Download
1 / 22
E N D
Známy lekár Hipokrates (460-377 pred n.l.) bol svedkom epidémie, označovanej ako mor, ktorá postihla Atény v roku 430.p.n.l. Nie je však doteraz celkom jasné, či išlo o mor, teda baktériovú chorobu. Popis sa totiž hodí aj na epidémiu spôsobenú vírusom kiahní alebo osýpok. • Choroby ľudstvo prenasledujú od vzniku Zeme. Sú tu celé veky a spôsobujú ich živé organizmy. Všetkým sú viac-menej známe epidémie, sužujúce obdobia stredoveku, no záznamy o infekčných chorobách sa objavovali už v Starovekom Grécku. • Netreba totiž zabúdať, že vonkajšie symptóny často odzrkadľujú len stupeň choroby a nie sú vždy spoľahlivým znakom pre diagnózu. Príkladom toho je dnes chrípka. Veľmi mnohé a veľmi odlišné choroby sa začínajú príznakmi chrípky. Je teda istá pochybnosť, či išlo o pravý mor, vzhľadom na skutočnosť, že v Aténach sa v tom čase údajne nevyskytovali potkany a nimi infikované blchy, ktoré šírenie morovej epidémie, resp. jej pôvodcu, podnieťujú.
Príklad rozšírenia kiahní sa datuje už od desiateho storočia, kedy boli kiahne rozšírené po celej Európe a pričinili sa o neúspech križiackych výprav do Svätej zeme. Napríklad Benátčania na svoju ochranu zaviedli aj karanténu (preventívno-skúšobnú izoláciu) každej lode, ktorá do mesta priplávala. Karanténa - od talianskeho quaranta, znamenajúceho štyridsať, značí 40-dňové kotvenie pred prístavom. Ak sa v priebehu tých 40 dní na lodi nevyskytne nebezpečná choroba, lodi je umožnené vplávať do prístavu. • Choroby, mor a epidémie boli pre ľudstvo dlhú dobu nepreskúmanými záležitosťami. Až do roku 1894 bola príčina moru neznáma. My už dnes vieme, že pôvodca moru je mikrób Yersinia pestis, ktorý sa do tkanív človeka dostáva pohryznutím blchami potkana. • S terajším vedeckým pokrokom a vývojom môžme stále viac spoznávať tento svet vírusov a ochorení a viesť voči nemu prevenciu. • K vybratiu tohto problému nás viedol záujem o vedecké poznatky a fakty, týkajúce sa danej témy.
2. VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA • Živé organizmy sa delia na vírusy, prokaryotické a eukaryotické organizmy. Medzi prokaryoticke organizmy patria baktérie a sinice, medzi eukaryotické prvoky, rastliny, huby, živočíchy. Prokaryoty nemajú pravé, organizované jadro. Ich genetický materiál vnútri bunkovej membrány, ktorá ich oddeľuje od vonkajšieho sveta, je roztrúsený. • Slovo vírus pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed. Vírus je biologický systém infikujúci živé bunky v biologických organizmoch. Vírusy sú v hostiteľskej bunke uložené parazity, patriace medzi nebunkové organizmy (Acelullata). Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na získavanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky. Keďže vírusy nemajú vlastný biosyntetický aparát, na vlastné rozmnožovanie potrebujú organely ich hostiteľskej bunky a môžu sa reprodukovať výlučne vo vnútri živej bunky. Systém syntézy hostiteľskej bunky sa vírusom „preprogramuje“ na produkovanie zložiek vírusu. Zložky vírusu sa nakoniec spoja spolu so svojimi nukleovými kyselinami do kompletného vírusu a sú potom z bunky uvoľnené. Vírusy sa orientujú na špecifických hostiteľov. Možno rozlišovať animálne vírusy, teda vírusy infikujúce zvieratá, a dokonca vírusy infikujúce prokaryotické bunky (baktérie a podobné organizmy). Tieto sa nazývajú bakteriofágy alebo len fágy. Veda o vírusoch sa volá virológia.
