Rozprávanie v umeleckej literatúre

Rozprávanie v umeleckej literatúre

Rozprávanie Kompozícia rozprávania Vnútorná kompozícia epického diela Kompozičné postupy Rozprávač Literárna postava Reč rozprávača a reč postáv Schémy zápisov priamej reči Typy dialógov Priama reč a možnosti jej transformácie Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky Hlavné druhy úvodu v rozprávaní Slovník a syntax rozprávania Obsah

Rozprávanie • Forma ľudskej komunikácie • Základný slohový útvar rozprávacieho slohového postupu • Podstatná zložka umeleckého štýlu • Základ epických diel • Sústredenie sa na udalosť, ktorá sa odohrala, na zápletky, konflikty a ich riešenia

Kompozícia rozprávania • Zložitá a dôležitá • Rozprávanie zachytáva: • udalosť, príbeh • prostredie • charaktery osôb • motívy konania • reč • Využitie iných slohových postupov: • opis • charakteristika • úvaha • príp. krátky výklad

Vnútorná kompozícia epického diela • Cieľavedomé usporiadanie obsahu • vnáša napätie • dramatickosť dielo je zaujímavejšie a krajšie • neočakávanosť Usporiadanie čiastkových dejových motívov, fáz, do celku tak, aby vytvárali napäťový oblúk, sa nazýva vnútorná kompozícia diela Kríza vyvrcholenie Peripetia zvrat Kolízia zápletka Katastrofa rozuzlenie Expozícia úvod

Kompozičné postupy • Chronologický • dej sa vyvíja plynulo, udalosti sú zachytené v časovej postupnosti • Retrospektívny • dej sa odohráva pospiatky (čitateľ vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo sa predtým odohralo) • Paralelný • Sledujeme dva alebo viacej dejov (dejové línie sa môžu rozvíjať samostatne, alebo sa navzájom stretnú – L. N. Tolstoj: Vojna a mier) • Rámcový • Do rozprávania postavy/postáv prvého príbehu sa vkladajú postupne ďalšie príbehy – G. Boccaccio: Dekameron; Tisíc a jedna noc • Retardačný • Tento postup rozprávanie spomaľuje; základná dejová línia môže byť prerušená (vstupuje nová postava, zaradená je úvaha, vykreslenie krajiny) • Reťazový • Na jednu udalosť nadväzujú mnohé nové udalosti, pričom väzby medzi nimi sú dosť uvoľnené – Cervantes: Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

Rozprávač • V dávnoveku nejestvoval pojem autor • Ako pôvodca diela sa vnímal jeho tlmočník – spevák, rozprávkar, igric... • V antike a v stredoveku sa meno autora spája s dielom (autorov duchovný majetok) • Čitateľ vníma autora ako toho, kto rozpráva príbeh • Často autor poveril rozprávaním fiktívnu postavu – tá sa chápe ako rozprávač • V 20. storočí literárni vedci vytvorili kategóriu rozprávača – nevystupuje ako postava v deji, iba ho rozpráva Vševediaci/anonymný rozprávač vie o príbehu všetko – pozná sled udalostí, pozná pocity a myšlienky postáv

Literárna postava • Väčšina epických diel rozpráva o osudoch ľudí • Dej je fiktívny, zdanlivý (aj keď jeho základom je skutočná udalosť) • Konajúce postavy sú vždy fiktívne • Umelec sa snaží, aby opisom postavy, prienikom do psychiky a stvárnením jej činov vytvoril ilúziu skutočného človeka Literárne postavy sú autorove modely ľudí – vyzerajú, ako si to autor želá, myslia, cítia a konajú v zhode s duchom diela.

Reč rozprávača a reč postáv • Reč rozprávača – autorská reč • Základný text v pásme rozprávača • Založená na epickej objektívnosti – nezainteresovane rozvíja príbeh, komentuje konanie postáv, zobrazuje prostredie, uvádza reč postáv • Využíva 3. slovesnú osobu v minulom čase • Má spisovnú podobu (výnimky súvisia so zámerom prózy) • Rozprávačom môže byť • Autor – er-forma (on-rozprávanie) – rozprávač je skrytý, anonymný, všetko vidí a vie, je objektívny • Niektorá z postáv – ich-forma (ja-rozprávanie, priame rozprávanie) – rozprávač je zjavný, čitateľ vie o ňom, je subjektívny

