy nedospejú a spoliehajú sa na to, že za nich vyriešia problémy iní ľudia – rodičia či príbuzní. Nie je to ale tak, život je krutý, kríza zúri, zamestnania je stále menej. Treba si uvedomiť, že zamestnania, ktoré vyžadovali stredoškolské vzdelanie dnes vyžadujú vysokoškolské, ak bol dostačujúci jeden cudzí jazyk, dnes sú to minimálne dva až tri. Pokiaľ človek nechce skončiť vo fabrike pri páse, musí byť kvalifikovaný, vzdelaný, ambiciózny a priebojný. Musí sa vedieť spoľahnúť sám na seba a veriť si. Musí vedieť , čo chce a tvrdo na tom pracovať. A to je veľmi ťažké, najmä ak chcete prekonať svoju vlastnú lenivosť a získať sebavedomie. Stredná škola je obdobie tréningu, kde je na to veľa príležitostí. A tie treba využiť. Tak milí študenti, len do toho... Čo sa týka profesorov, každý z nich je skutočne nadmerne vyťažený. Sme malá škola a preto všetky tie nesmierne mravčie práce, ktoré treba ešte popri učení urobiť sa delí medzi 14 ľudí v pedagogickom zbore. Keď to porovnáte so školami, ktoré majú v zbore 30 alebo 50 učiteľov, je to iná deľba práce. Vážim si svojich pedagógov, lebo okrem vedomostí odovzdávajú študentom skúsenosti a hlavne srdce. Niekedy sa vám možno zdá, že sú prísni a neústupčiví, že majú zlú náladu, veľa vyžadujú a robia samé nudné veci. Ale opak je pravdou. Za prísnosťou sa skrýva zodpovednosť, snaha prinútiť študenta, aby na sebe pracoval. Výsledky sa dostavia možno neskôr v živote a veľa študentov – už vysokoškolákov sa príde poďakovať, pretože až na nekompromisných vysokoškolských skúškach zistia, že majú vedomosti a že im naozaj nikto nič neodpustí. Samozrejme, sme všetci ľudia a prižmúrime kde-tu očko, ale nesmie to byť príliš často. My vieme, kedy to študent zneužíva, ale stále si hovoríme :“ veď sú to ešte deti“. Ale viete, niekedy nás študenti vedia aj nahnevať a vtedy sa nedá nič iné robiť, iba trvať na pravidlách. A to je dobré zas len pre študenta. Učiteľ je svojím spôsobom aj herec. Musí vedieť zabudnúť na všetky svoje problémy a odučiť hodinu, zaujať žiakov, usmievať sa , byť príjemný. Niekedy je to naozaj veľmi ťažké. Pamätám sa na obdobie, keď môj otec umieral na rakovinu. Mala som 2 malé deti a učila som na dvoch školách(angličtinu): malých žiačikov na prvom stupni, a veľkých študentov na gymnáziu. Moje ráno začalo odvozom detí do školy – ako inak – obidve na bicykli, celých 6 či 7 hodín som si odučila a potom som pozberala deti, prišla domov ale celú cestu som myslela len na to, či otec ešte žije . V škole som však na to nemyslela. Musela som sa natoľko psychicky pozbierať, aby som nedala žiakom pocítiť svoje bôle... Aj o tom je život učiteľa. 2. Finančné zdroje našej školy sú pomerne obmedzené. Dal by sa tento fakt v budúcnosti zlepšiť? Nik z nás nevie, čo v budúcnosti bude. Všeobecne je známe, že žiakov, ktorí vychádzajú zo ZDŠ je o polovicu menej ako ponúkajú stredné školy. Financovanie je však nastavené na žiaka. Čím menej žiakov škola má, tým menej financií. A treba platiť energie, prevádzku,... Ak má škola málo žiakov, je aj menej učiteľov a je ťažké zabezpečiť kvalifikované vyučovanie predmetov. Je na šikovnosti manažmentu, aby tieto problémy zvládol a existujú rôzne riešenia. My, na cirkevných školách sme vycvičení, lebo od počiatku našej existencie bojujeme s nedostatkom peňazí. Píšeme projekty, zháňame sponzorov, snažíme sa, aby škola bola moderne vybavená, aby vyučovanie bolo kvalitné. Štátne školy tieto problémy nikdy nemali - vyskytli sa až teraz a všetci sú z toho zhrození. V budúcnosti veľmi záleží od múdrosti zriaďovateľa školy, aby dobre rozhodol, t.j. rozhodol tak, že škola bude môcť pokračovať pri zabezpečení aj iných zdrojov financovania , ako je ten štátny. Napríklad zo súkromného sektora. Všetci už teraz vedia, že financií zo štátu nebude viacej, preto treba hľadať iné zdroje. Možnosti sú aj v samotných školách a ich personáloch. A čo zlepšiť? Vždy je čo a je toho ešte veľa, čo by sa dalo na tejto škole zlepšiť. Napríklad postaviť multifunkčnú halu s aulou, kantínou, malou telocvičňou. To bol vždy môj sen. Ale aj vy lepšiť triedy o interaktívne tabule a moderné učebné pomôcky. Rozhovor s pani riaditeľkou

4. 3. Aké výrazné zmeny prebehli za obdobie Vášho pôsobenia na našej škole ? Zmeny boli veľké. Predovšetkým stavebné. Celá budova bola zateplená, vymenili sme okná, zrenovovali toalety, celý školský areál, nadstavili severné krídlo, neustále renovujeme telocvičňu, jednoducho bolo preinvestovaných viac ako 330 000,-€ iba za ten čas, ktorý som vo funkcii. Predtým bolo určite preinvestovaných mnoho financií, lebo dvaja riaditelia predo mnou rekonštruovali podkrovie, triedy a kúrenie. Čo sa týka výchovy a vzdelávania, celý proces prešiel veľkými zmenami. Ešte pred tým, než sa spustil poplach okolo vzdelávacích programov škôl, my sme už mali na škole nový hodnotiaci systém, používali sme internetovú žiacku knižku, zaviedli sme projektové vyučovanie, projektové záverečné práce, náš učebný plán bol prispôsobený požiadavkám študentov a ich zameraniu a ďalšiemu štúdiu na VŠ. Tých zmien bolo naozaj toľko, že si dovolím tvrdiť, že sme predbehli dobu, a to , čo bolo neskôr požadované od ostatných škôl, my sme vlastne realizovali. Treba podotknúť, že cieľom našej školy nie je za každú cenu produkovať „bifľošov“ a samých jednotkárov. Dôležité pre nás je, aby si každý vedel nájsť životnú cestu a uspel v takej oblasti, akú si sám vyberie. Takisto chceme nenásilnou formou mladých ľudí formovať. Musia pochopiť, že láska a viera sú v živote veľmi dôležité, modlitba veľmi silná a nikdy, v žiadnom probléme nezostanú sami, ak budú dôverovať Bohu. Viem, že rozumom je to veľmi ťažko pochopiteľné, ale ja osobne som zažila také chvíle, ktoré ma presvedčili, že to nie je zbytočné . Nikdy totiž nezostaneš sám a uvedomíš si, že každý problém má riešenie. Iba potrebuješ rozmýšľanie, čas, vieru a možno niekoho, kto ťa pochopí. Moje povolanie učiteľa ma naučilo trpezlivosti. Naučila som sa, že nikdy nemôžem nad nikým lámať palicu, že mnoho ľudí potrebuje len podanie ruky a úsmev, aby pochopili, že nie sú sami. Mám rada mladých ľudí a teší ma vidieť, ako rastú nielen fyzicky ale hlavne duchovne a vzdelanostne a som rada, že mám na tom aspoň malý podiel. Napriek všetkým problémom... Zhovárala sa: Klára Ondrigová a Martina Maceková3.A

