770 likes | 1.04k Views
PATOFYZIOLÓGIA DIABETES MELLITUS. Renata Péčová. História diabetes mellitus (DM). Prehistorické obdobie
E N D
PATOFYZIOLÓGIA DIABETES MELLITUS Renata Péčová
História diabetes mellitus (DM) Prehistorické obdobie • nie je známe, kedy cukrovka ako ochorenie prvýkrát postihla človeka, ale nie je vylúčené, že to bolo v prehistorickom období, v dobe, keď sa človek dokázal usadiť na jednom mieste a zabezpečiť si dlhodobo dostatočný príjem energie • prvýkrát k takýmto podmienkam došlo na južnej Morave a priľahlom území JZ Slovenska pred 20 tisíc rokmi v období paleolitu • realistická soška věstonickej Venuše – celková obezita, vzácnosť – symbol blahobytu a plodnosti
Starovek a stredovek 1550 p.n.l. – Ebersov papyrus - prvý opis cukrovky ako ochorenia, pri ktorom chorý trpí veľkým smädom a stále močí, pričom sa jeho „telo rozpúšťa a močom odchádza preč“ 1. tisícročie p.n.l. – India (sanskritská literatúra) – rozlišovanie 2 foriem diabetu
1. stor. n.l. – grécky lekár Aretaeus z Kapadócie, ktorý žil v Alexandrii, výstižne opísal chorobu, pri ktorej pacient veľa pije a často močí; chorobu nazval podľa gréckeho slova diabainó (pretekať cez niečo) diabetes 2. stor. n.l. – Galenos – diéta, telesné cvičenie, hydroterapia 9. stor.n.l. – Avicena – komplikácie – diabetická noha
Novovek Vedecký výskum cukrovky 1674 – Thomas Willis – odlíšil diabetes od iných polyurických stavov; ochutnával moč diabetikov a zistil, že je sladký 1869 – Paul Langerhans – opísal ostrovčeky pankreasu 1909 – Jean de Meyer – hypotetický hormón znižujúci hladinu cukru v krvi – názov inzulín
Langerhansove ostrovčeky pankreasu, HE Bunky typu A: glukagón, proglukagón a glukagónu podobné peptidy (GLP-1 a GLP-2) Bunky typu B: proinzulín, inzulín, C-peptid, amylín a kyselina -aminomaslová (GABA) Bunky typu D: somatostatín, vazoaktívny intestinálny polypeptid (VIP), gastrín Bunky typu F: pankreatický polypeptid (PP)
Inzulín 1921 – Frederick Banting Charles Best – z pankreasu psa izolovaný hormón, pôvodne nazvaný isletín, ktorý účinne znižoval hyperglykémiu psov s experimentálnou cukrovkou 1923 – Nobelova cena za objavenie inzulínu
Inzulín 1955 – F. Sanger – presne opísal štruktúru molekuly inzulínu (Nobelova cena 1958) 1966 – G. Katsoyannis - chemická syntéza inzulínu
Definícia DM • DM je chronický metabolický syndróm porušeného metabolizmu glukózy, ktorý zahŕňa absolútnu alebo relatívnu (inzulínovú rezistenciu) poruchu sekrécie inzulínu, prípadne obidve poruchy. • Hlavným znakom je hyperglykémia. • Porušené metabolické procesy, ktoré postihujú sacharidy, tuky a bielkoviny, vedú k vývoju chronických mikrovaskulárnych a makrovaskulárnych komplikácií, vrátane orgánovo špecifických degeneratívnych procesov.
