Epika

1. Epika Základné pojmy

2. Epika • názov epika pochádza z gréckehoepos- vyprávanie (pieseň, slovo), zo starogréckych Homérových eposov: Ilias a Odysea • patrí k základným literárnym druhom • rozprávanie je hlavný slohový postup tohto žánru. • sled rozličných udalostí rozprávania tvorí epický dej

3. Delenie epiky • veršovaná • epos • balada • romanca • veršovaná aj neveršovaná epika • legenda • bájka • báj • povesť • neveršovaná epika (krásna próza) • román • novela • poviedka • esej • Podľa rozsahu • malá • veľká • stredná

4. Epos • je veľká epická veršovaná básnická tvorba , vznikla v antickej literatúre a jej obsahom sú problémy doby • Druhy eposov: • hrdinský ( bohatiersky) • historický • idylický • duchovný • moderný (reflexívny )

5. Hrdinský (bohatiersky) epos • V gréckej literatúre to boli Ilias a Odysea, ktoré sa pripisujú slepému básnikovi Homérovi, pochádzajú z 9. st. p. n. l. • Starogrécky epos prednášali osobitní prednášatelia pre veľké zhromaždenia ľudí. • Rozpráva o významných udalostiach, ktoré mali význam pre život celého národa. • Hlavný hrdina sa vyznačuje mimoriadnymi vlastnosťami. • Do deja zasahujú bohovia, je tu mnoho opisov prostredia, bitiek, súbojov, predmetov i postáv. • Na začiatku hrdinského eposu je tzv. invokácia – krátke naznačenie deja. • Konanie ľudí v starovekých eposoch určujú bohovia, ktorí pôsobia na ich rozhodovanie pomocou snov a pod.

6. Historický epos • Kým bohatiersky epos tematicky čerpal zo starých povestí a mytológie, historický epos vychádzal zo skutočných dejinných udalostí (Ján Hollý – Svätopluk, Sláv). Idylický epos • Tematicky sa viaže na udalosti z dedinského života, ktorý je blízky prírode. Pozadie diela tvoria často významné historické udalosti. Duchovný epos • Čerpal námety z biblie, slúžil potrebám náboženstva, bol prostriedkom na vyslovenie aktuálnych dobových problémov (Ján Hollý – Cyrilometodiáda).

7. Moderný (reflexívny) epos • Patria sem veľké epické skladby od čias romantizmu. • Literatúra si všíma osobné práva človeka, ktoré sú v rozpore so • spoločenskými a národnými záujmami. • Jeho najcharakteristickejším znakom je, že čerpá námety zo • života spoločnosti. • Zobrazuje základné problémy doby . • Epický dej je často prerušovaný opisom duševných stavov • zobrazovaných hrdinov, opismi prírody a úvahami autora

8. Balada • Stredne dlhá epická forma ľudového pôvodu. • Vyznačuje sa jednoduchým dejom. • Dej je smutný, pochmúrny a zväčša sa končí tragicky. • Hrdina balady obvykle zahynie alebo podstúpi iný krutý trest (tragika). • Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý a väčšinou býva rozprávaný formou dialógu • Môže obsahovať aj lyrické a dramatické prvky. • Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená subjektívnosť, ktorú zvýrazňujú opakovacie figúry, refrén a hyperbola

9. Ľudová balada • Pre svoj pôvod v ľudovej slovesnosti má mnohé spoločné znaky s ľudovou rozprávkou. • Autor balady je neznámy. • Dej má rýchly spád, často sa odohráva na neznámom mieste. • Často sa využívajú magické čísla (tri, sedem,...). • V mnohých baladách vystupujú nadprirodzené postavy (umrlci, víly, strašidlá) a prebiehajú neskutočné deje (prekliatie). • Balada sa šírila ústnym podaním, ľudia v rôznych krajoch si text obmieňali podľa vlastného vkusu a nálady. Tak vznikli obmeny na jeden motív - varianty. Od rozprávky sa odlišuje: • dej balady sa obyčajne končí tragicky • pôvodne sa spievala (pôvodne bola balada ľudovou tanečnou piesňou).

