Download
1 / 14
140 likes | 325 Views
Mesiac, náš najbližší spolucestovateľ vesmírom.
E N D
Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso, obiehajúce okolo zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných „mesiacov".
Mesiac je na svojej obežnej dráhe udržiavaný gravitačnou silou Zeme. Rovnako aj Mesiac pôsobí svojou gravitačnou silou na Zem, čo sa prejavuje najmä kolísavou zmenou výšky hladín morí a oceánov. Mesiac spôsobuje svojou gravitáciou zdvih hladiny, ktorému hovoríme príliv na privrátenej strane Zeme k Mesiacu a súčasne odstredivá sila spôsobuje príliv aj na odvrátenej strane Zeme (vzhľadom na to, že aj Zem obieha okolo spoločného ťažiska z Mesiacom). Poklesu hladiny v dôsledku slabnúcej gravitačnej sily Mesiaca hovoríme odliv. Bežný interval medzi jedným a druhým prílivom je 12 hodín a 25 minút, čo je dané dobou rotácie Zeme okolo vlastnej osi a obehu Mesiaca okolo Zeme. Rozdiel výšky hladiny medzi prílivom a odlivom môže byť aj viac ako 19 metrov. Prílivová vlna je synchronizovaná s obehom Mesiaca okolo Zeme. Synchrónnosť rotácie je presná iba v priemere, pretože mesačná orbita má istú výstrednosť.
Najvrchnejšiu časť mesačnej kôry tvorí nesúdržná kamenná vrstva rozdrvených hornín a prachu nazývaná regolit. Kôra aj regolit nie sú po celom Mesiaci rozložené rovnomerne. Hrúbka kôry kolíše od 60 km na privrátenej strane do 100 km na odvrátenej strane. Hrúbka regolitu sa pohybuje od 3 do 5 m v moriach a od 10 do 20 vo vrchovinách Tmavé a relatívne jednotvárne mesačné planiny sa nazývajú moria (po latinsky mare, v množnom čísle maria), pretože starí astronómovia verili, že ide o moria naplnené vodou. V skutočnosti ide o rozsiahle prastaré čadičové prúdy lávy, ktoré vyplnili panvy veľkých impaktných kráterov. Svetlejšie vrchoviny sa označujú ako pevniny (po latinsky terra, v množnom čísle terrae). Moria sa nachádzajú takmer výlučne na privrátenej strane Mesiaca, na odvrátenej je iba niekoľko rozptýlených fľakov. Vedci sa domnievajú, že asymetria v mesačnej kôre je spôsobená synchronizáciou medzi mesačnou rotáciou a obehom okolo Zeme. Táto synchronizácia vystavuje odvrátenú stranu Mesiaca častejším dopadom asteroidov a meteoritov ako privrátenú stranu, na ktorej neboli moria prekryté krátermi tak rýchlo.
Striedanie mesačných fáz Dochádza k nemu preto, že Slnko osvetľuje vždy inú časť mesačného povrchu. Ako sa mení poloha Mesiaca voči Slnku a Zemi, mení sa vzhľad Mesiaca ako ho vidíme zo Zeme. V nove je natočená k Zemi tmavá strana a Mesiac nie je zo Zeme viditeľný s výnimkou prípadu, kedy leží presne na priamke prechádzajúcej Slnkom a Zemou; vtedy pozorujeme zatmenie Slnka. O dva - tri dni sa Mesiac objaví na západe po západe Slnka ako tenký kosáčik. Zo dňa na deň kosáčik Mesiaca dorastá (vyzerá ako písmeno D) a posúva sa na východ. V prvej štvrtije vidieť polovica pologule Mesiaca. Mesiac ďalej pribúda. V splne je osvetlená celá privrátená pologuľa Mesiaca. Žiari po celú noc, pretože je presne oproti Slnku. Potom Mesiac opäť ubúda. Posledná štvrť - Mesiac „cúva“ až k poslednej štvrti a kotúčik v tvare „C“ je na rannej oblohe, smeruje opäť až k novu, ktorý je začiatkom nového cyklu fáz. Medzi dvoma novmi uplynie takmer 29,5 dňa, hovoríme tomu lunácia.
Mesiac vykoná kompletný obeh Zeme asi za jeden kalendárny mesiac. Zem a Mesiac prakticky tvoria „dvojplanétu": sú tesnejšie spojení so Slnkom ako jeden s druhým. Mesiac je pokrytý desiatkami tisíc kráterov s priemerom väčším ako 1 kilometrov. Väčšina je stará stovky miliónov alebo miliardy rokov; neprítomnosť atmosféry, počasia a nových geologických procesov zabezpečuje, že väčšina z nich zostane prakticky navždy zachovaná. Krátery vznikli väčšinou v dôsledku dopadu meteoritov, niektoré možno aj sopečnou činnosťou (v kráteri Alphonsus sú zistené výrony oxidu uhličitého). Na južnej pologuli je vidieť najvýraznejší kráter Tycho, s rozbiehajúcimi sa svetlými lúčmi (typickými pre mladé krátery), v oblasti morí východnej pologule aj voľnými očami vidíme kráter Koperník, ktorého priemer je približne 100 km.