D. Tatarka Panna zázračnica A ako lozil, ako sa mu beznádejne hlúpo cnelo, v neprístupnom kúte v jednej z čakární zazrel ženu. Prišla alebo odchádzala? Zaujala ho. Bola v čiernom. Driemala alebo snila? Opierala sa o kufrík, ktorý mala pri sebe na lavičke, tiež taký čierny, ako bola oblečená. D. Tatarka Prútené kreslá Ocitol som sa v spoločnosti seberovných. Oči mi hneď pritiahla čierna, dúhovomodrá hlava a sivý, svietivý pohľad. My sa už poznáme. Okrem Daniely a Madame ešte som našiel dve príťažlivé ženy. To bolo viac ako dosť. Prečítajte obidve ukážky a zistite, akú formu rozprávania využil autor

Reč postáv • Dramatizuje, oživuje rozprávanie • Realizuje sa dialógom • Dialóg v próze je rozhovor dvoch (viac) postáv • Replika – prehovor jednej postavy, vyjadruje sa priamou rečou • Funkcia dialógu: • Rozvíja príbeh • Stupňuje konflikt • Charakterizuje postavy • Priama reč - je doslovným citovaním reči postáv • Uvádza ju uvádzacia veta • Dáva sa do úvodzoviek (môže sa nahradiť aj pomlčkami) – formálny znak priamej reči • Vyčleňuje sa do osobitného odseku • Intonácia je živá, slovosled subjektívny, má znaky „hovorovej syntaxe“ • Veta je kratšia

Schémy zápisov priamej reči • Uvádzacia veta: „Priama reč./?/!“ • „Priama reč,/?/!“ uvádzacia veta. • „Priama reč,“ uvádzacia veta, „priama reč./?/! Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti, spôsob výpovede, to, čo sa v dráme naznačuje v zátvorke Úloha: napíšte na každú schému jeden príklad.

Typy dialógov • Symetrický - pravidelné striedanie replík (ako v dráme) • Asymetrický – je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv

Priama reč a možnosti jej transformácie • Priama reč -doslovné citovaniereči postáv „Nezabudni si napísať úlohu,“ povedala som, „určite sa bude kontrolovať.“ • Nepriama reč- rozprávač nepriamo reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou Povedala som, že si má napísať úlohu, pretože sa bude určite kontrolovať. • Nevlastná priama reč- slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu. Od vlastnej priamej reči sa odlišuje tým, že nie je vyčlenená osobitným odsekom a neoddeľuje sa v texte úvodzovkami. Nezabudni si napísať úlohu, povedala som, určite sa bude kontrolovať. • Polopriama reč– sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou. Odlišujú sa najmä kategóriou slovesnej osoby (využíva 3. osobu) Nie, nezabudne si napísať úlohu, nechce mať problém s učiteľkou. • Vnútorný monológ– formuluje sa v ňom myslenie rozprávajúceho subjektu. Čitateľ sleduje vnútorné pohnútky konania postavy, jej citové hnutia, úvahy, protikladné duševné stavy, má možnosť vniknúť hlbšie do jej charakteru. • Dialogizovaný vnútorný monológ – vedie postava sama so sebou

Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky • Krátke vety, opakovanie: Vyskočiť. Na zem. Vyskočiť. Na zem. Guľomet je ťažký. • Nedokončené vety: Keby Jula naozaj chcela... Taká je, ľa, ako inovať. Aby sa jej bál dotknúť, že opŕchne. Biela... • Historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času: Vyskočil zo stoličky a pomaly sa k nemu približuje.

Hlavné druhy úvodu v rozprávaní • Expozícia – úvodný opis prostredia a postáv • In medias res - vpadnutie priamo do deja • Retrospektíva - pohľad naspäť • V úvode sa oboznamujeme aj s druhom autorskej reči.

Slovník a syntax rozprávania • Slovník je neobmedzený • Využívajú sa slová zo všetkých vrstiev národného jazyka • Reč autora má byť výrazná, pôsobivá, má reprezentovať bohatosť, pestrosť a všestrannosť jazyka • V skladbe – rôzne typy viet podľa modality • Okrem jednoduchých viet aj súvetia – striedajú sa • Vyskytujú sa parentetické vety – so vsuvkami

Ďakujem za pozornosť • PhDr. Eva Fajčíková

Rozprávanie v umeleckej literatúre