5. To najkrajšie na svete je človek a jeho práca. Svojou prácou zanecháva po sebe stopy, ktoré nemiznú. A tých nemiznúcich stôp zostalo po bývalej riaditeľke školy pani Anne Klčovanskej veľa. Zostali stopy vedúce strmou, ale priamou cestou. Cestou neľahkou, plnou odriekania, sebazaprenia i nepochopenia. Tieto stopy sú však trvalé, nemeniteľné, hlboké, vzácne. Vari najviac ich zostalo z najplodnejšieho obdobia jej života, z posledných rokov pred odchodom do dôchodku, kedy vykonávala funkciu riaditeľky Gymnázia sv. Michala Archanjela. Riaditeľkou školy sa stala Mgr. Anna Klčovanská krátko po jej zriadení v roku 1995 a vykonávala ju až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Celou svojou osobnosťou sa venovala tejto neľahkej a namáhavej práci, keď sa naša škola začínala rozvíjať a dostávať do povedomia. Položila jej pevné základy stojace na viere v Boha, morálnych zásadách, poriadku, disciplíne a osobnej statočnosti. Pokračovala v rekonštrukcii Gymnázia sv. Michala Archanjela, podarilo sa jej dobudovať chemické laboratórium s priľahlou odbornou učebňou, kabinetom- veď bola vynikajúcou chemičkou. Vybudovala telocvičňový trakt s novým sociálnym zázemím a prívodmi energií, nový systém ústredného kúrenia. Nikto nespočíta koľko hodín práce riaditeľa školy- organizátora, stavbára, projektanta, ekonóma, kontrolóra, stavebného dozoru v jednej osobe sa za tým skrýva. Anka však bola predovšetkým učiteľkou a ako každý učiteľ aj vychovávateľkou. A na tomto poli zanechala najviac šľapají. Učiteľ je zodpovedný za prítomnosť aj budúcnosť mladého človeka. Naša pani riaditeľka si túto zodpovednosť plne uvedomovala a dôsledne uplatňovala. Vždy bola čestná, priama, zásadová, rozvážna, ale aj trpezlivá a vytrvalá. Vždy a všade učila a vychovávala, či to bolo v triede, v zborovni, na chodbe školy, na výlete, či na ulici. S našou bývalou pani riaditeľkou sme sa navždy rozlúčili 2.5. 2011. Spomienka na ňu, na dni a roky strávené pri práci s ňou, na jej rozhovory v zborovni, vtipy, ktorých mala vždy riadnu zásobu, ale i vážne rady a diskusie pretrvávajú v nás i naďalej. Za všetko, čo vykonala, jej patrí hlboké uznanie a naše úprimné poďakovanie. Odišla, ale výsledky jej práce naďalej pretrvávajú a ona bude navždy žiť v našich spomienkach. Česť jej pamiatke. Mgr. Monika Melicháčová a Mgr. Elena Bieliková Spomienka naMgr. Annu Klčovanskú

6. Aké boli začiatky tejto školy? Výborné veď sme ju zakladali my. Bolo to náročné, najmä tie začiatky boli veľmi náročné, pretože táto budova bola prakticky zbúraná, takmer celé sa to prestavovalo. My sme vlastne začínali učiť na tejto ulici –hovorili sme tomu okresný súd, lebo tam bol kedysi okresný súd a tam sme učili zo začiatku na dve zmeny Chýba vám učenie? Tak už nie, už som moc starý, aj mentalita detí je trochu iná. Nie, už by som si netrúfal, hoci pred šiestimi rokmi som ešte zastupoval nejaké materské dovolenky na štátnom gymnáziu, lebo tam som prakticky učil celý život, tuto som začal, keď som mal 60 rokov. 59 rokov som mal, keď som začal byť riaditeľom na základnej škole cirkevnej a o rok sme založili túto školu. Vždy ste chceli byť učiteľom? Áno, chcel. Vidíte rozdiel medzi študentmi dnes a v minulosti? Čo ja viem, ťažko sa mi to posudzuje. Myslím, že teraz sú študenti takí sebavedomejší, ako boli kedysi a poslušnejší boli kedysi, to určite. Pamätáte si nejakých študentov, na ktorých nikdy nezabudnete v dobrom alebo aj zlom? Nemal som takých, čo by som v zlom na nich spomínal a v dobrom? Ja som mal rád všetkých študentov a môžem povedať, že aj študenti mňa a myslím si, že sme v dobrom vychádzali. Máte nejaký obľúbený zážitok so študentmi? Boli sme všelikde, napríklad z tejto školy sme boli na olympiáde - stretnutí cirkevných škôl v Košiciach, tam naše basketbalistky, na čele s terajšou sekretárkou Luciou, vyhrali basketbalový turnaj. Dokonca porazili aj Ružomberok a tam boli aj hráčky, ktoré začínali hrávať v Ružomberku profesionálne basketbal. Máte pocit, že sa tu niečo zmenilo? Rozhodne priestorovo, tie učebne dole sme nemali. Vynovilo sa to a mám z toho veľkú radosť. Ako vidíte budúcnosť školy? Cirkevné školy budú mať vždy problémy, pretože financovanie súkromných a cirkevných škôl je iné ako štátnych. Budú ich stále odstrkovať, čiže budú mať problémy pozháňať financie, nejakých sponzorov alebo akosi vyžiť. A ja sa dosť čudujem, že sa im to ešte darí a obdivujem obidve riaditeľky, čo sem prišli po mne, nebohú pani Klčovanskú aj pani Melicháčovú. Obdivujem ich, že im to ide fajn, som rád, sú to moje žiačky, bol som triedny obidvom. Čo by ste chceli profesorom, študentom a škole zaželať do budúcnosti? Aby sv. Michal Archanjel chránil a podporoval školu, keď má jeho meno. Zhovárali sa: Martina Maceková, Patrícia Bačová, 3.A Rozhovor s prvým riaditeľom, RNDr.VojtechomFilom