Výskyt DM - SR 6 - 8 tis. nových pacientov ročne – incidenia = počet nových prípadov ochorenia za určité obdobie (1 rok) 350 000 diabetikov – prevalencia = celkový počet chorých na dané ochorenie v určitom regióne, oblasti 1/7 z celkových nákladov na zdravotníctvo – liečba DM Prevencia
Fyziologicky úzke rozmedzie plazmatickej hladiny glukózy: 3,9 – 6,7 mmol/l • Glykémia závisí na rovnováhe medzi prísunom a odsunom glukózy z plazmy • Odsun glukózy: • Non-inzulín dependentný transport • Inzulín-dependentný transport
Non-inzulín dependentný transport • Vstup glukózy do buniek facilitovanou difúziou (GLUT 1,2,3,5) • Nalačno – hlavne v inzulin-insenzitívnych tkanivách (mozog, krvné elementy, testes) • Postprandiálne al. pri fyzickej aktivite i v tkanivách inzulin-senzitívnych – priamo sa aktivuje GLUT 4
Inzulín-dependentný transport • Vstup glukózy do buniek hlavne postprandiálne • Sprostredkovaný GLUT 4 • Do inzulín senzitívnych tkanív - svalové a tukové tkanivo, pečeň, črevo • Pomocou inzulínsenzitívnych glukózových prenášačov (transportérov) (GLUT) • GLUT 5 – rezorpcia glukózy z čreva • GLUT 1 – transport glukózy k adipocytom, mozgovým a svalovým bunkám • GLUT 2 – k bunkám pankreasu • GLUT 3 – k bunkám mozgu • GLUT 4 – k povrchu adipocytov a svalovým bunkám • GLUT 7 – k povrchu hepatocytov
Tkanivové zdroje energie • Katabolická fáza (nalačno) • MK • Pre tkanivá využívajúce len glukózu – tvorba glukózy v pečeni – glykogenolýza - 3/4, glukoneogenéza • Anabolická fáza (po príjme potravy) • po príjme potravy - zablokovanie produkcie glukózy pečeňou • inzulínom stimulovaný inzulin-dependentný odsun glukózy (po p.o. príjme glukóza vychytávaná pečeňou, tukovým tkanivom)
Účinok inzulínu na cieľové tkanivá je sprostredkovaný väzbou inzulínu na inzulínový receptor: • heterodimér (, podjednotka + disulfidické mostíky) • Lokalizácia: • povrch buniek: • pečeň • priečne pruhované svaly • tukové tkanivo • Väzba inzulínu s receptorom: • iniciácia fosforylačnej kaskády v bunke aktiváciou tyrozínkinázovej oblasti receptora (zahŕňa i autofosforyláciu receptora)
Účinok inzulínu na transport glukózy v bunke Vplyv inzulínu na príjem glukózy a metabolizmus: 1- väzba na receptor, 2 – proteínové aktivačné kaskády: 3 – translokácia Glut-4 transportéra do plazmatickej membrány a influx glukózy, 4 – syntéza glykogénu, 5- glykolýza, 6 – syntéza mastných kyselín
Patofyziologický mechanizmus hyperglykémie • vstup glukózy do buniek závislých na inzulíne (tukové tkanivo a kostrové svaly) • utilizácia glukózy (glykolýza) • inzulín stimuluje enzýmy glykolýzy: glukokinázu, fosfofruktokinázu 1 a pyruvátkinázu • glykogenolýzy v pečeni • glukoneogenézy v pečeni • deficit a/alebo inzulínu vedie k nadbytku glukagónu • metabolizmus v pečeni je závislý na pomere inzulín/glukagón v portálnej krvi
Diagnóza a diagnostické kritériá DM • NÁHODNÁ GLYKÉMIA vo venóznej plazme (mmol/l) • nad 11 DM pravdepodobný • 5,6- 11 DM neistý (šedá zóna) • pod 5,6 DM nepravdepodobný
Náhodná glykémia nad 11 alebo glykémia nalačno 7 a viac + klinické symptómy = DM • Asymptomatická, ale opakovane náhodná glykémia nad 11 alebo glykémia nalačno 7 a viac = DM
PERORÁLNY GLUKÓZO-TOLERANČNÝ TEST(OGTT) • Indikácia: náhodná glykémia 5,6 -11(šedá zóna) • Po nočnom hladovaní (8-14h) pacient vypije 75 g glukózy v 250-300 ml vody • Plazmatická glykémia je meraná nalačno a po 2 hodinách • Deti: 1,75 g glukózy na 1 kg hmotnosti • Normálne hodnoty: glykémia nalačno 6 mmol/l a po 2 hodinách 7,7 mmol/l
