Región, regionalizácia, regionálna typizácia Región:

1. Región, regionalizácia, regionálna typizácia • Región: • výsledok delimitácie priestoru (Ivanička), t.j. hranicami vymedzené územie, ktoré sme identifikovali na základe vopred určených ukazovateľov (atribútov, charakteristík) určitou metódou • areál platnosti nejakého znaku (Mičian, Zatkalík), t.j. hranicami určené územie, v ktorom má cielene vybraný znak požadovanú kvantitatívnu veľkosť (hodnotu) • časť krajiny určitého taxonomického rádu (Korec), t.j. hranicami jednoznačne definované územie, ktoré má požadované kvalitatívne a kvantitatívne charakteristiky a určitú pozíciu v hierarchickej (geografickej) organizácii spoločnosti

2. komplexný ekonomicko-geografický región • teritórium odlišujúce sa od iných teritórií ucelenou štruktúrou väzieb sociálnych a ekonomických prvkov, ktorá je výsledkom vývoja socioekonomického subsystému krajiny (Alaev) • Dva „krajné“ názory na objektívnu existenciu regiónov • D. Whittelsey • Región je výplod ľudského intelektu, výsledok použitej metódy, teda základnou východiskovou kategóriou je subjekt vedeckého pracovníka. • P. M. Alampiev • Regióny sú odrazom reálnej skutočnosti, objektívne v krajine teda existujú.

3. Krajina a rôzne čiastkové výrezy z nej sú objektívna realita. Potom musíme akceptovať skutočnosť, že regióny objektívne existujú ako územné celky určitého rádu, ktorých osobitosť je vo vzájomných väzbách medzi prvkami týchto územných celkov. • Bez problémov môžeme ukázať, že v krajine existujú určité oblasti evidentne odlišné z hľadiska svojej vnútornej štruktúry (púšte, savany, pralesy, mestá, zalesnené územia a pod.). • Určitým problémom však môže byť určenie hranice prírodných regiónov, ale najmä humánno-geografických, resp. kultúrnych regiónov. • Môžeme konštatovať, že doteraz neboli vypracované metódy, ktoré by boli jednoznačne prijímané a ktoré by umožňovali jednoznačne vymedziť humánno-geografické regióny, predovšetkým komplexné humánno-geografické regióny, resp. komplexné regióny.

4. Komplexné fyzicko-geografické regióny: • - veľká výhoda pri ich vymedzovaní je, že prvé kritérium, ktoré používame pri ich identifikovaní je bádateľmi jednoznačne akceptované a v krajine dobre pozorovateľné (hranice geomorfologických jednotiek) • Komplexné (parciálne, odvetvové) humánno-geografické regióny: • takéto kritérium v prvom stupni chýba a navyše • vzťahy medzi prvkami sociálno-ekonomickej časti krajiny sú oveľa komplikovanejšie ako vzťahy medzi prvkami fyzicko-geografickej (prírodnej) časti krajiny • dynamika vzťahov medzi prvkami sociálno-ekonomickej sféry je oveľa vyššia ako v prípade prírodnej časti krajiny • Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vymedzovanie humánno-geografických regiónov je nevyhnutne sprevádzané určitou (pomerne vysokou) mierou subjektívnosti (erudícia bádateľa, jeho invencia a skúsenosti)

5. Regionalizácia, regionálna typizácia*: • činnosť, postup, smerujúca k vyčleneniu regiónov • zoskupovanie individuálnych objektov (priestorových jednotiek) do tried (priestorovo väčších územných celkov) na základe spoločných vlastností alebo vzájomných vzťahov (Hempel) • Aby sme mohli individuálne objekty zoskupovať do tried musíme ich najskôr identifikovať. V procese regionalizácie, resp. regionálnej typizácie sa v tejto súvislosti predpokladá, že skúmané územie je vopred rozčlenené na niekoľko elementárnych častí, nazývaných základné priestorové jednotky, ktoré plnia funkciu klasifikovaných objektov.