7. Martin Hladký 1. Na školu si spomínam naozaj rád, lebo je na čo spomínať. Rád spomínam na vynikajúcich profesorov/ky . Nedá sa tu vymenovať všetkých, ale aspoň zopár pre mňa dôležitých mien. Prvým riaditeľom cirkevného gymnázia bol Vojtech Filo. Vážim si ho ako človeka i ako profesora. Jeho hodiny matematiky boli nezabudnuteľné. Nielen, že nám vedel matiku výborne vysvetliť, ale navyše svoje vyučovanie často krát okorenil vtipnými hláškami, ktoré postupom času zľudoveli napr. „Čo si nervózna ako stará dievka pred vydajom!“ „Vážení, vážení, dneska nemám na srandičky čas!“ alebo „Fikni tam tu mínusku!“ On spoločne už s nebohou druhou riaditeľkou nášho gymnázia Annou Klčovanskou mal najväčšiu zásluhu na tom, že škola vznikla a pokračuje dodnes. Milovali sme aj našu triednu pani profesorku, Moniku Melicháčovú. Dalo sa už vtedy tušiť, že to dotiahne až do riaditeľského kresla. Samozrejme, nezabudnuteľný bol pre nás aj Janko Siváček. Jeho výklad biológie a geografie bol skvelý, jeho prístup k študentom ešte viac. Rád spomínam na spolužiakov a spolužiačky, na krásne vzájomné kamarátstva, ktoré do určitej miery trvajú až dodnes. Najkrajšie pre nás boli školské výlety do Talianska, kde sme spoločne zažili kopu srandy a zábavy. Historky z našich školských výletov sú už slávne. Na školu mám tie najkrajšie spomienky, nie nadarmo nám pani riaditeľka Klčovanská pri imatrikulácii hovorila, že z vlastnej skúsenosti môže povedať, že z gymnázia má zo všetkých škôl tie najlepšie kamarátstva a zážitky. 2. Už od začiatku školy som vedel, že chcem ísť na vysokú školu. Preto gymnázium bolo pre mňa ideálnou prípravou na ňu. Na vysokú školu som sa dostal síce až na tretíkrát, ale základy pre vysokú školu my dalo naše cirkevné gymnázium. Ešte viac ma však cirkevné Gymnázium sv. Michala Archaneja utvrdilo v mojich politických a kresťanských pohľadoch na svet. Nie nadarmo ma cirkevné prostredie nasmerovalo na politickú dráhu v strane, ktorá jediná v tomto štáte obhajuje zrovnoprávnenie cirkevných a štátnych škôl. Musím sa v tejto súvislosti zmieniť ešte o jednej veci. Po maturite som začal študovať na City University v Trenčíne. Bol som z cirkevného gymnázia zvyknutý tak na kresťanské a rodinné prostredie, že mi až po čase došlo, že City už je iná škola života, kde kresťanský postoj musí bojovať s tvrdou realitou, ktorá kresťanstvu príliš nepraje. Napriek tomu, alebo práve preto, ma ani takáto negatívna skúsenosť nedokázala od môjho náboženského presvedčenia odradiť. Toto by som doprial i súčasným študentom cirkevného gymnázia. Dnes už takmer desať rokov pracujem pre kresťanskú demokraciu. Ako regionálny tajomník mám na starosti zabezpečenie politickej činnosti našej strany v piešťanskom a hlohoveckom okrese. Z tohto titulu pracujem aj ako asistent poslanca NR SR, kde mám na starosti poslaneckú kanceláriu v Hlohovci. 3. Cirkevnému gymnáziu sv. Michala Archanjela v Piešťanoch by som chcel popriať, aby vychovávalo a vzdelávalo ešte lepších študentov, ako sme boli my a malo aspoň takých kvalitný profesorský zbor, ako bol za našich čias. Celkove si prajem, aby Cirkevné gymnázium v Piešťanoch vychovávalo ďalšie kresťanské generácie mladých ľudí, ktorí raz budú zárukou tohto, že kresťanstvo na Slovensku nebude už len archaickým pojmom. HELic. Dušan Kolenčík 1. Ako si spomínam na školské časy? Budem úprimný. Keď som bol gymnazista, určite som si niekedy i "pofrfľal" na školu tak, ako to robí každý jeden žiak či študent vo svete. Na gymnáziu sme zažívali skutočne pekné časy, ale i tie ťažšie. Patrili sme medzi tých študentov, ktorí rástli spoločne s "novonarodenou" školou. Toto bol tiež dôvod, keďže niekedy nám chýbali základné pomôcky, prečo sme si poťažkávali... Ale nezabudnuteľná na škole bola rodinná atmosféra, ktorá tam vládla, a ktorá nás všetkých spájala vedno spolu. Môžem Vám však povedať jednu skutočne veľkú pravdu - i tie negatívnejšie pocity, ktoré sme v priebehu školských časov azda mohli mať, sa premenili iba v krásne spomienky po našom odchode zo školy, keď sme štúdium na nej ukončili maturitnou skúškou. Priznávam, že dnes na naše Gymnázium sv. Michala Archanjela nedám dopustiť, ako ani na jedného z mojich bývalých profesorov či spolužiakov. Je to jedno veľké a krásne priateľské až rodinné puto, čo nás spája. Chodili k nám... • Niektorých bývalých študentov našej školy, ktorí pred nami drali tie isté lavice, ktoré v súčasnosti derieme my, sme sa spýtali tieto otázky: • Ako si spomínate na školské časy na GMA? • Kam vás naša škola posunula? Čo dnes robíte? • Keďže naša škola oslavuje okrúhle ,,narodeniny“, chceli by ste jej niečo zaželať?

8. 2. Na gymnázium som išiel študovať, pretože som už dávnejšie pred tým pocítil v mojom srdci Božie volanie stať sa kňazom. Toto volanie sa vo mne utvrdilo počas gymnaziálnych štyroch rokov definitívne. A tak som išiel samozrejme študovať katolícku teológiu, aby som naplnil zámer, ktorý mal Boh so mnou vo svojom pláne. Kňazstvo je dar a tajomstvo, ako to často opakoval Svätý Otec bl. Ján Pavol II., preto je veľmi ťažké vysvetliť slovami toto Božie volanie, tento Boží zámer. Ale slová sv. Evanjelia podľa Jána môžu azda zhrnúť všetko, čo je dôležité povedať: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás“ (Jn 15,16). Dnes pracujem na Arcibiskupskom úrade v Trnave ako kancelár a zároveň hovorca Trnavskej arcidiecézy. Už dlhší čas spolupracujem s médiami pri prenášaní priamych prenosov z bohoslužieb vo Vatikáne, či pri tvorbe niektorých programov a zároveň prednášam Cirkevné dejiny na Inštitúte rodiny Jána Pavla II. v Bratislave, ktorý spadá pod Katolícku univerzitu v Ríme. Kiež všetko, čo robíme, slúži k budovaniu Božieho kráľovstva medzi nami. 3. Nášmu Gymnáziu sv. Michala Archanjela želám predovšetkým to, aby nikdy nezanikla tá krásna rodinná atmosféra, ktorú sme i my sami ako prví študenti a maturanti tejto školy zažívali. Udalosti vo svete idú často krát nesprávnym smerom, lebo ľuďom na zemi chýba viera, láska, porozumenie, tolerancia a nádej. Ak sa tieto rodinné čnosti naučia študenti žiť na našej jubilujúcej škole, určite ich nezabudnú, aspoň veľká väčšina, šíriť i tam, kam ich Boh pošle počas ich života. A tak prispejú k tomu, aby tretie tisícročie nebolo obdobím temna, ale Svetla. Veď bolo by úplne zbytočné, aby bol niekto výborným a vedomosťami nabitým študentom, ak by zabudol byť predovšetkým kresťanom a človekom. Mgr. Michal Križák 1. Nechcem, aby to vyzeralo ako nejaká otrepaná fráza, ale spomienky na strednú školu patria iste medzi tie najkrajšie. Je to obdobie, kedy mladý človek už nie je dieťa, ale ani celkom dospelý človek. Školské časy na GMA boli obdobím nielen vzdelávania, ale aj dozrievania po ľudskej stránke, obdobie nových zážitkov, lások, skúseností (či už pozitívnych alebo negatívnych), obdobie, kedy človek hľadá svoje životný smer. Vždy, keď sa stretnem so spolužiakmi z gympla, radi si zaspomíname na staré časy, ktoré sme prežili, akí sme boli vtedy a akí sme dnes, „poohovárame“ profesorov, spolužiakov, a vždy s úsmevom na tvári skonštatujeme, že na strednej bolo „naj.“ 2. Kam ma Vaša škola posunula? Na vysokú školu. Dnes ako kňaz pôsobím vo farnosti Veľké Kostoľany. Som veľmi rád, že aj z tejto mojej farnosti pochádzajú niektorí študenti alebo už aj absolventi GMA. 3. Čo by som chcel škole zaželať? Dvadsať rokov je dvadsať rokov. Je to veľa či málo? Ktovie? V každom prípade si myslím, že škola by nemala byť len vzdelávacou inštitúciou. Pokiaľ v nej nie je vytvorené rodinné prostredie, v ktorom sa môže mladý človek vzdelávať, slobodne rozvíjať svoje myslenie, dary a talenty, pokiaľ nenájde vo vyučujúcich v prvom rade ľudí, ktorí sú tu pre neho, ktorým môže dôverovať a spoľahnúť sa na nich, dotiaľ bude škola len akýmsi výmenným obchodom, kde učiteľ sprostredkúva vedomosti, študent ich prijme a hotovo. Želám GMA, aby bolo nielen kvalitnou školou, ale aj prostredím, z ktorého bude vychádzať budúcnosť nášho národa, mladí ľudia, ktorí budú nielen vytvárať hodnoty, ale posúvať našu spoločnosť dopredu tým správnym smerom. Želám GMA, aby ho sv. Michal ochraňoval od všetkého zlého, dobrých študentov i profesorov, ktorí aj napriek neľahkej situácii v školstve sa nevzdajú a budú ochotní odovzdať svojim zverencom to najlepšie zo seba. Želám ešte veľa úspešných rokov a všetko len to najlepšie!

