C_Havrankova

2. V rámci projektu Comenius sme sa piati vybraní žiaci (Eva, Peťo, Norbi, Miro a ja) zúčastnili zahraničného pobytu v Turecku v meste Kuşadasi. Počas celého pobytu na nás dozeralo 6 pani učiteliek, s ktorými sme si veľmi dobre rozumeli. • Náš zájazd začal v sobotu (18.05.2013), keď sme sa rozlúčili s našimi rodičmi a nasadli do autobusu na 35 hodinovú cestu. Cestovali sme luxusným autobusom s troma pánmi vodičmi, ktorí odviedli perfektnú prácu. V to ráno sme si nevedeli ani predstaviť, čo budeme robiť takú dlhú dobu, ale všetko dopadlo dobre, keďže sme sa zabávali celú cestu, a tak nám to ubehlo, dá sa povedať, rýchlo.

3. V nedeľu popoludní, v autobuse, tesne pred Kuşadasi na nás doľahol strach. Báli sme sa toho “nového“, čo nás čaká. Nedokázali sme si predstaviť, že vystúpime z autobusu, rozlúčime sa s našimi učiteľkami, kamarátmi a zrazu odídeme s cudzou rodinou. Nakoniec všetko dopadlo nad naše očakávania. Pred školou nás čakali žiaci s rodičmi a tureckí učitelia. Tá atmosféra bola neopísateľná. Všetkých žiakov z cudzích krajín, aj nás, porozdeľovali do rodín, oboznámili nás s večerným programom, a tak sme odišli s našou novou “rodinou“.

4. Moja nová rodinka bola veľmi pohostinná. Mala som dočasnú sestru, Yasemin, ktorá bola veľmi milá aj keď toho veľa nenarozprávala, keďže Angličtina bola pre ňu problémom. No postupne sme si na seba zvykli a našli sme spôsoby ako sa dorozumieť. Mala aj brata, ktorý mal iba 4 roky. Jej mama bola starostlivá a veľmi zlatá ku mne. Snažila sa so mnou všemožne komunikovať, dokonca aj po Turecky. Vďaka tomu sme zažili mnoho vtipných situácii. Jej otec pracoval ako recepčný v jednom hotely, čiže angličtinu ovládal veľmi dobre, a tak som sa aspoň s ním mohla porozprávať.

5. Ešte v ten večer sme sa všetci stretli na pobreží a šli sme na oslavy Dňa mládeže a športu. Kvôli tomuto sviatku na všetkých domoch, bytovkách a školách visela turecká vlajka. Na pobreží bolo postavené veľké pódium, na ktorom vystupovali známi speváci a tanečníci Turecka.

6. V pondelok ráno nás odprevadila jej mamka pred školu, kde sme sa všetci stretli. Ich škola nám zaobstarala autobus, ktorým sme sa odviezli do Izmiru. V meste sme navštívili Vesmírne centrum, kde sme sa dozvedeli zaujímavosti o kozmonautoch a pozreli sme si aj rôzne prístroje pre ich výcvik. Neskôr sme šli do planetária.

7. Poobede sme šli do Národného parku Gϋzelçamli. Kúpali sme sa v mori a spolu sme sa všetci navečerali. Neskôr sme si sami zhotovili menší teleskop, a taktiež sme pozorovali Mesiac teleskopom, ktorý vyrobili tureckí žiaci a ich učitelia.

8. V utorok pre nás pripravili program v škole. Najprv nám ukázali, ako sa vyrába zrkadlo zo skla do teleskopu. Výroba zrkadla pokračovala aj nasledujúce dva dni. • Nachystali nám aj občerstvenie. Poobede na nádvorí školy žiaci tancovali tradičné turecké tance a predviedli nám svoje vodné rakety vyrobené z plastových fliaš. • Po programe sme mali voľno, tak sme si šli nakúpiť nejaké suveníry na trhy.

9. V stredu, hneď ráno, sme navštívili Dóm Panny Márie. Podľa legendy mníšky objavili tento dom a do dnes sa verí, že to bolo miesto, kde Panna Mária strávila svoje posledné dni. • Cestou naspäť sme si šli pozrieť pozostatky historického mesta Ephesus. • Poobede v škole pokračovala výroba zrkadla do teleskopu, a potom sme mali voľno. Šli sme sa prejsť po pobreží a večer zas s našimi novými kamarátmi grilovať.

10. Vo štvrtok sme boli už len v škole. Výroba zrkadla bola hotová, žiaci nám zaspievali, zatancovali a svetoznámy fotograf Kubilay Akdemir, lovec zatmenia, nám prišiel porozprávať o svojej ceste po celom Turecku, celej Afrike aj Ázii s cieľom odfotiť čo najlepšie zatmenie Slnka.

11. Poobede sme mali opäť voľno, tak sme sa šli prejsť a večer sme, my piati a naši tureckí kamaráti, šli na večeru k Uygarovi. Bol to náš posledný večer v Turecku a každý z nás si to uvedomoval. Pred odchodom k našej dočasnej rodine sme sa už začali lúčiť, objímali sme sa a plakali. Nikto z nás nechcel, aby sme sa vrátili naspäť na Slovensko. V ten večer sme sa dohodli, že sa nasledujúce ráno stretneme o 3 hodiny skôr ako sme boli dohodnutí s našimi učiteľkami, aby sme ešte mohli byť dlhšie spolu.

12. V piatok ráno, zbalení a prichystaní na cestu, sme sa stretli ako sme sa dohodli, o 6:00 pred školou. Všetci sme na seba pozerali so slzami v očiach, že všetko sa končí. Nikto z nás nemohol naisto povedať, či sa ešte vôbec niekedy uvidíme. Po deviatej prišli naše pani učiteľky autobusom pred školu, v tej chvíli sme sa všetci začali objímať a plakať. Nechceli nás pustiť, ani my sme nechceli ísť, no pani učiteľky nás už ťahali do autobusu, že musíme ísť. Ten týždeň v Turecku bol nenahraditeľný, nič by som na ňom nemenila. Som rada, že som dostala takúto príležitosť spoznať nových ľudí, ich kultúru a vidieť mnoho historických pamiatok. Aj keď sa už nestretneme, ale spomienky nám ostanú navždy.