2.1. Klasifikácia vírusov • Existencia veľkého počtu vírusov postihujúcich živočíchy, rastliny a baktérie vyžadovala potrebu systematicky ich zoradiť. V roku 1950 sa objavili prvé práce, ktoré vírusy rozdeľovali a nezávisle od seba boli vypracované rôzne klasifikačné schémy. V rovnakom čase prebiehala priam explózia objavovania nových vírusov. Výsledkom bol zmätok v triedení vírusov, pretože schémy boli vypracované na rôznych princípoch. Preto v roku 1966 na Medzinárodnom mikrobiologickom kongrese vznikla Medzinárodná komisia pre taxonómiu vírusov, ktorá podľa poslednej správy vytvorila tieto taxonomické jednotky vírusov: rad, čeľaď, podčeľaď, rod, podrod, druh. U niektorých vírusov príslušné taxóny (najmä rody a podrody) zatiaľ neboli ustanovené a používajú sa pojmy skupina a podskupina. • Vlastnosti vírusov ktoré sú využívané v taxonómií sú: • vlastnosti viriónov(virión – infekčná vírusová častica): tvar, veľkosť, prítomnosť alebo neprítomnosť vonkajšieho obalu a výbežkov, jeden alebo viac druhov virónov • vlastnosti genómu: DNA alebo RNA nukleoá kyselina, jej veľkosť, jednovláknová alebo dvojvláknová forma • vlastnosti bielkovín kapsidu, resp. ďalších štruktúr viriónu: počet, veľkosť, sekvencia aminokyselín, konformácia, enzýmová aktivita • replikácia: stratégia replikácie genómu, miesto dozrievania viriónov v buke, spôsob uvoľňovania viriónu z bunky • fyzikálne vlastnosti viriónu: stabilita vírusových funkcií(napr. infekčnosť) voči pH, teplote, organickým rozpúšťadlám, rôznym druhom žiarenia • biologické vlastnosti: okruh hostiteľov, prenos prenášačmi (vektormi), geografické rozšírenie
2.2. Štruktúra vírusov • Prvýkrát zistiť chemické zloženie vírusu umožnila izolácia vírusu tabakovej mozaiky v kryštalickej podobe roku 1935. O 20 rokov neskôr sa podarilo získať kryštáliky prvého živočíšneho vírusu (vírusu poliomyelitídy). Koncom 50. rokov bolo známe základné zloženie vírusových častíc. Prelom nastal s vynálezom elektrónového mikroskopu a následne so zavedením metódy negatívneho farbenia biologických objektov do elektrónovej mikroskopie. Metóda umožnila "vidieť" architektúru vírusovej častice. • Z biologického hľadiska je najdôležitejšou zložkou vírusu nukleová kyselina (RNA alebo DNA). Táto nukleová kyselina sa spája s jednou, alebo s viacerými bielkovinami a vzniká nukloproteínový komplex. • Štruktúrnu organizáciu vírusov vystihujú niektoré pojmy, ktoré majú presne definovaný význam. Patria sem: štruktúrna jednotka, morfologická jednotka, kapsid, nukleokapsid, vírusový obal, jadro vírusu a virión. • Štruktúrna jednotka je najmenšia, funkčne ekvivalentná stavebná jednotka kapsidu, ktorá pozostáva z jedného, alebo z niekoľkých identických, prípadne rôznych polypeptidových reťazcov. • Morfologická jednotka (kapsomér) je zložená zo štruktúrnych jednotiek a zúčastňuje sa na tvorbe kapsidu. Ide o útvar viditeľný v elektrónovom mikroskope, ktorý je charakteristický pre danú skupinu vírusov. • Kapsid je vonkajší bielkovinový obal (plášť), ktorý "ochraňuje" nukleovú kyselinu, alebo nukleoproteínový komplex, či jadro vírusu. Pozostáva z kapsomérov. • Nukleokapsoid je útvar, v ktorom sa nukleová kyselina nachádza vo vnútri proteínového plášťa. • Vírusový obal (membrána) predstavuje dvojlipidovú vrstvu s glykoproteínmi, ktoré na povrchu tvoria často výčnelky (peploméry). • Jadro vírusu je vnútorná štruktúra, ktorá pozostáva z nukloproteínového komplexu a z jadrovej škrupiny. Jadro vírusu má tvar ikosaédrový, guľový, prípadne cylindrový. Jadro uzaviera kapsid alebo obal. • Virión je kompletná (infekčná) vírusová častica. • Vírusy sa značne líšia z hľadiska veľkosti, tvaru a architektúry zložiek. Vírusy s najjednoduchšou štruktúrou sú z architektonického hľadiska tzv. nahé nukleokapsidy. V nahom nukleokapside je nukleová kyselina chránená bielkovinovým kapsidom s ikosaédrovou symetriou.