6. Otázka základnej charakteristiky humánno-geografických regiónov: • ukázanie hraníc regiónu • popísanie vlastností regiónu • (obidve uvedené črty vyplývajú z cieľov výskumu a použitých kritérií delimitácie, t.j. metodiky výskumu)

7. Prakticky v celej modernej histórii geografie (20. storočí) je evidentná jej snaha o etablovaní sa v systéme vied predovšetkým snahou o: • nutnosť prinášať nové poznatky o realite odlišné od iných vied, dokázať • originalitu a nezastupiteľnosť • b) hľadanie diferenciácie v regionálnej štruktúre krajiny • c) identifikovanie hierarchického usporiadania regionálnej štruktúry krajiny • Pri bodoch b) a c) je jednoznačne nezastupiteľná úloha regionálnej analýzy. Preto je pomerne častou kritikou odborných geografických prác poukázanie na skutočnosť, že ich výsledky „sú málo štrukturované a málo hierarchizované“.

8. Regionalizácia, regionálna typizácia (regionálna taxonómia) Metódy analýzy v „m“ rozmernom priestore

9. Základný problém úlohy regionalizácie (regionálnej typizácie), v odbornej literatúre všeobecne pomenovávanej regionálna taxonómia spočíva v nasledovnom: Predpokladajme, že je daná množina „F“ pozostávajúca z „n“ priestorových jednotiek F1, F2, F3, ..., Fn, ktoré sú charakterizované množinou „m“ ukazovateľov (predikátorov) P1, P2, P3, ..., Pm. Úlohou regionálnej taxonómie je nájsť taký rozklad množiny „F“ na „k“ neprázdnych tried (priestorovo väčších územných jednotiek ako základné priestorové jednotky Fi) R1, R2, R3, ..., Rk (pričom platí 1 ≤ k ≤ n), ktorý vyhovuje určitému kritériu kvality definovanému vo vzťahu k množine ukazovateľov (predikátorov). Takto určené triedy priestorových jednotiek sa nazývajú regionálne triedy alebo regionálne taxómy (regióny, regionálne typy). Systém tried, ktorý môžeme zapísať v tvare R = {R1, R2, ..., Rk} sa môže nazvať regionálnym taxónom.

10. Základná úloha, ktorú riešime pri regionalizácii, regionálnej typizácie pomocou metódy v m-rozmernom priestore teda spočíva v tom, aby sme pri danom veľkom počte „n“ malýchzákladných priestorových jednotiek (na tieto malé územné jednotky sa delí študované územie; napr. okresy – Slovenská republika), z ktorých každá je charakterizovaná istým počtom „m“ čŕt, resp. ukazovateľov (vyberá ich bádateľ na základe cieľov výskumu), bolo možné zoskupiť tieto malé priestorové jednotky do menšieho počtu regiónov, prípadne regionálnych typov, ktoré by sa vyznačovali maximálnou vnútornou rovnorodosťou (homogenitou) z hľadiska študovaného komplexu ukazovateľov a navonok (v porovnávaní s inými regiónmi, prípadne regionálnymi typmi) vykazovali určité odlišnosti.

11. Z odborného hľadiska je nevyhnutné odlíšiť regionalizáciu od regionálnej typizácii. Ak všetky triedy regionálneho systému (nové väčšie územné celky) sú priestorovo súvislé (t.j. ak každá z tried pozostáva z navzájom susediacich priestorových jednotiek), potom hovoríme o regiónoch a proces ich identifikácie nazývame regionalizácia. V opačnom prípade (teda ak sú niektoré triedy regionálneho systému priestorovo nesúvislé) ide o regionálnu typizáciu, produktom ktorej sú (vo všeobecnosti) priestorovo nesúvislé regionálne typy. Ako spoločný názov pre región a regionálny typ sa používa termín regionálny taxón. Úplne analogicky sa regionalizácia a regionálna typizácia subsumujú pod spoločný termín regionálna taxonómia, pričom všetky tri uvedené výrazy označujú jednak proces identifikácie regionálnych tried (regiónov alebo regionálnych typov), ako aj výsledok tohto procesu.