V priebehu času Mesiac vytrvalo bombardujú kométy a meteority. Veľa z týchto objektov je bohatých na vodu. Slnečná energia ju následne rozštiepi na jej základné prvky vodík a kyslík, ktoré okamžite unikajú do vesmíru. Napriek tomu existuje hypotéza že na Mesiaci sa môžu vyskytovať významné zvyšky vody buď na povrchu alebo uväznené v kôre. Výsledky misie Clementine naznačujú, že malé zmrznuté kapsule ľadu (zvyšky po dopade na vodu bohatých komét) môžu byť nerozmrazené uchované vo vnútri mesačnej kôry. Napriek tomu, že sa o kapsulách uvažuje ako o malých, celkové predpokladané množstvo vody je dosť významné – 1 km³.
Oproti Zemi má Mesiac veľmi slabé magnetické pole. Zatiaľ čo časť mesačného magnetizmu je považovaná za jeho vlastný (ako pásmo mesačnej kôry nazývané RimaSirsalis), je možné, že zrážka s inými nebeskými telesami jeho magnetické vlastnosti posilnila. To, či teleso slnečnej sústavy bez atmosféry ako Mesiac môže získať magnetizmus vďaka dopadom komét a asteroidov, je dlhotrvajúcou vedeckou otázkou. Magnetické merania môžu poskytnúť tiež informácie o veľkosti a elektrickej vodivosti mesačného jadra – tieto výsledky by vedcom pomohli lepšie porozumieť pôvodu Mesiaca. Napríklad, pokiaľ by sa ukázalo, že jadro obsahuje viac magnetických prvkov (ako je železo) ako Zem, ubralo by to teórii veľkého impaktu na vierohodnosti (aj keď sú tu alternatívne vysvetlenia, podľa ktorých by mesačná kôra mala tiež obsahovať menej železa).
Mesiac (a tiež Slnko) sa zdajú byť väčšími, keď sa približujú k horizontu. Je to čisto psychologický efekt (pozrite sa na mesačné ilúzie). Uhlový priemerMesiaca zo Zeme je asi pol stupňa. Rôzne svetlejšie a tmavšie zafarbené oblasti (najmä moria) tvoria vzor videný rôznymi kultúrami ako muž na mesiaci, králik a bizón a pod. Krátery a horské masívy tiež patria medzi nápadné mesačné rysy. Počas najjasnejšieho splnu môže mať Mesiac magnitúdu asi −12,6. Pre porovnanie, Slnko má magnitúdu −26,8. Mesiac je najjasnejší v noci, ale občas je možné ho vidieť aj počas dňa.
Prvý človek, ktorý pozoroval povrch Mesiaca ďalekohľadom, bol taliansky astronóm GalileoGalilei. Lety prvých kozmických sond potvrdili pozemské pozorovania a v roku 1959 sovietska Luna 3 odfotografovala odvrátenú stranu Mesiaca. Dôležitým krokom v mapovaní Mesiaca bol americký projekt LunarOrbiter. Bolo zobrazené 99 percent povrchu privrátené strany a 80 percent odvrátenej strany. Od roku 1966 do 1968 na povrchu Mesiaca úspešne pristálo päť amerických sond typu Surveyor. V roku 1968 začali Spojené štáty program Apollo, sériu kozmických letov. Roku 1969 pristalo na povrchu Mesiaca Apollo 11 s ľudskou posádkou. Do roku 1972 nasledovalo ďalších šesť misií. Program Apollo umožnil dokončiť podrobné mapovanie Mesiaca A poskytol bohatstvo informácií o jeho zložení a geologickej histórii.
Zatmenie Hoci ide naozaj len o zhodu okolností, uhlové priemery Mesiaca a Slnka videné zo Zeme sú v rámci svojich zmien schopné sa navzájom prekrývať, takže je možné ako úplné tak aj prstencové zatmenie Slnka. Pri úplnom zatmení Mesiac celkom zakrýva slnečný disk a slnečná koróna je viditeľná voľným okom. Zatmenia nastávajú iba vtedy, keď sa Slnko, Zem a Mesiac nachádzajú v jednej priamke. Zatmenia Slnka môžu nastať iba ak je Mesiac v nove; zatmenie Mesiaca iba ak je v splne.
Do nášho vesmíru, okrem Mesiaca, patria aj HMLOVINY a GALAXIE. HmlovinaM42 zvaná aj Orion alebo Veľká hmlovina v Orione, je žiariaca emisná hmlovina v súhvezdí Orión pod Oriónovým pásom. Je to jedna z najjasnejších hmlovín a je viditeľná voľným okom. Od Slnka je vzdialená asi 1600 svetelných rokov a jej šírka je 33 svetelných rokov.
Galaxia je súbor hviezd, plynu a prachu, ktoré vďaka gravitácii držia pohromade. Najmenšie galaxie sú veľké niekoľko stoviek svetelných rokov a obsahujúci 100.000 hviezd. Najväčšie majú priemer až 3 milióny svetelných rokov a obsahujú viac ako bilión hviezd. O ich vzniku toho vieme dodnes veľmi málo. Všetky však vznikli pred miliónmi rokov ako mohutné rotujúce oblaky plynu a prachu. Odhaduje sa, že vesmír tvorí viac ako 100 miliárd galaxií, ktoré sú od seba veľmi vzdialené. Najbližšia Galaxia je od nás vzdialená 170.000 svetelných rokov. Je ňou Veľký Magellanov oblak.
Foto: Mgr. Marcel Barcík Vypracovala: Mgr. Eva Mikulová