2.3. Morfogenéza vírusu-infekcia • Základné stupne morfogenézy sú: • Adsorbcia je prichytenie viriónu na povrch bunky. Je to proces, ktorým sa začína životný cyklus vírusov. Daná bunka musí byť na daný vírus citlivá - musí mať na povrchu charakteristické štruktúry (liagandy), na základe ktorých ju virión rozpozná ako vhodného hostiteľa. • Penetrácia (endocytóza vírusu) je proces, pri ktorom nukleová kyselina prenikne do vnútra bunky. Veľmi zriedkavo preniká do bunky celý virión, a to fagocytózou. V cytoplazme sa následne degradujú obaly, ktoré chránia jej genóm. • Eklipsa je fáza, v ktorej nie sú vo vnútri bunky viditeľné žiadne infekčné vírusové častice, takže nie je možné svetelným alebo elektrónovým mikroskopom rozoznať, že je bunka infikovaná. Počas eklipsy prebiehajú biosyntetické procesy. Fág využíva nukleosyntetický a proteosyntetický aparát hostiteľskej bunky na syntézu vlastných enzýmov, štruktúrnych proteínov a na replikáciu vírusovej nukleovej kyseliny. Začne sa transkripcia génov z DNA vírusu. • Maturácia (exocytóza vírusových zložiek, kompletizácia viriónu a jeho uvoľnenie z bunky) - procesy, pri ktorých novo syntetizovaný vírusový genóm a štruktúrne proteíny putujú na miesta, kde sa uskutočňuje formovanie sa tvaru nových vírusových častíc; procesy, pri ktorých vzniknú tvarovo - architektonicky i funkčne zrelé vírusové častice, ktoré potom opustia hostiteľskú bunku. • Celý proces končí lýzou (zánikom) bunky a uvoľnením nových viriónov do prostredia, kde infikujú ďalšie bunky a proces sa opakuje. Bunku a jej štruktúry degraduje vírusový enzým lyzozým.
2.4. Patogenéza vírusovej infekcie organizmu • Vírus sa v organizme uchytí vo vstupnej bráne (koža, sliznica). Po rozložení vírusu na mieste prvotného záchytu nastáva vlastný proces jeho šírenia, ktorý sa končí usídlením vírusu v cieľovom orgáne. Pod pojmom cieľový orgán rozumieme taký orgán, ktorého poškodenie vyvoláva vlastné klinické príznaky ochorenia. Preto klinickým príznakom predchádza inkubačná doba a štádium nešpecifických prodromálnych príznakov. Ak sa cieľový orgán zhoduje s bránou vstupu (pľúca pri chrípke) a vírus dosiahne tento cieľ rýchlo (vírus chrípky sa množí v epiteli priedušiek, priedušiniek, a potom prenikne do výstelku aveol), je inkubačná doba krátka a prodromálne príznaky (horúčka) plynule prejdú do rozvinutých príznakov chrípky. Pri chorobách, ktorých príznaky sú výsledkom usídlenia vírusu vo vzdialenom alebo anatomicky dobre chránenom orgáne (infekčná žltačka, kliešťová encefalitída, detská obrna, besnota), je inkubačná doba dlhšia.