9. Msc. Simona Melicháčová 1. Na časy strednej školy spomínam ako na bezstarostné štyri roky, keď mojou jedinou starosťou bolo učiť sa, a vymyslieť kam pôjdeme s kamarátkami v piatok von. V triede sme boli fajn kolektív.Bolo nás veľmi veľa a myslím, že do školy sme chodili všetci radi. Ak sa nám zdal predmet zložitý, pri skúšaní a písomkách sme si vždy vedeli pomôcť  Rada spomínam aj na školské výlety, a na chutné bagety počas veľkých prestávok ! 2. Škola mi v prvom rade poskytla skvelé vedomosti, i keď pravdu povediac, niekedy bolo ťažké sedieť nad knihami. Naučila som sa najmä systémovo učiť, čo mi veľmi pomohlo v ďalšom štúdiu. Po strednej škole som chodila na bakalárske štúdium na vysokej škole manažmentu v Brne, a magisterské štúdium v odbore medzinárodného manažmentu som dokončila v Bruseli. Momentálne pracujem pre finančnú inštitúciu v "hlavnom meste Európy". 3. K dvadsiatemu výročiu, by som rada zaželala škole, aby sa naďalej rozvíjala ako doteraz; aby mala šikovných študentov, ktorí sa chcú vzdelávať; a tiež, aby mala vždy takú kreatívnu pani riaditeľku, ktorá robí naše gymnázium jedinečným! Tomáš Hudcovič 1. Bolo to fajn obdobie, aj keď mladý človek si v tom čase myslí niečo iné. Gymnázium sa ešte iba rozbiehalo. Pred nami bol len jeden ročník, takže atmosféra bola viac ako rodinná. V pamäti mi utkvelo pár udalostí. Napríklad “lyžiarsky” a guľovačky s pani profesorkou Aštaryovou, či nočné behanie niektorých spolužiakov v mraze, aby sa schladili. Zabudnúť sa nedá ani na profesora Pučeka a jeho vetu “Cievka ako dievka...”, či profesorku Klčovanskú s jej bonmotmi typu “Kováčik, vy keby ste nemali uši, tak sa smejete dokola”. No a spolužiaci mi dodnes vyčítajú maturitný ročník, keď som mal individuálny študijný plán kvôli športu a do školy som chodil len na skúšanie a písomky . 2. V rámci klišé sa dá povedať, že GMA bolo dobrým základom. Niekto tvrdí, že čo sa študent naučí a čo nie, závisí od pedagóga. Ja si však myslím, že je to hlavne o študentovi. Pedagóg je dôležitý, ale nie najdôležitejší. To, či sa chcem niečo naučiť je na mne. Toto som pochopil už na gymnáziu, takže som to mal asi o niečo ľahšie potom na univerzite. Po gymnáziu som študoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave geodéziu a kartografiu. Ako to však dnes býva, robím niečo úplne iné (i keď na fakulte sme mali dva semestre fotogrametrie, takže nejaké spojitosti by sa dali nájsť . Venujem sa fotografii, založil som lokálny online magazín www.pnky.sk a keď sa “nudím” tak sa hrám s retro nábytkom a dizajnom. Marek Mečiar Pán Mečiar je absolventom nášho gymnázia. V hudobnej sfére sa pohybuje 14 rokov, pričom už 11 hrá v doprovodnej kapele Petra Nagya - Indigo. Spolupracovali s ním aj mená ako Janko Ledecký, Paľo Drapák, Beáta Dubasová či Marián Greksa. Taktiež prispel k vytvoreniu hudby televízneho programu Světla pasáže (TV Nova). 1. Spomínam na tie časy veľmi rad. Tam som strávil asi najviac času so svojimi priateľmi , ktorých teraz stretávam zriedka. Toto gymnázium mi bolo veľmi blízke, lebo bolo v susedstve Základnej školy , ktorú som od mala navštevoval, a tým pádom mi aj profesori boli známejší a asi aj ja im. Mám dojem, že za mojej " éry " sa začal vydávať školský časopis, na ktorom robilo veľa mojich spolužiakov. Najradšej spomínam asi na naše volejbalové začiatky. Práve na škole sme sa zamilovali do tejto hry, ktorá ma nevie pustiť aj po tých pár rokoch. 2. Na túto otázku nie som asi ten pravý človek, keďže bolo vopred asi jasné , že budem pokračovať v šľapajach mojich rodičov a budem sa snažiť byt muzikant. V tom aj pokračujem.O posunutí niekam z hľadiska školy asi nemôžem hovoriť z dôvodu, že to nebola škola s odborným zameraním, ale určite ma vyzbrojila do ďalšieho života minimálne anglickým a nemeckým jazykom, ktorý som už mal možnosť neraz zužitkovať. 3. V dnešných neľahkých časoch ,by som chcel škole a vedeniu zaželať, aby to bežalo stále lepšie a lepšie . Je jasné, že menšie školy to majú fakt ťažké. Takže vedeniu prajem pevné nervy, veľa žiakov a snáď aj podpory, či už finančnej alebo morálnej. Žiakom prajem veľa pekných chvíľ strávených v našej škole :) • 3. Čo sa týka želaní, tak by som gymnáziu poprial veľa šikovných zanietených študentov a pedagógov, ktorí sú svojmu poslaniu oddaní telom i dušou. Popri rodine je škola jednou z najdôležitejších buniek našej spoločnosti, tak verím, že práve z GMA vzídu ľudia, ktorí dokážu byť v dnešnej ťažkej dobe pre ostatných vzorom.

10. Nikoleta je úspešnou absolventkou nášho gymnázia spred dvoch rokov. Po dokončení školy sa rozhodla pokračovať v, už pekne začatej, modelingovej kariére, no a dnes sa s jej tvárou stretávame v médiách. Ako toto všetko vníma ona sama sa dočítate v nasledujúcich riadkoch... 1.Ako niektorí na škole vedia si nedávna úspešná maturantka na našom gymnáziu. Podľa správ, ktoré sa dostali na Slovensko si sa stala reprezentantkou Slovenska respektíve Piešťan v Pekingu v rámci tvojej modelingovej kariéry . Mohla by si bližšie priblížiť našim študentom o čo presne išlo? Nenazývala by som to reprezentáciou. Väčšinou nikto nevie ani moje celé meno, nie to ešte národnosť. Modelky sú väčšinou len anonymné tváre. Do Číny som pôvodne prišla na tri mesiace kvôli práci. Klasický trip aký absolvujú všetky modelky. Moja agentúra v Bratislave ma poslala do agentúry v Pekingu aby som získala skúsenosti a nové fotografie do portfólia. Po troch mesiacoch som sa rozhodla zostať ďalšie tri a práve teraz v Moskve čakám na let do Viedne. Takže môj čas v Číne na tento rok skončil. Začali sa o teba viacej zaujímať modelingové agentúry po tom, ako si sa tam stala slávnou počítačovou postavou ? Je pravda, že som dostala prácu pre firmu vyrábajúcu počítačové hry a stvárnila som jednu z hlavných postáv najnovšej hry, ale určite to neberiem ako niečo, čo by prinášalo slávu. Pre slovenské média a ľudí je to samozrejme zaujímavé, ale pre mňa samú je to len jedna z mnohých prác. Myslím, že modelingové agentúry z ostatných krajín o tom určite nevedia. Na Slovensku a v Pekingu svoju stálu agentúru mám, takže ostatné sa o mňa zatiaľ nezaujímajú. Rozmýšľaš nad tým, že by si v Číne zostala po celý život? Peking a celkovo Čína je pre mňa do budúcnosti zaujímavá možnosť. Nateraz sa však neplánujem usadiť nikde a chcem pokračovať v cestovaní do rôznych kútov sveta. Keď sa moja čínština dostane so základov aspoň na úroveň mojej angličtiny, potom si viem predstaviť aj svoj bežný život a prácu na tomto mieste. Už ako gymnazistka si sa modelingu venovala. Kedy si presne začala a čo si ako prvé nafotila? Myslím, že som mala okolo 14 rokov keď som absolvovala prvé kastingy a prvé fotenie, ktorým bol klasický fototest, akým začínajú všetky dievčatá. Nikto sa nepostaví prvý krát pred fotoaparát aby nafotil rovno kampaň. Kým prídu pracovné ponuky, modelky musia mať portfólio z rôznych testshootingov, na základe ktorého si ju klient vyberie. Naša škola tento rok oslavuje 20. výročie založenia. Chcela by si jej niečo k týmto ,,okrúhlym narodeninám,, zaželať? Naše gymnázium ma veľa naučilo a nemyslím tým len vedomosti. Ovplyvnilo do určitej miery moju osobnosť a celú moju budúcnosť. Prajem mu teda, čo najviac študentov, ktorí budú mať záujem zobrať si z rokov štúdia čo najviac a budú spokojní s tým, akým smerom sa aj vďaka gymnáziu posunú. Verím, že si naďalej udrží rodinnú atmosféru a profesorskému zboru prajem len viac a viac inšpirácie a optimizmu. Modelka Nikoleta Kováčová

