Download
1 / 40
E N D
Myšlienka zdolania Mont Blancu (4 807 m) sa v našich hlavách zrodila už pomerne dávno. Naše blízke okolie teda vôbec nezostalo zaskočené, keď sme 20.8.2010 nasadli do auta a pokúsili sa o jej realizáciu. Pôvodne sme mali vyraziť až v sobotu ráno (21.8.2010), ale v snahe ušetriť jeden slnečný deň naviac (v utorok sa malo zhoršiť počasie) sme sa narýchlo zbalili a vyrazili už v piatok naobed. Do tábora Bellevue dorážame o druhej v noci, ja spím v stane, zvyšok skupiny v aute.
Nasleduje skorý ranný budíček (o šiestej ráno), zbalenie najpotrebnejších vecí a presun do stanice v Saint-Gervais, kde napäto očakávame príchod zubačky. Keď hovorím my, myslím Romana P., môjho otca a mňa. Pôvodná snaha o rozšírenie skupiny aspoň na 4-och členov prekvapivo zlyhala.
Už v nadmorskej výške okolo 1500 m hory vyzerajú veľmi lákavo.
Po hodine cesty vystupujeme na donedávna predposlednej stanici Mont-Lachat (2077 m). Keďže tú poslednú prednedávnom zavalilo skalami, mimo plánu musíme zdolať naviac 300 výškových metrov.
Z vtáčej perspektívy na mestečko Chamonix (9 500 obyvateľov).
Prechádzame aj miestom, na ktorom sa prednedávnom zosunula pôda a Francúzi sa ho narýchlo usilujú opraviť.
Skaly nad našimi hlavami sú akoby zdvihnutým prstom: "Chalani, takéto veľké kúsky na vás zajtra čakajú v obávanom Veľkom Kuloári (Grand Couloir)."
Za necelú hodinku dorážame pešibusom do poslednej stanice pri chate Nid d'Aigle (2362 m).
Kamzíky z Mont Blancu vôbec nie sú plaché. 22 000 výstupov ročne ich medzičasom stihlo presvedčiť, že im zo strany milovníkov hôr nehrozí vážnejšie nebezpečenstvo. Ich privátna zóna začína až kdesi okolo dvoch metrov.
Prvých niekoľko stoviek metrov vedie po jednoduchom suťovom chodníku, obtiažnosť - asi ako Malý Kriváň, za útulňou Baraque Forestiere des Roges (2853m) sa trochu zostrmí (obtiažnosť - asi ako Predné Solisko).
Celý dnešný deň sa dá pohodlne kráčať s paličkami. Teplota v tejto nadmorskej výške je eštestále veľmi príjemná.
Prvýkrát sa nám naskytne pohľad na ľadovec (Glacier de Tete Rousse), na ktorom dnes večer prenocujeme. (Biele sedlo v strednej časti fotografie.)
A za malú chvíľu prichádzame ku táborisku vedľa chaty Tete Rousse. Pre okoloidúcich návštevníkov tu Francúzi postavili takéto malebné, vysuté toalety.
Môj stan opäť raz nesklamal. Pri teplote okolo 3-och stupňov Celzia sa nám spalo ako v bavlnke. (V pozadí obávaný Veľký Kuloár, v ktorom v pravidelných 5-10 minútových intervaloch zvyknú padať kamenné lavíny.)
Nasleduje nastrmšia časť výstupu. Obtiažnosť typu Gerlachovský štít.
Okolo 14:45 je však úspešne zvládnutá, dosahujeme chatu Refuge de l'Aiguille du Gouter (3817 m) a kocháme sa výhľadom.
Nasledujú neodmysliteľné fotografie typu "I was here.“ Letné oblečenie postupne vymieňame za zimné.
Roman tiež neodolá a zapózuje ala "drsný horal". Po krátkej oddychovej pauze poprosíme miestnu chatárku, aby nám lámanou angličtinou preložila vyvesenú francúzsku predpoveď počasia. (S úrovňou používania cudzích jazykov je to v tejto oblasti veľmi biedne). Ak sme tú mladú dievčinu pochopili správne, zajtra doobeda má byť zamračené, ale prijateľné počasie (vietor “len” 60 km/h, niekto nás tu nemá rád), poobede sa bude postupne zhoršovať. A v utorok... vrajby vonku ani psa nevyhnali. Narýchlo staváme stan, okolo neho dvojmetrovú protiveternú snežnú stenu.
O pol štvrtej ráno sa zobúdzame, posledných 1000 výškových metrov zdolávame naľahko, stan a prebytočnú batožinu nechávame v základnom tábore. Ide do tuhého...
Na cestu si svietime čelovkami, dýcha sa už o niečo ťažšie. Snažíme sa neprepáliť tempo. Každých 50 výškových metrov oddychujeme.
Okolo 10-tej hodiny dosahujeme útulňu Vallot (4362 m). Chvíľočku si zdriemneme, naberieme sily a pokračujeme.
Nie, ani toto ešte nie je vrchol Mont Blancu. Po zdolaní cca. 300 výškových metrov tohto končiara nás čaká 100 metrový zostup do sedla, pochod po hrebeni a ďaľších 300 výškových metrov vytúženej méty.
Nálepka Topvar na útulni Vallot? Takúto reklamu na slovenské pivo som v týchto končinách naozaj nečakal.
V pozadí - vedľa meteorologickej stanice - krásne vidno jedno z ďaľších rizík výstupu na Mont Blanc: trhliny v ľadovci. Okrem nich si na nás “Biely Vrch” mohol nachystať snehovú búrku, hmlu, pád zo 45 cm širokého hrebeňa, zásah skalou v kuloári, ... Má to premyslené, púšťa si k sebe iba tých, ktorých miluje.
12:33 miestneho času dosahujeme vytúžený vrchol – 4 807 mnm. Napriek tomu, že sa viditeľnosťpohybuje kdesi na hranici troch metrov a okolo nás zúri snehová búrka, ktorá po započítaní wind chill faktoru znižuje teplotu až na –25 stupňov... Kdesi pri srdci nás čosi hreje.
V Chamonixe si konečne vyzúvame mačky, odkladáme cepiny, odväzujeme sa z lana (ktorým sme sa navzájom istili pred nečakanými pádmi do rokliny a ľadovcových trhlín), vyzliekame si termo prádlo, skladáme slnečné okuliare. Až sa nám nechce veriť, že v tomto mestečku vládne leto...
Viem, mnohí z vás by radšej strávili dovolenku v takejto malebnej chatke - dole v doline, ale... verte mi, aj hore je veľmi krásne, keď je človek sám, so svojimi myšlienkami, obklopený uchvacujúcou drsnou prírodou, donutený prekonávať samého seba... a keď sa za odmenu môže opájať neopísateľným výhľadom.
PS: Keďže sme nemali dostatočný čas na to, aby sme spravili aklimatizáciu (v rozmedzí 0 až 6 mesiacov urobiť vysokohorský výstup nad 3000 mnm), výškovej nemoci sme sa úspešne vyhli tým, že sme prvé dva dni nad 3000 mnm nezdolali viac než 500 výškových metrov za jeden deň a tesne pred spaním zakaždým urobili 100 metrový výstup a následny zostup dole ku stanu.