3. INFEKČNÉ CHOROBY V MINULOSTI A DNES 3.1 Ako vznikajú epidémie • Z biologického hľadiska je infekčná choroba formou parazitizmu, pri ktorom mikrób získava výhody pre svoje prežitie a ďalší vývoj (parazitická adaptácia) na úkor hostiteľa. Parazitizmus sa od saprofytizmu odlišuje tým, že je viac-menej vždy škodlivý pre napadnutý makroorganizmus, ktorý infekciu netoleruje, snaží sa jej zbaviť, a to mechanicky (najčastejšie výlučkami), no najmä pomocou imunitných mechanizmov. Výsledkom tohto súboja je vyzdravenie, alebo smrť hostiteľa. No cieľom parazita nie je smrť hostiteľa (infikovaného jedinca), lebo z vývojového hľadiska to vedie aj k zániku parazita, teda do slepej uličky. Parazit sa usiluje o tolerantný vzťah dvoch partnerov, o akési trvalé vykorisťovanie v záujme prežitia svojho druhu. • Treba rozlišovať medzi infekciou (čo je kontakt organizmu s infekčným agensom, ktorý sa dá dodatočne poznať, napr. vyšetrením protilátok v krvi) a medzi zjavnou chorobou, čo je infekcia s klinickými príznakmi. V obidvoch prípadoch sa tvoria protilátky, ktoré mikrobiológom omožňujú dokazovať infekciu alebo chorobu.
Vonkajšie prejavy infekčných chorôb (ich symptómy) sa od čias prvých záznamov o nich (Ilias, indické Védy, Chamurappiho zákony v Babylone) stále menia. Súvisia so zmenami odolnosti hostiteľa. Odolnosť sa zasa mení s vekom, súvisí so zmenami vo výžive, v spôsobe života, v hygienických návykoch dnešného človeka a s liečebnými možnosťami, ako aj so zmenami infekčného agensa samého. Tu hovoríme o adaptačnej odpovedi, ktorá je závislá od predchádzajúcich faktorov. • Hoci žiadna spoločnosť v dejinách neostala ušetrená pred infekčnými chorobami, je zrejmé, že tieto choroby sa rozšírili a ovplyvňovali vývoj ľudstva vždy vtedy, keď hustota obyvateľstva na určitej obývanej ploche dosiahla stupeň umožňujúci nepretržitú reťaz infekcií a rozmnožovania parazita medzi jednotlivcami tzv. horizontálnou cestou – kvapkami slín pri kašľaní alebo kýchaní, vodou, potravou, priamym kontaktom alebo prostredníctvom prenášačov (vektorov), akými sú článkonožce: komáre, kliešte, roztoče atď. Bolo to najmä, keď vznikali prvé mestá a keď sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo, čiže v období okolo 10 000 rokov pred n. l.,označovanom za začiatok civilizácie. • V minulosti infekčné choroby zvyšovali najmä detskú úmrtnosť, a tým udržiavali pomerne nízku populačnú hustotu v Európe. Od 18. storočia vďaka zvýšenej výrobe potravín, lepšej úprave pitnej vody a iným hygienickým opatreniam, ako aj vďaka rozvoju lekárskej vedy a farmakológie nastáva populačná explózia, ktorú výraznejšie neovplyvnili ani dve svetové vojny.
3.2. Epidémie ovplyvnili chod dejín • Záznamy o infekčných chorobách sú i zo starovekého Grécka. Známy lekár Hipokrates bol svedkom epidémie, označovanej ako "mor", ktorá postihla Atény roku 430 p.n.l. Udáva, že do Atén sa doniesla cez Egypt z Perzie, nie je však už isté, či naozaj išlo o mor. Popis sa totiž hodí aj na epidémiu spôsobenú vírusom kiahní alebo osýpok. Epidémia v podstatnej miere ovplyvnila vývoj tohto mestského štátu, a to nielen zdecimovaním obyvateľstva. Udáva sa, že slávny vojvodca Perikles v dôsledku epidémie odvolal svoje vojsko z boja proti Sparte, čo katastrofu Atén dovŕšilo. • Aj o epidémiách moru v Rímskej ríši sa zachovali písomné pamiatky. Najväčšou bola tzv. Justiánova (r.540 p.n.l.). Pravdepodobne sa rozšírila z Egypta do Palestíny, potom do Byzancie a v priebehu 50 rokov do celej vtedy známej časti sveta. O jej rozsahu svedčia údaje, podľa ktorých v Konštantínopole zomieralo denne 5 - 10 tisíc ľudí. Jej rozsah, trvanie a škody, ktoré spôsobila, podporujú názor, že spolu s prírodnými katastrofami, vojenskými porážkami, povstaniami porobených národov sa epidémie významne pričinili o zánik tejto najväčšej ríše dejín. • Overene sa kiahne v Európe rozšírili v období tzv. sťahovania národov (6.