13. Základné regióny Slovenska Regionálna štruktúra Slovenska - otvorené regióny: 1-bratislavský, 2-trnavský, 3-stredné Považie, 4-košický; - regióny parciálnej adaptácie: 5-podunajský, 6-nitriansky, 7-pohronský, 8-horné Považie, 9-severozápadné Slovensko; - zaostávajúce regióny: 10-juh stredného Slovenska, 11-severovýchodné Slovensko, 12-východné Slovensko. Korec (2005)

15. Regionálne typy diferenciácie areálov bývania vzhľadom na sociálno-demografickú štruktúru obyvateľov A B C D E F

16. Pri aplikácii regionálnej analýzy územia (regionalizácii, regionálnej typizácii) založenej na metóde analýzy v m-rozmernom priestore (regionálnej typizácii menších východiskových priestorových jednotiek) je potrebné hneď na úvod vyriešiť dve kľúčové úlohy výskumu: • Vybrať, identifikovať, relevantné východiskové základné priestorové jednotky, ktoré budú vzhľadom k cieľom výskumu optimálne. • 2. Vybrať najvhodnejšie relevantné charakteristiky týchto malých územných jednotiek, ktoré umožnia uskutočniť regionalizáciu, resp. regionálnu typizáciu vzhľadom na ciele výskumu.

17. Napríklad v prípade regionálnej typizácie Slovenskej republiky vzhľadom na úroveň ekonomického a sociálneho rozvoja jednotlivých oblastí okresy nie sú najvhodnejšími základnými observačnými jednotkami hlavne pre dva dôvody: • Nie sú vnútorne integrované. • Nie sú porovnateľné z hľadiska veľkosti (rozlohy a počtu obyvateľov) • Územno-správne jednotky, prípadne štatistické jednotky pre účely sčítania obyvateľstva (základné sídelné jednotky, sčítacie urbanistické obvody v mestách) zriedkakedy spĺňajú tieto požiadavky. • Sociológovia, ekonómovia, ale bohužiaľ často aj geografi nerešpektujú túto skutočnosť a „uchyľujú sa“ (kvôli jednoduchej dostupnosti dát, menšej náročnosti výskumu, ale určite často aj z nevedomosti) práve k vyššie uvádzaným jednotkám, ktoré používajú oficiálne štatistické pramene.

19. V zásade neodsudzujeme využitie okresov ako základných priestorových jednotiek. V takomto prípade však odporúčame upozorniť pri interpretácii výsledkov na očakávané deformácie vyplývajúce napr. z chýbajúcej vnútornej integrity okresov, napr. ak je za okres považované územie, ktoré nemá jadro a je vlastne len zázemím jadra (okresného mesta) iného okresu (Martin – Turčianske Teplice, Prešov – Sabinov, Poprad – Kežmarok, Lučenec – Poltár, Zvolen – Krupina, Michalovce – Sobrance a iné), prípadne niektoré okresy sa geografickými parametrami výrazne odlišujú od ostatných (mestské okresy Bratislavy a Košíc „versus“ ostatné okresy Slovenska). Dopredu musíme predpokladať veľké rozdiely, keď porovnávame napr. evidovanú mieru nezamestnanosti, priemerné mesačné mzdy, prípadne iné ekonomické i sociálne ukazovatele.

20. MULTIDIMENZIONÁLNA TYPOLÓGIA REGIÓNOV SLOVENSKA

21. Pri dátach použitých v metódach analýzy v n-rozmernom priestore musíme pri regionalizácii, resp. regionálnej typizácii spravidla riešiť dva základné problémy: • Výber vhodných ukazovateľov charakterizujúcich súbor základných priestorových jednotiek, t.j. vybratie vhodného počtu kvalitatívne relevantných charakteristík (relevantných vzhľadom na ciele výskumu). • spravidla môžeme využívať len dáta s oficiálnych sčítaní obyvateľstva, bytov a domov, pretože každý ukazovateľ musí byť priradený každej priestorovej jednotke • Prakticky pri každej riešenej úlohe máme predstavu o vhodných, resp. potrebných ukazovateľoch, pre viaceré z nich však nie sme schopní získať potrebné dáta • 2. Matematické upravenie vstupných dát do takej podoby, aby sa dali použiť v ďalších matematicko-štatistických postupoch.