11. Pani profesorka Bieliková iste nejednému z nás zotrvá v pamäti na vždy. Je to veľká osobnosť školy, ktorá po jej chodbách chodí od jej vzniku. V nasledujúcom článku popisuje jej spomienky, pocity či pohľad na súčasný prístup študentov a spôsob učebných postupov. V roku 1991bola založená Cirkevná základná škola sv. Márie Goretti, kam som sa po výzve v kostole, kde oznamovali, že hľadajú pedagógov, prihlásila. Prichádzala som s pocitom veľkej zodpovednosti, úcty k prostrediu cirkvi. Bolo to obdobie naplnené radosťou a očakávaním, po rokoch, kedy sa k viere na školách nemohlo priznať. Keď po roku bolo rozhodnuté, že sa zakladá cirkevné gymnázium, bola som oslovená pánom riaditeľom, či pôjdem do tohto nového projektu. Brala som to ako ďalšiu radostnú výzvu. Keď ma však poverili triednictvom na gymnáziu, musela som sa vzdať triedy na Základnej škole, za ktorou mi bolo veľmi smutno. Osud mi však niečo vynahradil- pár žiakov mojej triedy zo ZŠ sa stalo študentmi mojej triedy na gymnáziu. Počas 20-tich rokov sa tu vystriedalo veľa kolegov. Boli našou súčasťou, vytvárali vzťahy svojím prínosom do kolektívu, prispievali svojou osobnosťou k atmosfére v škole. Záležalo na jednotlivcovi akým spôsobom chcel pozdvihovať ducha školy, a tak sa to opakuje neustále. Určite na mňa pozitívne pôsobilo nadšenie a elán pri zakladaní školy, snaha tvoriť, budovať, hľadať nové, dávať zo seba to najlepšie. Aj keď sa človek unaví, a myslí si, že už nevládze, môže čerpať aj z dobrých výsledkov a nadšenia, ktoré zažil. Možno sa už doba príliš podpísala pod ľudí. Silnejúci individualizmus oslabil vzájomné väzby, zrejme zmenil aj prejavy viery, odhodlania. Niekedy študenti sami upratovali po sebe v jedálni, cez prestávku vytvorili ružencové spoločenstvo - vieru viac prežívali. Vo výučbe sa žiada viac aktívneho prístupu žiakov, tvorivé úlohy, riešenie problémov, menej je faktografického učiva, odbúrava sa pamäťové učenie. Je väčší a ľahší prístup k informáciám, využívajú sa nové technológie. Množstvo informácií a podnetov však môže pôsobiť aj negatívne, ak rozptyľuje pozornosť a odoberá o čas a silu. V súčasnosti sa rozšírili možnosti pri rozvíjaní spoločných zručností. Dôraz sa kladie na komunikatívnosť, schopnosť pôsobiť prostredníctvom médií, vedieť prezentovať svoje schopnosti a vedomosti. Rozšírila sa výučba v oblasti umenia a kultúry, cudzích jazykov, informatiky, zaviedol sa predmet psychosociálny tréning. Upustilo sa od výučby založenej na osvojovaní si encyklopedických vedomostí. V každom ročníku sa nájdu študenti, ktorí sú pre mňa výnimoční. Možno záujmom o svet okolo nich, o snahu urobiť ho lepším, hľadať pravdu, ísť vlastnou cestou, aj keď je ťažšia, konštruktívnym prístupom, empatiou, nadšením. Škole prajem veľa dobrých študentov, zapálených profesorov, nevzdávanie sa svojho cieľa a pomoc Božiu. Mgr. Elena Bieliková:Prvé kroky školy, výučba a študenti

12. Prvákom síce neznámy pán, ale pre nás dlhoročne známeho pedagóga, profesora Siváčka, sme si taktiež dovolili osloviť. V posledných rokoch na škole vyučoval geografiu, avšak v nasledujúcom rozhovore nás oboznámi aj s inými predmetmi, s ktorými sa vo svojej učiteľskej kariére stretol. Taktiež nebudú chýbať príhody či spomienky na naše gymnázium. 1. Ste jedným z učiteľov, ktorý na našom gymnáziu zotrvali obdivuhodný čas. Určite si v pamäti nosíte nejaké zábavné príhody, ktoré sa vám s našimi študentmi (teraz už absolventmi) prihodili. Mohli by ste sa s niekoľkými, pre vás najsilnejšími, s nami podeliť? Ten ,,obdivuhodný,, čas je iba 19-ročná epizóda tu v Piešťanoch (od r. 1993-2012). Zábavných príhod po tých rokoch bolo veľa, takže aspoň niektoré: Po maturitných skúškach odišli štvrtáci, a preto sa menil rozvrh hodín. Nenapísal som si ho. Jedno utorňajšie dopoludnie som mal mať voľno, ale v dôsledku zmeny tam boli napísané 3 biológie. Na druhý deň sa ma pani riaditeľka A.K. pýta, kde som bol.,, Bol som na vychádzke s vnučkami na Červenej veži´´, odpovedal som. Tak som si ,,zablicoval´´ i ako učiteľ. Na toto som si spomenul, ako som nedávno videl Filipa zo IV.B s frajerkou na lavičke pri Dubovej. V Paríži sme dali študentom rozchod na 2 hodiny s tým, že sa potom stretneme na tom istom mieste, kde nás vysadil autobus. Nemohol tam parkovať, tak odišiel na iné miesto. Medzi tým sa zotmelo a jeden študent nám chýbal. Zostal som na dohodnutom mieste čakať a autobus urobil 2 neplánované 10 minutové okruhy, kým sa mladý pán objavil. Bez náznaku pedofílie či týrania dostal od radosti dve zauchá. Bol to neskorší majster Slovenska v šachu. Na zájazde v Taliansku v hoteli študent M.V. preliezal zo svojho balkóna na dievčenský- vraj pre kúpené mlieko. Z recepcie ho videla vrátnička a upozornila nás. Hrozilo, že zavolá karabinierov (vojenskú políciu v Taliansku- veľmi prísnu) pre podozrenie zo zlodejského či teroristického napadnutia. Našťastie to kolegyňa po anglicky, slovensky, taliansky a ešte neviem ako stopla. Na tom istom zájazde pani kolegyňa(M.Melicháčová)– asi tak 6 km naháňala chalanov – mimochodom boli v šľapkách - po kukurici, pretože vyvádzali, čo nemali. Aby som naučil niektorých pánov študentov dochvíľnosti, nechal som 10 min. po dohodnutom zraze autobus odísť. Nedochvíľni študenti sa museli dopraviť zo Skalice do Holíča na ubytovňu stopom a peši. Dodnes si to pamätajú. Podobných zážitkov bolo veľa. Niektorí študenti, dnes už aj šesťdesiatnici, dokonca spomínajú na webových stránkach. Silný zážitok bol i vtedy, keď som po operácii srdca ležal na kardiológii v Bratislave a dozvedel som sa, že na prvý piatok sa celý kostol modlil za moje uzdravenie. Alebo minulý rok na Vianočnej akadémii, keď som na záver vinšoval zo známej piesne ,, Daj Boh šťastia tejto zemi...´´ citujem: ,,...hladným chleba dobrého, chorým zdravia pevného, dopraj Bože svojmu diele večné trvanie, nech sa ono nezahubí všetci prosíme. Rybám čistej vody daj, vtáctvo a zver zachovaj, dopraj Bože svojmu dielu večné trvanie ´´  potom ten neutíchajúci, frenetický potlesk a standing ovation. To sú veľmi silné zážitky. 2. Vďaka vašej výučbe geografie dnes chodí po svete mnoho vzdelaných ľudí. Ako to odstupom času vnímate, najmä keď sa o ich úspechoch dozviete? Okrem geografie, ktorú spomínate, a ktorú som učil posledné roky i vás, mám aprobačný predmet biológiu. Dlho som ju učil. V minulých rokoch bola v osnovách geológia a mineralógia, pol roka psychológia a pol roka logika. Spomínanie p. profesora RNDr. Jána Siváčka