10. Umelá balada • Začína vznikať koncom 18. storočia, ale najmä v 19. storočí • Jej zdrojom boli ľudové balady, ale aj povesti a báje. • Z povestí si autori vyberali smutné, tajomné, záhadné, ale aj realistické deje, ktoré potom spracovali ako balady. • Romantickí básnici využívali baladu na vyjadrenie svojich romantických pocitov (lyrický moment).

11. Sociálna balada • rieši problémy biedy • problémy vojny • problémy osamelosti ľudí, • tragika hrdinov sociálnej balady vyplýva z nespravodlivých sociálnych vzťahov

12. Romanca • španielsky básnický útvar na pomedzí lyriky a epiky • básnická forma ľudového alebo rozmarného obsahu; • milostná pieseň; • menšia skladba lyrického rázu; • spracúva radostnú tematiku

13. Legenda • Pochádza z latinského legenda, čo znamená "veci určené na čítanie"). • Je to epický literárny žáner • Pojednáva o živote, smrti, umučenia a zázrakoch určitého svätca alebo mučeníka • Obľúbený žáner stredovekej a barokovej literatúre. • V legendách sa vyskytujú zázraky a postavy kresťanskej histórie • V prenesenom zmysle môže byť aj legenda o význačnej osobe.

14. Bájka • Je epický žáner, v ktorom zvieratá, rastliny alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia (tento jav sa nazýva antropomorfizácia alebo personifikácia • Vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. • V bájke sa využívajú alegorické prvky , satira a irónia, cez ktoré autor humornou formou kritizuje správanie ľudí. • Jednotlivé zvieratá v bájke získavajú ľudské vlastnosti, ktoré sa pre nich postupne stávajú typické (napr. líška je prefíkaná). V reálnom svete zvieratá nemusia byť nositeľmi týchto vlastností, ale ľudia im ich z nejakého dôvodu (napr. vizuálneho) prisúdili. • Bájky boli pôvodne určené dospelým čitateľom (poslucháčom), v 19. a 20. storočí sa začali stále viac posúvať do detskej literatúry.

15. Báj ( mýtus) • Je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový (primitívny) výklad o jave či veci, • Súbor mýtov (najmä určitého etnika či národa) sa nazýva mytológia či bájoslovie. • Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. • Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). • Ľud si mýtami vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. • Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie. • Rozdeľujeme do niekoľkých skupín: • 1. báje o pôvode neba a zeme, • 2. báje o pôvode človeka, zvierat, rastlín, názvov • 3. báje o objavoch vecí, remesiel, vied a umení, • 4. báje o predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu.

16. Povesť • Žáner prozaickej epiky neveľkého rozsahu, ktorý sa od báje a rozprávky odlišuje tým, že sa viaže na určité skutočné miesto, na určitý čas, na určitú udalosť, osobu alebo vec. • Má jednoduchý, pútavý a čitateľsky príťažlivý dej, v ktorom je často veľa neskutočného. • Podľa pôvodu delíme povesti na ľudové a umelé, • Podľa obsahu na: • 1. miestne: viažu sa na určité miesta • 2. historické: hovoria o konkrétnych historických udalostiach a osobnostiach (o ľudových hrdinoch, panovníkoch). • 3. démonologické: rozprávajú o nadprirodzených bytostiach • 4. heraldické: hovoria o vzniku rodov a erbov.

17. Román • Termín román pochádza zo stredoveku, kedy sa pojmom „conteroman“ (románske rozprávanie) začali v románsky hovoriacich krajinách označovať literárne diela písané v národnom jazyku (namiesto vtedy bežnej latinčiny). • Pôvod skutočného románu je však v poviedkach a novelách vznikajúcich od 14. storočia v Itálii. Tieto sa neskôr začali spájať do jednotného celku - románu. • Dôležitým druhom románu bol v 16. a 17. storočí tzv. pikareskný román. • Pikareskný románje parodizujúci román ktorý vznikol v Španielsku ako reakcia na dakedajší vážny rytiersky román. Jeho hrdina je ľudový šibal, tulák, ktorý putuje po miestach a zažíva dobrodružstvá.