DIABETES MELLITUS (DM) glykémia nalačno: 7 a viac a/alebo po 2 h: 11,1 a viac • PORUCHA GLUKÓZOVEJ TOLERANCIE (PGT) glykémia nalačno: pod 7 a po 2 h: 7,8 - 11 • PORUŠENÁ GLYKÉMIA NALAČNO (IFG = impaired fasting glycaemia) glykémia nalačno: 6,1 – 6,9 a po 2 h: pod 7,8
Patogenetické mechanizmy vedúce k rozvoju DM • NEDOSTATOK INZULÍNU • autoimunitná alebo idiopatická deštrukcia beta buniek (DM 1. typu) • Porucha alebo zničenie beta buniek spôsobené liekmi, chemikáliami, infekciou • Ochorenia exokrinného pankreasu s poruchou alebo deštrukciou beta buniek • Genetické poruchy beta buniek (MODY diabetes, poruchy mitochondriálnej DNA)
Patogenetické mechanizmy vedúce k rozvoju DM • INZULÍNOVÁ REZISTENCIA • inzulínová rezistencia u DM 2. Typu - je vždy spojená aj s narušenou sekréciou inzulínu (relatívny nedostatok inzulínu) • Genetické poruchy inzulínového receptora • Autoprotilátky proti inzulínovému receptoru
Patogenetické mechanizmy vedúce k rozvoju DM • ZVÝŠENIE KONTRAREGULAČNÝCH HORMÓNOV • kortizol • rastový hormón • glukagón • katecholamíny • hormóny štítnej žľazy • somatostatín • human placental lactogen (HPL)
Klasifikácia DM • DIABETES MELLITUS 1. TYPU • autoimunitný • idiopatický • DIABETES MELLITUS 2. TYPU • s prevahou inzulínovej rezistencie • s prevahou poruchy sekrécie inzulínu • GESTAČNÝ DIABETES MELLITUS A PGT • OSTATNÉ ŠPECIFICKÉ TYPY DIABETES MELLITUS
Klasifikácia DM • OSTATNÉ ŠPECIFICKÉ TYPY DIABETES MELLITUS • genetické poruchy funkcie beta buniek • genetické poruchy účinku inzulínu • ochorenia exokrinného pankreasu • endokrinopatie s nadprodukciou kontraregulačných hormónov • indukovaný liekmi a chemikáliami • vzácne formy imunitne podmieneného diabetu • ostatné genetické syndrómy niekedy asociované s diabetom
Klinické štádiá DM (nezávisle na jeho etiológii) • NORMÁLNA GLUKÓZOVÁ TOLERANCIA (normoglykémia) • Patologický proces je prítomný, ale nie je tak pokročilý, aby spôsobil hyperglykémiu – choroba môže byť zachytená ešte v štádiu normoglykémie, napr. detekciou autoprotilátok mnoho rokov pred manifestáciou DM 1. typu alebo zistením inzulínovej rezistencie v začiatočných štádiách DM 2. typu, kedy kompenzatórna hyperinzulinémia udržuje hladinu glykémie v medziach normy
Klinické štádiá DM (nezávisle na jeho etiológii) II. PORUCHA GLUKÓZOVEJ REGULÁCIE (IFG a/alebo PGT) • Pacienti s IFG alebo PGT majú zvýšené riziko progresie do manifestného DM a zvýšené riziko rozvoja makrovaskulácnych ochorení (u IFG je menšie riziko ako u PGT) • Napr. u 10-15% pacientov s PGT sa do 10 rokov vyvinie DM 2. typu, PGT je väčšinou spojená s obezitou
Klinické štádiá DM (nezávisle na jeho etiológii) III. DIABETES MELLITUS 1. Bez potreby inzulinoterapie – uspokojivo liečení diétou, cvičením a PAD (väčšina chorých s DM 2. typu) 2. Inzulinoterapia potrebná k uspokojivej kompenzácii – endogénna sekrécia inzulínu je čiastočne zachovaná, ale nedostatočná na udržanie normoglykémie bez pridania exogénneho inzulínu 3. Inzulinoterapia životne dôležitá
Diabetes mellitus 1. typu • Patofyziologický mechanizmus: autoimunitná deštrukcia beta buniek, ktorá vedie i k absolútnemu deficitu inzulínu • medzi DM 1. typu nepatria tie formy diabetu, ktoré sú spôsobené inými známymi mechanizmami poškodenia či deštrukcie beta buniek, ako napr. choroby exokrinného pankreasu, genetické defekty beta buniek a iné • u belochov 1,5-2x vyšší výskyt akou ostatných rás • najvyššia incidencia vo Fínsku (29,5/100 000) a najnižšia v Japonsku (1,6/100 000)
Diabetes mellitus 1. typu • IDIOPATICKÝ DM 1. typu: • Nie je možné dokázať autoimunitný charakter deštrukcie beta buniek (častejší u Aziatov a Afričanov)