13. Keď bolo treba zastúpiť dejepisárku, tak asi rok som sa bavil aj dejepisom. Vzdelávanie je veľmi široký pojem- dlhodobý, dokonca celoživotný proces. Ak som ním pomohol mladým ľuďom, mám z toho veľkú radosť. Ani nie pre sumu vedomostí, jednotiek či pätiek (tú menia nové objavy, zmeny v spoločnosti, v štátoch, vo svete...), ale pre spôsob, ako získali a absorbovali nové poznatky, ako sa orientujú v zmenených podmienkach. Presne ako sa hovorí: ,, Ak naučíš človeka loviť ryby, nakŕmiš ho na celý život´´. Mám radosť z toho, keď sa dozviem, že bývalý študent je vicerektorom VŠ, generálom v armáde, úspešným profesorom chémie na ChTF v Bratislave či biológie na Poľnohospodárskej škole v Nitre. Taktiež poteší dobrý muzikant na zaoceánskej lodi, podnikateľ, učiteľ na dedinskej škole alebo brigádnička v Kauflande. Najviac ma, ale poteší, keď sa títo ľudia priznajú k svojej búrlivej mladosti na strednej škole a prihlásia sa. V poslednej krížovke som vylúštil, že ,,od toho sa učíme, koho najviac milujeme´´. Tak posúďte sami. 3. Ako si dobre spomínam, vraveli ste, že by ste ešte rád precestoval svet podľa možností. Kam vás najbližšie ťahajú vaše kroky? Čím je daná krajina pre vás atraktívna? Áno, rád by som ešte popozeral zahraničie. Chystám sa do Španielska, Gibraltaru, Turecka, taktiež by som si opäť chcel pozrieť Moskvu a Petrohrad (vraj sa to tam poriadne zmenilo). V marci pôjdem na rakúsky ľadovec. Vidieť toľko, koľko zdravie a peňaženka dovolí nespokojnému duchu. 4. Teraz ste už na zaslúženom dôchodku. Nemáte niekedy pocit, že vám chýbame, alebo si naplno užívate každý deň po dobre odvedenej práci? Nuž, priznávam, že mi chýbate. Veď od r. 1960-2012 uplynulo 52rokov a tie, s výnimkou vojenskej prezenčnej služby, som prežil medzi študentmi. Ich vek medzi 15-19 je najbúrlivejší. Prvé lásky, sklamania, objavovanie, štúdium, poznávanie, lyžiaráky, stužkové, plánovanie ďalšieho života- to je nesmierne pestrá paleta. Mnohým som radil, dali si povedať a sú vďační, tí čo neposlúchali, sa poučili. Škoda, že posledné roky sú silne poznačené rodinnými, materiálnymi i finančnými ťažkosťami. Môžeme cestovať bez obmedzenia, no nevyužívame to. Sme pohodlní a limitovaní. 1. Čo ovplyvnilo vaše rozhodnutie stať sa učiteľom? Na základe toho, že som sa venoval deťom na fare, tak sa ma farár spýtal, či by som nechcel študovať teológiu, byť katechétom. Takže ja som postupoval postupne ako pri obrade. Zo začiatku som v kostole stával pri spovedelnici, neskôr v strede kostola. Zmenil som sa, bol som vyrovnanejší. Potom som sedel v prvej lavici. Neskôr som začal čítavať a pomáhal som kostolníkovi. Potom som už aj rozdával sväté prijímanie. Nasledovalo štúdium a takto sa to všetko postupne krásne formovalo. Neprišlo to všetko ihneď. Postupne som prichádzal až k tomu cieľu. Spomínate si na pána farára Braňa Bukovského? Čo bol s nami na lyžiarskom. Minule tu bol s nami na Memoriále Juraja Nemca a spomínal, že už sa hovorí, že farárom by som sa mohol stať aj ja. Farárov je teraz málo a možno by sa niečo takéto nové zaviedlo. Tak by som relatívne mohol ešte postúpiť a nakoniec by som sa stal pápežom :D( p.p. Krajčovič: V tom prípade idem ja hneď do pekla,  ). Exkomunikovaný budeš zo všetkého. Rozhovor s p.prof. Petrom Gašparíkom 