-10. stor.). V 10. storočí boli rozšírené po celej Európe a pričinili sa o neúspech križiackych výprav (napr. z 1. križiackej výpravy sa z 300 tisíc účastníkov vrátilo len okolo 60 tisíc, medzi nimi mnohí chorí. Do Ameriky kiahne prenikli v 15. a 16. storočí so španielskymi kolonizátormi. Za obeť im padli 3 milióny mexických Indiánov. • Infekčné choroby zabránili Maximiliánovi II. odplatiť sultánovi Solimanovi porážku pri Moháči (1526) v novom stretnutí, ktoré chystal pri Komárne. Tým sa upevnila 150-ročná turecká nadvláda v strednej Európe. • Málo sa spomína, že infekčné choroby decimovali od samého začiatku aj Napoleonovu armádu pri jej ťažení cez zbedačené Poľsko do Ruska a počas úteku z neho (1812). • Škvrnitý týfus, dyzentéria, brušný týfus a nakoniec chrípka so svojimi 20 miliónmi postihnutých roku 1918 boli významné faktory, ktoré významne ovplyvnili aj priebeh 1. svetovej vojny a prispeli k jej ukončeniu.
3.3. Infekčné vírusové ochorenia v súčasnosti • Najznámejšia epidémia, s ktorou sa stretávame, je vírusové ochorenie chrípky. Dýchacie cesty sú vstupnou bránou mnohých vírusov. Cieľovým orgánom sú dýchacie cesty a pľúca. • Pri ťažších formách chrípky sa vírus chrípky rozmnožuje v epiteli bronchov, ale aj vo výstelke pľúcnych mechúrikov a v makrofágoch pľúcnych mechúrikov. Šírenie vírusu chrípky je veľmi rýchle, čo možno vysvetliť krátkym replikačným cyklom (8 hodín) a šírením dýchacími pohybmi. Veľmi rozsiahle zmeny vznikajú najmä v horných dýchacích cestách (odlupovanie epitelu, silné prekrvenie, edém a infiltrácia sliznice, ktorá má ohnivočervenú farbu). Základnou poruchou je poškodenie posunu hlienu v dôsledku narušenia funkcie kinocílií a straty epitelu, hromadenie hlienov a sekrétu v nižších častiach dýchacích ciest. Veľmi nepríjemnou kombináciou je pomalá regenerácia epitelu, ktorá sa dokonca dávala do súvislosti s objavením sa karcinómu pľúc koncom 20. rokov nášho storočia po veľkej pandémii chrípky ku koncu prvej svetovej vojny. Tento efekt vírusu chrípky sa síce nepotvrdil, ale vzostup výskytu karcinómu pľúc (u žien až 20 - násobný) sa nakoniec vysvetlil masovým zlozvykom fajčenia cigariet. • Podobne ako ochorenia dýchacích ciest aj ochorenia tráviaceho systému môžu byť vyvolané rozličnými vírusmi. Aj tu rozlišujeme tzv. enterovírusy, pre ktoré je črevná sliznica vstupnou bránou (napríklad detská obrna) a vírusy, ktoré sa rozmnožujú v epiteli črevnej sliznice ako cieľovom orgáne. Pri víruse detskej obrny sa vírus v sliznicovom epiteli nerozmnožuje a prvým miestom jeho rozmnožovania sú lymfatické uzlíky. Vstupnou bránou je však aj sliznica nosohltanu, kde sa vírus rozmnožuje v mandliach. Nasleduje štádium virémie, ktoré klinicky predstavuje obdobie príznakov predchádzajúcich ochoreniu. Počas tejto fázy sa vírus usadí v kostrovom svale, odkiaľ nastáva šírenie vírusu pozdĺž nervov do miechy a predĺženej miechy. Charakteristickým nálezom je rozsiahle poškodenie veľkých motorických neurónov v predných rohoch šedej hmoty, rôznych segmentov miechy, resp. motorických neurónov jadier hlavových nervov v mozgovom kmeni. Vznikajú chabé obrny svalov končatín, hltanu, lícneho svalu, svalov jazyka a dýchacieho svalstva vrátane bránice.