18. Znaky románu • Epické prozaické literárne dielo, ktoré podáva široký obraz života spoločnosti obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. • Má veľký rozsah a zložitú kompozíciu. • Okrem hlavných postáv, prostredníctvom ktorých sledujeme hlavnú dejovú líniu, vystupuje tu aj mnoho vedľajších postáv, ktoré dotvárajú vedľajšie dejové línie,čiže epizódy. • Základom deja je rozprávanie udalostí, rozprávačom je najčastejšie autor (autorská reč).

19. Rozprávanie autoraje prerušované prehovormi postáv (reč postáv). • Hlavná dejová línia a idea románu sa viaže na jednu alebo viaceré hlavné postavy. • Spojením viacerých románov do jedného celku vznikajú dilógie (dva romány), trilógie (tri romány) a románové cykly. • Z tematického hľadiska romány členíme na : • dobrodružné, • generačné, • historické, • vedecko-fantastické, • psychologické, • spoločenské alebo sociálne, • životopisné, • autobiografické, • cestopisné a pod.

20. Novela • Novela vznikla v Taliansku počas renesancie. Stala sa obľúbenou v 19. storočí a je populárna dodnes. V novele má svoj pôvod aj novodobý román. Prechod medzi románom a novelou tvorí románová novela. • je prozaický epický literárny žáner (kratšieho alebo skôr) stredného rozsahu, ktorý sa od poviedky a románu odlišuje tým, že obsahuje pútavý príbeh osoby či skupiny osôb, ktorý podáva dramaticky a zovreto (bez zbytočných opisov a vedľajších epizód) a má prekvapivý (alebo aspoň výrazný) záver. • Postavy sa v novele nevyvíjajú. Hoci hovoríme, že novela zobrazuje len jeden príbeh, nezobrazuje len jednu udalosť, ale súbor udalostí, a to dramatických, napínavých udalostí. Novela máva viac postáv a zložitejší dej ako poviedka.

21. Poviedka • Korene siahajú do dávnych čias rozprávačskej tradície, ale za čas vzniku poviedky ako žánru sa považuje začiatok 19. storočia. V 20. storočí patrila poviedka k najrozšírenejším žánrom. • Je epický žáner krátkeho a stredného rozsahu s jednoduchým dejom a menšou intenzitou dramatickosti. • Patrí medzi tzv. krátku prózu . • Hlavnými rysmi sú jednoduchý dej a nemennosť charakteru hlavnej postavy. • Hlavnými prvkami poviedky sú: • časová a často aj miestna neurčenosť • minimálny výskyt hrdinov a fantastických motívov. • Väčšina poviedok končí pointou. • Na účely Ceny Nebula bola poviedka definovaná ako literárne dielo do 7500 slov.

22. Esej • (z angl. essay < fr. essai = skúška, literárny pokus < lat. exagium = váženie) je žáner náučnej literatúry, úvaha, v ktorej sa neobyčajným spôsobom spracúva odborná, najmä kultúrna problematika. • Zaujímavo, príťažlivo, esteticky, vtipne a vecne chce presvedčiť alebo poučiť čitateľa. • Vlastnosti • Je subjektívno-objektívny žáner. • Pisateľ využíva svoje vnútro. • Používa výkladový slohový postup, ale aj s opisom. Opisná esej sa využíva hlavne v literárnej vede, menej vo vedeckých prácach. • Prehodnocuje sa názor na všeobecne známu otázku, ale esej je odbornejšia. • Vyžaduje predchádzajúce odborné vedomosti. • Nemá typický koniec, pisateľ ju môže ukončiť kedykoľvek a akokoľvek • V odbornej eseji sa používajú priame výrazové prostriedky. Priamo, odborne pomenúvajú sa javy skutočnosti. Využíva sa koordinácia, vyratúvanie. • Vety sú krátke, dlhé, dokončené, nedokončené, opytovacie.