14. 2. Tešíte sa, keď chodievate do práce? Vždy (p.p. Krajčovič: na mňa najviac).Teším sa vždy, lebo je to spojené s mojou vierou. Napríklad, keď ráno začínam druhou hodinou, ja som v škole už od pol siedmej. Lebo chodievam do kostola o šiestej ráno. Takže rád chodím do školy, ja som bol vždy ranný vták –vták ohnivák, že Andrejko. Ja som vždy rád chodil do práce, chodím a teším sa. Niekedy som sklamaný aj z toho všetkého. Veľmi ma to trápi všetko, ja som moc veľký idealista. 3.Zamýšľali ste sa nad tým, že by ste zmenili povolanie? Chcem sa dožiť dôchodku tu v školstve. Už si to neviem predstaviť nikde inde. 4. Čo si želáte do budúcnosti? Aby to tu i naďalej fungovalo, lebo toto je zmyslom dnešnej spoločnosti. Existujú také školy, ako napr. naša škola, ktoré sa venujú študentom s láskou. Alebo, aby to bolo také, aby sme sa snažili nielen my, ale aj vy študenti. Lebo odkiaľ by mohla ísť náprava, ak nie z takýchto škôl kde je kresťanstvo, aj keď je to možno len taká formalita. Ale chcem, aby to všetko pokračovalo ďalej. Aby ľudia s radosťou pristupovali k vzdelaniu. 5. Ako dlho na tejto škole učíte a aké boli vaše začiatky? Ťažké –žartujem , učím od roku 2001 to je 11 rokov. A moje začiatky? Veľmi som sa teší sem ísť, lebo som tu poznal riaditeľku, p. prof. Dugátovú , Aštaryovú, Siváčka, takže sem som išiel do známeho prostredia. S nimi som chodil lyžovať, ani som ešte nevedel, že tu budem učiť. Aštaryovú som poznal už od detstva, chodili sme na jednu školu. Takže som sa sem tešil, aj keď učiť taký predmet ako je náboženstvo, bolo zvláštne, ale napriek tomu som mal predstavu, že pohnem s celým svetom a so všetkými, preto som vám o sebe toľko vždy každému rozprával, aby ste vedeli, že som prežil niečo a nie je to len teória. 6. Ako by ste popísali žiakov spred jedenástich rokov, líšia sa od súčasných? Áno aj nie. Rovnaká je puberta, tie isté názory, pohľady, oblečenie, jak oni sú najmúdrejší na svete a my sme všetci hlupáci a ničomu nerozumieme, to sa nezmenilo. Čo sa zmenilo dobou ,je agresivita, sebectvo. My keď sme niečo urobili zle, tak sme si to aj priznali, neútočili sme, no a teraz, neučí sa a doma povie , že to nás taký dxxxl učí a ten rodič ,nie aby mu dal dobre po ústach, ale on ešte pomáha.. takže tam je rozdiel, že decká nehľadajú chyby sami na sebe . Vtedy boli decka úprimnejšie , ako sú dnes. 7. Prečo ste sa rozhodli učiť na cirkevnom gymnáziu? Mal som takú možnosť, bol som si vedomý svojej viery a tým, že som sa zapájal s deckami a miništrantmi z tohto  kostola, tak to prišlo a to bolo v tých deväťdesiatych rokoch . No a potom mi povedal pán farár, že či by som nešiel študovať. A bolo to ešte lepšie .Viac budem s deťmi, takže preto som chcel sem ísť . Bol som presvedčený o tom, že je to cesta Pánova. 8. Ako sa zmenila škola počas vášho pôsobenia? Zmenila sa ku kráse –myslím budova a areál, že je to vidieť ako to bolo pred tým , je to zásluha pani riaditeľky – toto je jej robota. Ale zvnútra to je opačne, bolo lepšie a nejako to ide dolu – ale to súvisí s tou otázkou pred tým, čo ste mi dali - prístup detí. Preto sa hovorí, že naša škola je ľahšia, lebo je tu viac tej lásky a pochopenia pre vás, viac šancí a aj sa to zneužíva . Na iných školách, kto by sa s vami toľko papral? Vyhodia vás, nevšímajú si vás . Mnohí, čo sem prešli , to zažili - aj minuloroční štvrtáci, tam ale 9 ľudí prešlo zo štátneho gympla, čo odtiaľ odišli práve pre takýto prístup. (Pozn.celkovo ich bolo 13). A my tu máme tú trpezlivosť, že sa snažíme podľa mňa pomôcť. A preto to tak ten študent berie . Skúša trpezlivosť, skúša čo sa dá. 9. Aké ročné obdobie máte najradšej? Z každého troška, keď sa to zoberie . Mám rád, keď po zime príde jar, ten kúsok, keď sa tak oteplí, že nie je ešte tak strašne horko, stromy sú zelené, ale to je krásna zelená, nie je to zaprášené od prachu, nie je to obžraté od parazitov. Takže jar je krásna, ale určite mám rád leto najviac lebo som lev. 10. Čo by ste chcel odkázať budúcim generáciám učiteľov? Aby nepozerali na zvýšenie platu, na peniaze, ale aby videli vás. Že má odovzdávať to čo sa naučil, aby bolo lepšie. Je krásne, že bojujeme za platy ale čo pomôže plat, keď o dva roky môžu zrušiť malé školy. Takže je jedno ak budem mať veľký plat a o pár rokov nebudem mať kde učiť. 11. Aká najvtipnejšia historka alebo príbeh vám utkvela v pamäti? Tých bolo strašne veľa to by vám nestačilo ani 8 časopisov . Určite z nejakých školských výletov. Ja ich mám strašne veľa, to by bolo určite nadlho. Ale najkrajšia spomienka sa mi vynorí, keď si spomeniem na výlet v Slovenskom Raji. Boli sme tu tri dni a počas celých troch dní nám pršalo. Chodili sme po horách a s deckami sme vytvorili takú rodinnú atmosféru, že to bolo niečo nádherné. Vtedy som mal taký pocit, že sa oplatí byť v tejto škole. Aj keď to nie je niečo smiešne, ale toto ma motivovalo na ďalšie a ďalšie výlety. Tiež mám nespočetne veľa zážitkov zo splavu. Ale napadá ma jeden zo Slovenského raja. Pršalo a po celodennej úmornej akcii hore rebríkmi a lanami, keď som sa dostal na vrchol, vytiahol som si dáždnik z ruksaku a roztvoril ho. (p. p. Krajčovič: Po tom ako bol mokrý 6 hodín. Ešte ako elegán zobral dve dámy pod dáždnik a tie boli ešte viac mokré než on.) Všetci na mňa pozerali a pán profesor na toto určite nezabudne :D.(p. p. Krajčovič: tomuto sa hovorí, že imidž treba dodržovať.).Bola slušná cesta , tak bolo treba vytiahnuť dáždnik. Zhovárali sa : Babečková Tatiana, Maceková Martina III.A.

15. Lucia Funketová 1. Po ukončení štúdia som nastúpila do zamestnania, kde som pracovala jednak s ľuďmi a potom s peniazmi, čo nebolo vždy jednoduché. Preto som privítala ponuku bývalej pani riaditeľky Mgr. Anny Klčovanskej a nastúpila som na miesto účtovníčky a administratívnej pracovníčky na tejto našej škole. Vedela som, že ma tu všetci poznajú a že sa tu nemusím obávať nekorektného prístupu – či už zo strany vedenia alebo zo strany profesorov. Napokon je mi blízka viera v Boha a nakoľko sme cirkevná škola, prácu na nej beriem ako podporu dobrej veci. Doteraz nebanujem, že som tu zostala už toľké roky.  2. Neviem, či to, čo teraz spomeniem, bude smiešne aj vám, ale nám to bolo. Spomínam si na hodinu chémiu, ktorú nás učila spomenutá pani riaditeľka. Bolo to niekedy v zime, mala obuté čižmy s vysokými sárami. Chodila po triede pomedzi lavice a vysvetľovala učivo. Po čase si na nás všimla, že sa na nej uškŕňame (potajomky) a že si asi zbytočne namáha hlasivky. Musím podotknúť, že to bola prísna, energická a bystrá žena v stredných rokoch, našťastie však aj so zmyslom pre humor. Rýchlo pochopila príčinu našich úškrnkov. Chodila totiž po triede s rozopnutými čižmami, ktoré mala ako vejáre okolo nôh. Bolo nám smiešne úsilie, ktoré musela vyvinúť, aby sa pri chôdzi nepotkla. Rýchlo predstúpila pred tabuľu s prísnym pohľadom a veru sme sa aj obávali nejakej tej odvety. Začala posúvať raz jednu nohu, raz druhú a popritom hovorila: „ No, pozrite sa, zasmejte sa! Nevideli ste čižmy?! Zabudla som si topánky na prezutie, bolo mi horko, tak som si ich rozopla...“ Keď sme sa všetci – aj s ňou - dosmiali, pokračovala hodina bežným spôsobom. 3. Na našej škole sa mi páči to, že je to malá škola. Na takejto škole je menšia anonymita a je to tu také rodinnejšie. Stretávam tu mladých ľudí, ktorí sú poväčšine mladí a slušní . A potom sa mi páči to, že je to cirkevná škola, kde môžu vyrastať mladí ľudia, ktorí budú nielen vzdelaní ale aj duchovne zorientovaní – pravdaže, ak budú sami chcieť. Majú tu na to lepšie predpoklady ako na štátnej škole. Ide len o to využiť potenciál našej školy. Zuzana Oslovičová 1. Po ukončení štúdia som sa vydala a po piatich rokoch života v Prešove som sa vrátila späť do Piešťan. Začala som si teda hľadať prácu. Angličtinu som učila už počas vysokej školy a veľmi ma to bavilo. V inzertných novinách som zbadala inzerát, že angličtinárku hľadajú aj v mne známom prostredí, tak som si podala žiadosť.  2. Ja som mala veľmi vtipných spolužiakov a v škole sme teda naozaj nenudili. Ktosi v triede vymyslel napríklad imaginárneho spolužiaka Karola, ktorý s nami niekoľko mesiacov žil. Bol to ale nevychovanec, lebo sa často stávalo, že niekomu zjedol desiatu, alebo zobral učebnicu a zabudol ju vrátiť. Jeden spolužiak tiež zastával funkciu triedneho kvetinára. O kvety sa staral veľmi pozorne, dokonca každú z rastlín nejako pomenoval. Menovku Kleopatra som videla na jednom z kvetináčov, ešte v roku, keď som na túto školu nastúpila učiť. 3. Páči sa mi, že je to škola malá. Výhodou je, že môžem každého svojho študenta spoznať. Študent nie je pre učiteľa na malej škole iba menom. Podľa mňa sa tým buduje pevnejší vzťah medzi všetkými, ktorí sú zapojení do vzdelávania. Na našej škole je tiež cítiť ľudskejší prístup ako na veľkých, anonymných školách. Žiaľ, z pohľadu financií je nižší počet študentov nevýhodou. Barbora Škoricová 1. Rada sa vraciam na miesta, kde som strávila určitý čas a cítila som sa dobre. Keď som tu počas štúdia praxovala na našom gymnáziu a dozvedela som sa, že by som tu v budúcom školskom roku mohla nastúpiť ako profesorka biológie a chémie, veľmi som sa potešila. 2. Ani nie. Tie vtipné a veselé situácie prežívam teraz s vami. 3. Na našej škole sa mi páči milá, príjemná a rodinná atmosféra, ktorá tu vládne. Priateľské, ale obojstranne sa rešpektujúce vzťahy medzi profesormi a študentmi. Srdečne a prívetivé úsmevy na tvárach študentov pri pozdrave v škole, ale i mimo nej, sú často krát veľavravné a povzbudzujúce. • Aj medzi profesormi a zamestnancami našej školy sú bývalí študenti nášho gymnázia a my sme sa ich spýtali tieto otázky: • . Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa po ukončení štúdia vrátili späť na túto školu? • . Spomínate si na nejakú vtipnú príhodu? • ..Čo sa vám najviac páči na našej škole? Sedeli tu aj tieto dámy...