Diabetes mellitus 1. typu • AUTOIMUNITNÝ DM 1. typu: • spôsobený autoimunitnou deštrukciou špecificky namierenou na beta bunky (ostatné bunky ostrovčekov sú neporušené) • Spôsobený kombináciou genetických (40%) a vonkajších faktorov (60%) • Dedičnosť: iba 10-13% novo diagnostikovaných pacientov má príbuzného 1.stupňa (súrodenec, rodič) s DM 1. typu; riziko rozvoja pre súrodenca diabetika 1. typu je 5-10% a riziko pre dieťa je 2-5%
AUTOIMUNITNÝ DM 1. typu: • Genetické faktory: gény HLA II. triedy DR3/DR4, DQ2/DQ8 • nositelia HLA-DR3 alebo DR4 alely majú 5-8x vyššie riziko rozvoja autoimunitného DM • Faktory vonkajšieho prostredia: vírusové infekcie (Coxsackie B, CMV, rubeola), kravské mlieko, lieky, chemikálie, stres... • Úloha vonkajších faktorov je zatiaľ nejasná – „spúšťače“ • U vírusový infekcií – tzv. molekulárne mimikry (imunitná reakcia proti vírusu poškodí aj beta bunky z dôvodu podobnosti vírusových a beta-bunkových antigénov) al. poškodenie beta buniek vplyvom vonkajších faktorov vedie k uvoľneniu autoantigénov, proti ktorým nie je navodená imunotolerancia
Diabetes mellitus 1. typu • Na začiatku celého procesu je autoantigén beta buniek prezentovaný vo väzbe na rizikovú HLA molekulu II. triedy na povrchu antigén-prezentujúcej bunky pomocným T-lymfocytom – zahájenie autoimunitnej reakcie proti beta bunke • Identifikácia beta bunkových autoantigénov • dekarboxyláza kyseliny glutámovej (GAD) • islet antigen 2 (IA-2) a i. • Imunitné bunky (monocyty, T a B lymfocyty) postupne infiltrujú pankreatické ostrovčreky – dôjde ku vzniku INZULITÍDY
Diabetes mellitus 1. typu • Na začiatku je inzulitída nedeštruktívna (regulovaná Th2 a Th3lymfocytmi) • Neskôr vplyvom vonkajších faktorov (stres, infekcia) dôjde k prevahe Th1 lymfocytov, inzulitída sa stane deštruktívnou a rozvinie sa diabetes • Faktory, ktoré spúšťajú celý autoimunitný proces, môžu byť odlišné od faktorov, ktoré precipitujú rozvoj deštruktívnej inzulitídy a následne diabetu
Diabetes mellitus 1. typu • inzulitída deštruktívna – prevažuje bunkový typ imunitnej odpovede sprostredkovaný T-cytotoxickými lymfocytmi, NK bunkami a makrofágmi; úloha voľných kyslíkových radikálov v deštrukcii • DM sa manifestuje po deštrukcii 80-90% beta-buniek (pri deštrukcii 50-60% sa môže objaviť IFG alebo PGT) • manifestácia v puberte (vrchol 12 rokov) • sezónny charakter • dlhé predklinické obdobie
Charakter inzulitídy a rýchlosť deštrukcie beta buniek sú rôzne: • Rýchlo progredujúca forma inzulitídy • u detí (môže aj v dospelosti) • inzulitída trvá rádovo týždne až mesiace • progreduje do deštrukcie väčšiny beta buniek • manifestácia diabetu dramatická s klasickými príznakmi • sklon k rozvoju ketoacidózy • potreba inzulinoterapie od začiatku ochorenia
Pomaly progredujúca forma inzulitídy • inzulitída trvá roky až desaťročia • manifestácia diabetu v dospelosti • LADA (latent autoimmune diabetes in adults) • neprejavuje sa typickými príznakmi DM 1. typu • nemá sklon ku ketoacidóze • častá zámena za DM 2. typu – nesprávna terapia len diétou a PAD – uspokojivá kompenzácia v dôsledku pretrvávania určitej minimálnej sekrécie inzulínu (beta bunky sú deštruované pomalšie) • tiež vyžaduje liečbu inzulínom
Jediná správna liečba autoimunitného diabetu – liečba inzulínom • Potvrdenie autoimunitného charakteru deštrukcie beta buniek: • Detekcia špecifických autoprotilátok v sére: • ICA – islet cell autoantibodies • anti-GAD • anti-IA-2 (islet antigen 2) • IAA- insulin autoantibodies
Autoimunitný diabetes je spojený so zvýšeným rizikom rozvoja ďalších autoimunitných ochorení • Hashimotova tyreoiditída • Graves-Basedowova choroba • coeliakia • Addisonova choroba • perniciózna anémia • myasthenia gravis a i.
