140 likes | 724 Views
(1928 - 2009) MILAN RÚFUS. ŽIVOT a ŠTÚDIUM. * 10.12.1928 Závažná Poruba † 11.01.2009 Bratislava 1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. 1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave .
E N D
(1928 - 2009) MILAN RÚFUS
ŽIVOT a ŠTÚDIUM • * 10.12.1928 Závažná Poruba† 11.01.2009 Bratislava 1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. 1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave. • Po skončení vysokoškolského štúdiazostal na Filozofickejfakulte UK akopedagóg. Prednášaldejinyslovenskej a českejliteratúry. V školskom roku 1971 - 1972pôsobil na univerzite v Neapole. Žil na dôchodku v Bratislave. Ocenenia: 1996 cena JozefaCígera Hronského za literatúru2005 Cena ministra kultúry za zbierku básní Báseň a čas 2008 Cena Crane Summit za poéziu2009 Pribinovkríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
TVORBA Prvé básne publikoval v časopisochPrameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkouAž dozrieme(1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápaniapoézie.
AŽ DOZRIEME Zbierkaznamenala medzníkvo vývoji slovenskejpoézie. Po rokochschematickejpoéziepriniesla nové estetické a ideové hodnoty. Témy: domov, detstvo, vojna, poslaniepoézie Básnebolispracované jednoduchým, nepatetickým spôsobom(pôsobivé a esteticky účinné metafory) Ľudstvo Blýskasa ticho, tlmene. A vtákanečuť z polí. Obilie placho zvlnené tak preddozretím bolí. Mäkkosti klasu ohmatáva dnes tichá prísnosťzozeme a dlho žne stroja. Až dozrieme, až dozrieme... Ale ty, báseň, neodpúšťaj. Buď spravodlivosťtvoja. Väčšina básní má viazaný, rýmovaný verš, striedavý rým, pravidelné strofy, často štvorveršia- pripomínajú pieseň. Básnik využíva inverziu, personifikáciu, prirovnania, epitetá, básnické i hovorové slová. Časté metafory umocňujú výpoveď básnika. Poézia je náročná pre svoju hĺbavosť a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za srdce každého vnímavého a pozorného čitateľa.
AŽ DOZRIEME Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko precítených mysliteľských veršoch uvažuje o tragike, osudoch a nádejách človeka“ . Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti, hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu, pesimizmu a tragickosti – „básnik životnej tragiky“. V centre jeho pozornosti je osud jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel. Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale i bolesti celého ľudstva. Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi. Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez tézovitosti, kampaňovitosti. Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei.
Rakvy z Vietnamu(Až dozrieme) protivojnová báseň voformefiktívneho dialógumedziotcomzomrelého syna a ministrom, ktoréhonezaujíma jeho bolesť, veď jeho svedomie je poškvrnenékrvou mnohých mladých vojakov Vojna nemá zmysel, bola úplnezbytočná- len prezávisťľudstva Dvochsynov mám. Či vlastnemalsom. Z jednéhorakva ostala. Somako starý, ošarpanýcéder. Hrozne mabúrka rozčesla. Čo prosím? Stručne? Otcovskúbolesť, pán minister, nemožno vtesnať do hesla. No, dokončím už, nebojte sa. Vás čaká senát a mne sa nohy trasú. Nie, nebudem vás zdržiavať. Prebolesťľudí vždy máte málo času. Ste, konieckoncov, ibačlovek. A človekpredsa slabý je. Nevládzeuniesť i všetkyranyzeme i miliardové akcie.
Rozlúčenie(Až dozrieme) ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode: Je to monológmŕtvehomuža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínaťpri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálneráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú. Mám ústa plné tvojich úst. Mám dlane plné tvojich dlaní. V lebke jak vietor v roklinách mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný. Odpusť, tak odpusť. Skončené. Stud ostrúčepeľvo mne tasí. Vo chvíli toľkotušenej, že krížmôjvidieť musela si. A hociteplom záludným nás plachá nádejvo snách hreje, ten, kto ti povie: zabudni, je pravdivejší od nádeje. Deň, ktorý tepe do zmyslov, Jak rozvíril, tak stíši boje. Z úst zlížepenu horkých slov. A z tváre oheň slzy tvojej.
CHLAPEC (1966) CHLAPEC MAĽUJEDÚHU (1974) . „Nechcem nič viacakoporozprávať príbeh. Časťpríbehu jednej generácie, ktorá už v ranných dobách svojho života musela niekoľkokrát znovu stavaťsvojzrúcaný projekt sveta“. M. Rúfus: Chlapec maľujedúhu (Príhovor k 1. vyd. Zbierky, 1974) Už v predhovore k zbierke Chlapec maľujedúhu, si Rúfusuvedomuje, že žije v neustálenom čase a na mieste, cezktorésavaliapremeny, ktorédeštruktívnepostihujúčloveka. Napriek tomuto vedomiuhovorí o stavbe. Rúfus len pomenúva, vážiac každé slovo a obraz, pravdivopomenúva zažité. Nehľadápri tom za každú cenu rýmy, takže už forma básnepodčiarkuje životné disonancie a tragiku. Ostáva nepochopený.