16. V roku 863 boli na cisárov rozkaz poslaní na naše územie, kde sa nachádzala Veľkomoravská ríša. Ich príchod sa pokladá za zásadnú kultúrnu zmenu. Bratia boli skúsení v diplomacii a na Veľkej Morave rýchlo pochopili, že písmo a liturgia v slovienskom jazyku im pomôžu upevňovať kresťanstvo oveľa lepšie ako miestnym nezrozumiteľná latinčina. So sebou doniesli aj niekoľko významných darov. Boli to preklady mnohých liturgických kníh, prvý slovanský právny zákonník  Zákon sudnyj ljudem a prvá slovanská báseň Proglas. No tým najväčším darom bola prvý slovanský jazyk – hlaholika. Na Veľkej Morave to nemali vôbec ľahké. Boli neustále atakovaný franskými kňazmi, viackrát museli podnikať dlhé cesty, hlavne do Ríma alebo Benátok. Tam úspešne obhajovali pred trojjazyčníkmi starosloviensku liturgiu. Dlhé cesty ale veľmi oslabili slabé zdravie Konštantína, ktorý pred svojou smrťou vstúpil do kláštora. Tam prijal rehoľné meno Cyril. Zomrel v Ríme v roku 869 a pochovaný bol v bazilike San Clemente, kde leží dodnes. Metod, ktorý sa stal arcibiskupom, pôsobil na Morave napriek viacerým útrapám až do roku 885, kedy zomiera. Kde je pochovaný, to nikto nevie. Tento rok si budeme pripomínať na významné slovenské jubileum 1150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na naše územie. Pri tejto príležitosti by som Vám chcel priblížiť život a tvorbu našich vierozvestcov. Obaja bratia žili a pôsobili v 9.stor. a pochádzali z gréckeho mesta Solún (dnes Thessaloniki ). Preto sa často označujú ako Solúnski bratia. Ich otec Lev bol vysoký štátny úradník vo vtedajšej Byzantskej ríši. O matke sa vie len to, že bola pravdepodobne slovanského pôvodu. Rodičia mali 7 detí, z toho Metod bol najstarší a Konštantín najmladší. Pretože v okolí žilo mnoho Slovanov, predpokladá sa, že obaja dobre poznali slovanský jazyk. Metod (815 – 885), krstným menom Michal, vyštudoval právo a istí čas pôsobil ako správca provincie. Ale táto funkcia ho nenapĺňala, preto vstúpil do kláštora, kde prijal rehoľné meno Metod. Onedlho sa stal opátom (vedúcim) celého kláštora. Oproti svojmu bratovi vynikal praktickými a nie teoretickými schopnosťami. Cyril (827 – 869) vlastným menom Konštantín, vyštudoval teológiu a filozofiu v Konštantínopole ( dnešný Istanbul ). Keď mal 14 rokov prišiel o otca. Najprv pracoval ako knihovník, potom sa stal profesorom v cisárskej univerzite. Patril medzi najväčších intelektuálov svojej doby. Preto dostal prímenie Filozof. Viackrát sa uchýlil do kláštora, kde z nikým nekomunikoval, modlil sa a čerpal duchovnú silu. Pre svoju múdrosť a neochvejnú vieru ho byzantský cisár Michal III. viackrát poslal na diplomatické alebo misijne úlohy k susedným národom. Tam úspešne obhajoval svoje náboženstvo proti moslimským a  židovským učencom. Svätí Cyril a Metod

17. Študent: "Nič ma nenapadá." Profesor: "Aby som ja Teba nenapadol."  Profesori študentom: "Za tých 5 dní na lyžiarskom musíte na izbe vydržať aj s krokodílom." "Ukáž mi to, kde to je približne presne."  "Keď nechcete robiť, tak ideme pracovať."  "Pritlačte nos na mapu a nájdite to!"  "Si bystrý ako potok. Nikdy nevieš, kedy sa vyleješ."  "Otvor si dvere a zavri ich zvonku."  Profesor počas výkladu na hodine: "Človek má potrebu nadväzovať priateľské vzťahy."Študent: "Budete môj kamarát?" "Niekedy vás upodozrievame, že si do triedy vpúšťate slzotvorný plyn."   "Pribina nebol otec Pribináčika."   VTIPY Z NAŠICH LAVÍC  Študent pri odpovedi: "Hneď na to prídem, len mi niekto poradí."  Na hodine: "Caesar sa nechtiac 27-krát nabodol na nôž." Študent: "Takéto atlasy mám už 3."Profesor: "Aha, už viem, kam mi miznú." Pri odpovedi: Profesor: "Uveď mi nejaké ochorenie dýchacej sústavy." Žiak: "Sopeľ." Profesor: "Máte na tento predmet nejaké zošity?" Študenti: "Nie."Profesor: "Tak siich otvorte" Rozprávajú sa dvaja spolužiaci: "Koľko máš bodov?" "Jeden.""To je len o bod viac, ako mám ja !"

20. Milý náš GYMPLÍK,prajeme ti veľa úspechov, dobrých študentov, hrdých absolventov a mnoho ďalšieho. S LÁSKOU Zuzka, Majka, Laurika, Klárka, Paťka, Silvinka, Martinka, Tánička....  Prianie redakčnej rady AngelObčasník – časopis študentov Cirkevného gymnázia sv. Michala Archanjela Adresa: Pod Párovcami 127, 92101 Piešťany Redakčná rada: šéfredaktor: Mária Gubalová, predseda redakčnej rady: Laura Piscová. Časopis tvoria členovia Žurnalistického krúžku a ďalší študenti. Technická spolupráca: Mgr. Zuzana Oslovičová, Mária Gubalová Grafický design: Mária Gubalová, Mgr.M.Melicháčová Jazyková úprava: Mgr.Zuzana Oslovičová, Mgr.M.Melicháčová Fotografie: Patrícia Bačová, Laura Piscová Časopis vyšiel vo februári 2013 a vychádza od roku 2010. Dobrodincom a sponzorom srdečne ďakujeme!