Jeden z nich, Janko Matúška, napísal vtedy tieto verše:

2. Tento príbeh sa začal odohrávať v našom hlavnom meste, keď sa písal školský rok 1843-1844.Blížili sa Vianoce. Aj napriek zimnému obdobiu to medzi študentmi vrelo. Protislovensky zmýšľajúca vrchnosť žiada totiž odchod Ľudovíta Štúra, ich najobľúbenejšieho profesora zo školy.

3. „Keď pôjde pán profesor, pôjdeme aj my.“ búria sa slovenskí študenti na bratislavskom lýceu.Maďarským pánom bolo tŕňom v oku Štúrovo horlenie za slovenčinu. A tak ho v posledný deň v roku, zbavili jeho profesorského miesta. Z jeho študentov nemali strach. „Do jari páni študenti naňho úplne zabudnú,“ povedali si po tom všetkom. No prerátali sa.

4. Opustiť bratislavské lýceum a odísť študovať do Levoče sa rozhodlo 22 z približne 60 Štúrových poslucháčov. Z rozličných príčin, pre zákazy a obavy rodičov, odišlo z Bratislavy len 18 študentov.

5. Jeden z nich, Janko Matúška, napísal vtedy tieto verše:

6. Ponad Tatrou blýska,hromy divo bijou,zastavme ich bratia,veť sa oni stratia,Slováci ožijou. Ešče duby rastúna krivánskej strane,kdo jak Slovák chodí,nech knihy zahodía medzi nás stane.

7. Ponad Tatrú blýska,hromy divo bijú,postavme sa, bratia,veď sa oni stratia,Slováci ožijú. Ešte jedle rastúna tatranskej strane,kto ak Slovák cíti,nech šabličku chytí,biedny ľud zastane. Ochotné furmanské vozy študentov odvážajú. Idú až do Levoče, aby tam pokračovali v štúdiu. Dlhá to bola cesta. Janko Matúška mal dosť času, aby svoje veršíky zdokonalil:

8. Dlhá to bola cesta, veľmi dlhá. Kto by sa čudoval, že sa počet slôh strojnásobil. Nad Tatrou sa blýska,hromy divo bijú,zastavme ich, bratia,veď sa oni stratia,Slováci ožijú. To Slovensko našeposiaľ tvrdo spalo,ale blesky hromuvzbudzujú ho k tomu,aby sa prebralo. To Slovensko našeposiaľ roztratenô,vrahovia šturmujú, Slovákov spojujúv meste uloženô. Už Slovensko vstáva,putá si strháva, hej, rodina milá,hodina odbila,žije matka Sláva. Nech si kto chce výska,nech spieva, ak môže,my sa držme spolu,pevne v jednom kolu,nik nás nepremôže. Ešte jedle rastúna krivánskej strane,kto slovensky cíti, nech sa šable chytía medzi nás stane.

9. „Tie verše sa ti naozaj vydarili,“ vraví s uznaním básnik Janko Kráľ.„Škoda, že nemáme medzi sebou takého, čo by ich zhudobnil, aby sme si ich mohli aj zaspievať,“ uvažuje ďalší Janko - Francisci.„A nešlo by to na niektorú ľudovú pesničku?“ navrhol ďalší z nich. Skúšali to tak i onak, ale ani jedna z melódií sa im nepozdávala. A cesta ubiehala. Ani sa nenazdali a zastavili pod Tatrami. Bol pekný jarný deň. Dievčatá na stráni trhali snežienky a spievali túto pieseň:

10. Kopala studničku, pozerala do nej,kopala studničku, pozerala do nej,či je tak hlboká, ako je široká, skočila by do nej. Vtedy mládenci zbystrili pozornosť, žmurkli na seba a vzápätí z ich hrdiel tou istou melódiou vytryskla nádherná pieseň: Nad Tatrou sa blýska? Hromy divo bijú,nad tatrou sa blýska, hromy divo bijú,zastavme ich bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú.

11. Taký je osud jednej piesne. Narodila sa malá, maličká kedysi na jar v roku 1844. No mala sa k svetu. Ešte sa ani neroztopil všetok sneh a ona už putovala od jedného kraja Slovenska po druhý. Neprešlo storočie a stala sa našou národnou hymnou.