22. Matica vstupných dát, matica A (Xij), n x m („n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n, „m“ ukazovateľov: j = 1,2, ..., m) P1 P2 P3 ... Pj ... Pm F1 X11 X12 X13 ... X1j ... X1m F2 X21 X22 X23 ... X2j ... X2m F3 X31 X32 X33 ... X3j ... X3m . . Fi Xi1 Xi2 Xi3 ... Xij ... Xim . . Fn Xn1 Xn2 Xn3 ... Xnj ... Xnm

23. Prvým krokom metódy je preto obyčajne štandardizácia vstupných údajov. Vstupné dáta štandardizujeme podľa pomerne jednoduchého predpisu: • _ • Xi,j – Xj • Yi,j = ––––––––––- , Yi,j (-3,3) • ðj • i = 1,2,...,n (počet študovaných malých územných jednotiek) • j = 1,2,...,m (počet zohľadnených ukazovateľov) • _ • Xj = aritmetický priemer hodnôt j-teho ukazovateľa • ðj = smerodajná odchýlka hodnôt j-teho ukazovateľa • štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné • štandardizované dáta sú matematicky interpretovateľné

24. Vstupné dáta môžeme upravovať pre ďalšie použitie aj ďalšími postupmi, jeden z možných postupov je uvedený nižšie: • Xi,j – Xmin • Yi,j = ––––––––––- . 10, Yi,j <0,10>, (podiel zahraničných firiem) • Xmax – Xmin • Xmax – Xi,j • Yi,j = ––––––––––- . 10, Yi,j <0,10>, (nezamestnanosť) • Xmax – Xmin • i = 1,2,...,n (počet študovaných malých územných jednotiek) • j = 1,2,...,m (počet zohľadnených ukazovateľov) • _ • štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné • štandardizované dáta sú v určitých úlohách aj matematicky • interpretovateľné

25. Štandardizované hodnoty použitých premenných FMRP1P2P3F1F2F3F4 Bratislava10,0010,009,9010,0010,00 10,008,12 Piešťany0,598,218,414,438,378,946,20 Trenčín1,237,267,943,609,349,626,10 Skalica0,236,049,485,627,698,194,07 Banská Bystrica1,836,055,843,867,479,119,01 Trnava1,538,278,926,247,448,754,27 Žilina1,908,216,534,467,108,447,72 Púchov0,327,577,336,618,169,233,05 Dunajská Stred0,437,848,982,406,957,706,28 Ilava0,007,137,523,449,098,595,08 Senica0,376,749,124,007,488,663,05 Nové M.n. Váhom0,377,518,354,597,248,773,89 Nitra1,937,497,994,055,737,966,62 Hlohovec0,438,058,486,246,687,992,82 Košice5,466,561,787,314,955,054,44

26. Nezamestnanosť ŠÚSR (2004)

27. Zahraničné podniky ŠÚSR (2004)

28. Priemer

29. Matica štandardizovaných dát, matica B (Yij), n x m („n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n, „m“ ukazovateľov: j = 1,2, ..., m) P1 P2 P3 ... Pj ... Pm F1 Y11 Y12 Y13 ... Y1j ... Y1m F2 Y21 Y22 Y23 ... Y2j ... Y2m F3 Y31 Y32 Y33 ... Y3j ... Y3m . . Fi Yi1 Yi2 Yi3 ... Yij ... Yim . . Fn Yn1 Yn2 Yn3 ... Ynj ... Ynm