Najzávažnejšie smrteľné vírusové ochorenia spôsobujú pomalé vírusové infekcie. Pomalé vírusove infekcie je pomenovanie, ktoré pre skupinu smrteľných vírusových nákaz prvýkrát použil Björn Sigurdsson v roku 1954. Súčastne charakterizoval nasledovné typické skupinové znaky pomalých vírusových infekcií: • dlhá inkubačná doba trvajúca niekoľko mesiacov až desiatky rokov, • krátky klinický priebeh, končiaci smrťou, • patologické zmeny obmedzené na jeden orgán, • prirodzený hostiteľ zvyčajne obmedzený na jeden druh. • Prvou známou a opísanou pomalou vírusovou infekciou bola „visna“, nákaza oviec. Postupne pribúdali poznatky o ďalších, postihujúcich nielen zvieratá, ale aj človeka. Boli dokázané nekonvenčné agensy, ktoré sa od typických vírusov podstatne líšia bilogockými a fyzikálno – chemickými vlastnosťami. Nekonvenčné infekčné agensy spôsobujú smrteľné, degeneretívne ochorenie centrálnej nervovej sústavy u ľudí aj zvierat. U človeka vyvolávajú „kuru“ (výskyt len na Novej Guinei), Creutzfeldtovu – Jakobovu chorobu (ľudský variant choroby šialených káv) a Gerstmannov – Sträusslerov - Scheinkerov syndróm (GSS). U zvierat zapríčiňujú scrapie (klusavku) oviec a kôz, prenosnú encefalopátiu noriek a encefalopátiu hovädzieho dobytka. • Ďalej sme sa zamerali na humánne nákazy, ktoré sa od zvieracích líšia tak z hľadiska príznakov, ako aj z dĺžky trvania klinicky manifestnej fáza (fáza majúca príznaky).
Kuru charakterizuje veľmi uniformný klinický priebeh, v ktorom prevládajú poruchy chôdze, postoja a rovnováhy (príznaky poškodenia mozočka). Demencia je výrazná až v pokročilom a konečnom štádiu choroby. Kuru postihuje prevažne ženy. Prodromálne štádium trvá približne 6 – 12 týždňov, manifestné štádium 1 -2 roky. • Gerstmannov – Sträusslerov - Scheinkerov syndróm možno z klinickopatologického hľadiska prirovnať ku kuru, pretože tu tiež prevládajú príznaky poškodenia mozočka. Ochorenie začína necharakteristickými ťažkosťami, ako napr. poruchami spánku. Čoraz viac sa okrem toho vyskytujú psychické symptómy, ako napr. bludné predstavy alebo halucinácie. Napokon dochádza k strate pamäti ako i k neuropsychologickým symptómom, ako afázia, čiže neschopnosť hovoriť, alebo alexia, čiže neschopnosť čítať. Ochorenie potom rýchlo napreduje a vedie k rôznorodým symptómom ako: • -ochrnutia • -tremor, čiže trasenie ramien, nôh alebo hlavy • -chorea, pod tým sa rozumejú zbytočné prázdne pohyby, ktoré sa pri rozrušení zosilňujú a v spánku prestávajú • -cerebelárna ataxia, t.zn. nekoordinovaný pohybový priebeh • -myoklónie, to sú bleskovo prebiehajúce zášklby svalstva, ktoré sú vyvolávané napr. akustickými podnetmi • -epileptické záchvaty • V konečnom štádiu nemajú pacienti žiadnu možnosť dostať sa do kontaktu s okolím a naopak. Títo pacienti zomierajú po niekoľkých mesiacoch až dvoch rokoch v stave decerebrácie, t. zn. v meravosti, strnutí „bez mozgu“.