Symptómy a príznaky manifestácie DM 1. typu • POLYDIPSIA • hyperglykémia - osmolarity ECT – únik vody z buniek – intracelulárna dehydratácia – stimulácia centra smädu v hypotalame • POLYÚRIA • hyperglykémia – osmotická diuréza – glukóza filtrovaná v glomeruloch prekročí renálny prah pre reabsorpciu glukózy v proximálnom tubule – glykozúria - straty tekutín a minerálov močom • POLYFÁGIA • deplécia bunkových zásob karbohydrátov, tukov a proteínov vedú k pocitu hladu • CHUDNUTIE • využívanie zásobného tukového tkaniva a proteínov ako zdroja energie, event. tiež z dôvodov dehydratácie, pokiaľ pacient nie je schopný nahradiť straty vody pri polyúrii • ÚNAVA • z nedostatku intracelulárnej glukózy ako zdroja energie
Diabetes mellitus 2. typu • Patofyziologický mechanizmus: inzulínová rezistencia a porucha sekrécie inzulínu • najčastejší typ diabetu • prevalencia je vyššia u černochov, Japoncov a tichomorských národov ako u belochov • prevalencia vo vyspelých krajinách neustále rastie – epidémia diabetu • nezdravý životný štýl (prejedanie, málo pohybu, obezita) • chudobní a menej vzdelaní obyvatelia vyspelých krajín • najvyššia prevalencia – severoamerickí Pima Indiáni (80% populácie)
Diabetes mellitus 2. typu • Rizikové faktory: • genetická predispozícia (významnejšia ako u DM 1. typu) • obezita – najdôležitejší rizikový faktor (obezni majú 10x vyššie riziko ako neobézni) • životný štýl (inaktivita, prejedanie) • vyšší vek • Dedičnosť: • konkordancia u jednovaječných dvojčiat je 80%, riziko pre príbuzného 1.stupňa je 10-15% Častejší výskyt u žien s predchádzajúcim gestačným diabetom, u jedincov s hypertenziou a dyslipidémiou
SYNDRÓM INZULÍNOVEJ REZISTENCIE (Reavenov syndóm, metabolický syndróm X) • centrálny typ obezity • esenciálna hypertenzia • dyslipidémia • PGT alebo DM 2. typu • hyperurikémia, sklon k trombofílii a hyperkoagulácii, mikroalbuminúria, ... 1/3 populácie vyspelých krajín akcelerácia ATS - komplikácie
Patogenéza DM 2. typu • Porušená funkcia beta buniek – porucha sekrécie inzulínu • senzitivita periférnych tkanív (pečeň, kostrové svaly, tukové tkanivo) na pôsobenie inzulínu – inzulínová rezistencia • ktorá z týchto abnormalít je primárna, nie je známe • obidve majú genetický podklad a rozvinú sa pod vplyvom nepriaznivých faktorov vonkajšieho prostredia • Hlavný rizikový faktor - obezita
Mnohí autori sa domnievajú, že inzulínová rezistencia (IR) je primárna porucha, ktorá vedie k rozvoju diabetu • IR vedie ku kompenzatórnej hyperinzulinémii • Hypersekrécia inzulínu (a amylínu –peptid, ktorý je prítomný v sekrečných granulách spolu s inzulínom) môže viesť k inzulínovej rezistencii alebo ju zhoršiť – takže primárny defekt beta bunky, prejavujúci sa hypersekréciou inzulínu, môže viesť k IR
INZULÍNOVÁ REZISTENCIA môže mať niekoľko príčin a u diabetika 2. typu sa väčšinou kombinuje niekoľko príčin zároveň: • down-regulácia inzulínových receptorov v dôsledku obezity ( ich počtu) • poruchy inzulínového receptora • postreceptorové poruchy- abnormálna transdukcia signálu, hlavne porucha aktivácie receptorovej tyrozínkinázy