Zvony (1968) Aj v tejtozbierkemôžmepozorovať základné význačnosti Rúfusovejpoézie. Nachádzameepické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecneniespoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnenýsymbolizmompridáva jeho básňamsmútok, obraznosť. Taktiežspracúvava v zbierkeklasickúrúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nieakosociálneho hrdinu, ale akojednotlivcabojujúceho s každodennýmúdelom. . Vrchári Vysoko si nám, Bože, vysokopoložil stôl. Kým dočiahneme naň,potíme krv a soľ z nás uteká.Soľ,na ktorú nám často nezvýši.Povýšili nás Pane Ježiši.Ach, áno, povýšili človeka.O mierukríža, čo ho neminie.Dosť je tu stromov naňi na kolísky. Môjprísny kraj, môj krutý,ach môj blízky!Košeľazrebná, prilepená k telustoročným potom.
Zvony (1968) Ďalšoutémou je detstvo, dospievanie, smerovaniečloveka. Básniksazamýšľa nad osudom nad životom a osudomľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecedeposielajúčlovekažiť, pretože na svojejceste má už všetkopripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zodňa na deň, nepozná zákulisie života. . Abeceda Choď, ži, je prestreté:nôž, zub i pod zub. Máš,čo ti treba, a rovno na obruse.Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš.Viacnemôžeš, len potiaľ pochopíš.Nepoznáš pravdu. Viešiba abecedu.V nej slabikuješ dennesvojubiedu,i svojuveľkosť. Úzkosťprežitá, ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?
Zvony (1968) Sú to básnekrátke a strohé – autor zámerneskracoval básne, lebo nimi chcelvyjadriťmaximum emóciíminimom slov. Hovorí v nich iba to najnevyhnutnejšie, pretožeznejúako všeobecné výroky, sentencie, príslovia (napr. Čo je báseň, Pod zvonom, Zvony detstva…) Sentencia = stručná, jasná, ale hlbokámyšlienka, vyjadrujúcaživotnúskúsenosť. . ZVONY DETSTVA Vždy prídedeň, keďdetizjediakľúč od dverítajomstva. Už ho nevrátia. Už ho nevydajú, už v nich zapadá čodeň to hlbšie a neprekročiaprah zavretýchdverí už nikdy viac. Túčiaru, za ktoroujedeniesastáva vedením. Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov špina, čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo. Tak umieramevšetcipred tou bránou. Tak na Hromnice občas mrznúpsíky: v mrazivej noci na prahkladú hlavu a oči stále na kľučke...
STÔL CHUDOBNÝCH(1972) Po Zvonochnasledovala kniha veršovStôl chudobných, v ktorejsaRúfusopäť vrátil k plebejskejtematike a tematikepredkov. Trvalé hodnoty nachádzabásnik v práci, v pôde, v prírode a v rodnom kraji. Vyzdvihuje pracovitosť a životnúmúdrosť jednoduchého človeka. . A je to pravda I bolo návštev za jeden život. Bolo: bol hlad a sučka smrť a za ohradou bieda prestupovala, čakávala v skrýši, kedysakto zas pomýli a vypije si o pohárikviacej z tragédie, a v noci pod podlahou hryzkalastarosť ticho ako myši. Však pýtajsaich: Kto k vám chodieval? Tu v čase, keďim dych už odtrháva z vety, prikryjúcvšetko zlé, tak povedia: Chodievala k nám zem a nosila nám kvety. A je to pravda.
KOLÍSKAKOLÍSKA SPIEVA DEŤOMHUDBA TVAROV Charakteristickým znakomRúfusovej tvorby sa stala snaha spojiťumeniebásnika a výtvarníka do vyššej jednoty. Vydal niekoľkokníh, v ktorýchsabásnevzájomnedopĺňali s umeleckýmifotografiami a maľbami(fotografie Martina Martinčeka, obrazy ĽudovítaFullu a MilošaBazovského). Boli to zbierky Kolíska, Kolískaspievadeťom a Hudba tvarov. .
Vosvojejtvorbesazameral aj na tvorbu deti, tu je jeho tvorba inšpirovanádetstvom a ľudovouslovesnosťou. Hľadáodpoveď na otázku, čospájadetstvo a dospelosť a aké hodnoty sa v detstvestrácajú. Prerozprával slovenské ľudové rozprávky P. Dobšinského do básni a vyšli - Zbierka – KNIHA ROZPRÁVOK - Zbierka – SOBOTNÉ VEČERY - Báseň – O TROCH GROŠOCH - Báseň – PÁN BOH DAJ ŠŤASTIA LAVIČKA - Báseň – ZLATÁ MUZIKA - zbierka básní – NOVÉ MODLIDBIČKY - zbierka básní, ktorúvenovaldeťom - báseň – MODLIDBA ZA RODIČOV.