Creutzfeldtova – Jakobova chroba má na rozdiel od kuru a GSS mimoriadne variabilný klinický obraz. Toto môže značne komplikovať klinickú diagnostiku choroby. • 1.Obdobie príznakov, ktoré predchádzajú ochoreniu (zvýšená unaviteľnosť, strata záujmu o okolie, nespavosť alebo zvýšená spavosť, nekritickosť, apatia alebo agresivita, veku neprimeraná žiarlivosť, pocit „nečistej, zahmlenej“ hlavy, zriedkavo bolesti hlavy a iné) vystrieda • 2.Štádium rozvinutého klinického obrazu. Postupne sa začnú objavovať poruchy chôdze, rovnováhy, zraku myklónie (mimovoľné zášklby končatín alebo svalov). Súčastne sa prejavujú a narastajú príznaky demencie ( poruchy až strata pamäti, strata orientácie v čase, priestore, zanedbávanie hygienitkých návykov, atď.). Pacient postupne stráca kontakt s okolím.
4. ZÁVER • Existenciu obdivuhodnej ekologickej rovnováhy, rovnováhy medzi živými bytosťami a prostredím na Zemi, obyčajne nevnímame a uvedomujeme si ju, až keď sa naruší. Zachovanie ekologickej rovnováhy je jedným z hlavných problémov našej preľudnenej planéty a preindustrializovanej spoločnosti. Už malými zmenami sú ohrozené najmä vyvinutejšie formy života - rastliny, živočíchy a človek. Vírusy sa vyznačujú obdivuhodnou odolnosťou voči zásahom do prírody. Sú veľmi mnohotvárne, čo im umožnilo prežiť mnohé katasrtrofy v minulosti a dovoľuje im odolávať aj súčasným zmenám prostredia,Niektor ktoré má z veľkej časti na svedomí človek. Boli tu pred nami a to, čo o nich vieme, nasvedčuje, že budú pravdepodobne najdlhšie odolávať aj zániku života na Zemi. • Určite existujú vírusy, o ktorých ani netušíme, ešte neboli objavené. Mnohé vírusy sú pre ľudský organizmus škodlivé, či dokonca smrteľné, preto je dôležité sa pred nimi chrániť. A najlepšia cesta ako sa ochrániť pred vírusovými infekciami a chorobami nimi spôsobenými, je dostatok informácií. • V minulosti ľudia často a masovo zomierali na chrípkové epidémie, čo je v dnešnej dobe takmer nepredstaviteľné. Zomierali z nevedomosti. Mnohé ochorenia spôsobné vírusmi už dnes v podstate bez problémov vyliečime správnymi liekami a liečivami. Človek však musel najskôr tieto lieky vynájsť a vyrobiť. Tiež musel vedieť, prečo pôsobia a na čo pôsobia. Človek musel jednotlivý vírus študovať. V prípade, že si ľudský organizmus nevedel s infekciou poradiť sám, musel nájsť látku, ktorá by vírus zničila, pričom však nespôsobila inú škodu v oraganizme. Pri menej vážnych vírusových ochoreniach stačí trochu obozretnosti, ktorou môžeme predchádzať nepríjemným príznakom choroby. Občas stačí obmedziť možnosť stretu s vírusom, dodržiavať hygienu a udržovať a posilňovať si obranyschopnosť. Tiež dodržiavať opatrenia smerujúce k vzniku špecifickej imunity, a to pasívnou a aktívnou imunizáciou. Pasívna imunizácia je aplikácia protilátok vo forme imúnnych sér, zataľ čo aktívna protivírusová imunizácia je aplikovanie očkovacích látok zhotovených z vírusov. • Netreba sa však na vírusy pozerať len z negatívnej stránky, či so strachom pred ochoreniami. Niektoré experimenty nasvedčujú, že vírusy ako genetické informácie ovplyvnili aj vývoj druhov prenosom niektorých vlastností z jedincov jedného druhu na jedince iného druhu, a je možné, že aj teraz ovplyvňujú individuálny vývoj bez toho, že by vyvolali chorobu, čiže ako génové regulátory. • Vírusy sú zaujímavé a najmä zvláštne organizmy, ktoré už po mnoho storočí dokazujú, ze nás majú vždy čím prekvapiť a že o nich toho ešte veľa nevieme. Existuje okolo nich množstvo nepotvrdených, avšak možných teórií, či už sa týkajú ich vzniku, zaradenia, účinkoch na organizmus, alebo niečoho iného.