30. Faktorová a komponentná analýza sú v súčasnosti v geografii najpou-žívanejšie metódy multivariačnej štatistiky. Tieto metódy vznikli ako nástroj štúdia sociálnych fenoménov na „pôde“ psychológie. Cieľom faktorovej analýzy je zníženie počtu ukazovateľov („m“) na „p“ faktorov („p“ je prirodzene menšie ako „m“), pomocou ktorých je opísaný určitý študovaný súbor s „n“ prvkami. Nové súradnicové osi, v ktorých sa nachádza uvedených „n“ prvkov charakterizovaných „p“ faktormi sú ortogonálne, a teda je možné v ďalšom narábaní s nimi využívať vlastnosti metrického priestoru. Faktorová analýza je po matematickej stránke náročná metóda (Uberla, 1974), náročná pochopiteľne aj na množstvo výpočtov. Jej „masívne“ využívanie umožnil až rozvoj počítačov. Faktorová analýza umožnila v geografii vyriešiť ťažkýkartografický problém znázorňovania rozdielov medzi areálmi charakterizovanými veľkým počtom ukazovateľov.

31. Faktorová analýza sa najčastejšie využíva na typizáciu miest a regiónov, na analýzu vnútornej štruktúry mesta alebo regiónu, na zisťovanie dynamiky vývoja regiónov, na prípravu dát pred inými klasifikačnými technikami a aj pre ďalšie ciele. Dôležitou oblasťou využitia faktorovej analýzy je regionálne grupovanie, resp. regionálna typizácia, t.j. metódy, ktoré slúžia na delimitáciu väčších regiónov, ktoré sa vnútorne skladajú z veľkého počtu menších územných jednotiek (obyčajne sú týmito menšími územnými jednotkami územno-správne jednotky, sčítacie urbanistické jednotky – obvody pre sčítanie obyvateľstva, okresy ale aj iné).

32. Ak vychádzame z vyššie uvádzaného postupu, pomocou faktorovej analýzy sa vylúčia z ďalšej analýzy také ukazovatele zo súboru „m“ ukazovateľov, ktoré rovnakým spôsobom diferencujú základné územné jednotky, sú teda v určitom zmysle duplicitné. Ich elimináciou nastáva nastáva nahradenie súboru „m“ základných ukazovateľov užším súborom „p“ faktorov, ktorý je súhrnom vybraných základných ukazovateľov podmieňujúcich diferenciáciu územia. Faktorová analýza (a metódy multivariačnej štatistiky všeobecne) nám umožňujú odhaliť „voľným okom“ nepozorovateľné pravidelnosti, resp. zákonitosti v sledovanom území. Tieto pravidelnosti a poznatky s nimi súvisiace sa nedajú získať analýzou jednotlivých parametrov oddelene.

35. A, Historické jadro

36. A, Historické jadro

42. Ďalší krok analýzy spočíva v aplikácii dimenzionálnej analýzy (analýzy vzdialeností) na štandardizáciou pripravené základné údaje. V tejto fáze výskumu sa určuje stupeň podobnosti každej sledovanej malej územnej (zo súboru „n“ územných jednotiek) so všetkými ostatnými. m di,r = √ Σ (Yi,j – Yr,j)² j=1 Výsledkom tejto fázy analýzy je matica vzdialeností, ktorej rozmer je „n x n“, v ktorej sú znázornené vzdialenosti medzi jednotlivými malými základnými priestorovými jednotkami, vzdialenosti na základe podobnosti a rozdielnosti vybraných ukazovateľov.

43. Matica vzdialeností D (dr,j), n x n („n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n) F1 F2 F3 ... Fi ... Fn F1 0 d12 d13 ... d1i ... d1n F2 d21 0 d23 ... d2i ... d2n F3 d31 d32 0 ... d3i ... d3n . . Fi di1 di2 di3 ... 0 ... din . . Fn dn1 dn2 dn3 ... dni ... 0

44. Z týchto úvah je zrejmé, že základný problém regionálnej taxonómie pozostáva v skutočnosti z dvoch parciálnych subproblémov, ktoré sú v literatúre známe ako problém (priestorovej) mierky a problém (priestorovej) agregácie. • Podstatou problému mierky je určenie počtu regionálnych tried, teda výber vhodnej hodnoty „k“. • Agregačný problém spočíva zasa v zostrojení adekvátneho rozkladu množiny „F“ na určený počet tried.

45. Ďalšia fáza analýzy je tzv. grupovacia analýza, ktorá vychádza z matice vzdialeností. V tejto časti analýzy sa realizuje grupovanie, t.j. zoskupovanie malých základných priestorových jednotiek do väčších homogénnych celkov, tried (homogénnych vzhľadom na zvolené ukazovatele), regiónov, resp. regionálnych typov. • Grupovacia analýza spočíva vo veľkom počte podobných krokov: • V matici „n x n“ spojíme dve malé územné jednotky, medzi ktorými je najmenšia vzdialenosť (sú si vzhľadom na zvolené ukazovatele najpodobnejšie). • Tieto dve malé územné jednotky vytvoria nový „agregovaný“ prvok, ktorý sa posunie do prvého riadku (stĺpca) matice, ktorej rozmer sa zmenší z rozmeru „n x n“ na „(n-1) x (n-1)“. • V matici (n-1) x (n-1) postupujeme podobne ako pri pôvodnej matici „n x n“.

46. Matica vzdialeností D (dr,j), (n-1) x (n-1) F2-F5 F1 F3 ... Fi ... Fn F2-F5 0 d2-5,1 d2-5,3 ... d2-5,i ... d2-5,n F1 d1,2-5 0 d13 ... d1i ... d1n F3 d3,2-5 d31 0 ... d3i ... d3n . . Fi di,2-5 di1 di3 ... 0 ... din . . Fn dn,2-5 dn1 dn3 ... dni ... 0

47. Čiže, v druhom kroku zredukujeme maticu na maticu • (n-2) x (n-2). Pochopiteľne, ak by sme v spájaní vždy najmenších prvkov matice pokračovali až do konca, pri poslednom kroku by celé študované územie vytvorilo jeden celok (všetky malé základné územné jednotky by sa navzájom spojili). Toto pochopiteľne nie je cieľom analýzy. • Takže vzniká otázka, kedy prestať s grupovaním, t.j. určiť optimálny počet tried. Sú dve možnosti. Buď dopredu stanovíme koľko regiónov, resp. regionálnych typov chceme dostať (prípadne v priebehu grupovania autor stanoví „optimálny počet“ regiónov, resp. regionálnych typov) alebo pri každom kroku grupovania sledujeme percentostraty informácie a grupovanie zastavíme pri prudkom náraste straty informácie.

49. Dôležitým diferenciačným hľadiskom je hľadisko, ktoré umožňuje rozlišovať medzi formálnou a funkčnou regionálnou taxonómiou a v zhode s tým medzi formálnymi a funkčnými regionálnymi taxónmi (regiónmi, resp. regionálnymi typmi. • Ak pri charakteristike množiny priestorových jednotiek použijeme iba množinu atribútov (t.j. jednomiestnych ukazovateľov, predikátov), vyjadrujúcich vlastnosti priestorových jednotiek, taxonomickým výsledkom budú formálne regióny alebo formálne regionálne typy. • Pre formálne regionálne systémy je príznačné, že priestorové jednotky patriace do tej istej triedy (regiónu, regionálneho typu) sú vzhľadom na zvolenú množinu atribútov (ukazovateľov) podobné a priestorové jednotky zaradené do rôznych tried sú v tom istom zmysle odlišné.

50. Charakteristickou črtou formálnych regionálnych systémov je teda určitý stupeň homogenity vo vnútri tried a určitý stupeň disparity medzi triedami. Pre najjednoduchšie formálne regionálne taxóny, ktoré sú vymedzené na základe jedného atribútu (ukazovateľa), sa môže použiť názov areál.