Erich Maria Remarqe

1. Víťazný obluk Erich Maria Remarqe

2. Erich Maria Remarque Víťazný oblúk • Žáner: román • Téma: život emigrantov vo Fran. v medzivoj. obd. a ich osudy • Idea: o láske dvoch ľudí, ktorá sa z rôznych dôvodov nenaplnila • Postavy: Ravic- emigrant z Nem., ktorý je lekár, rád si vypije a je zaľúbený do Joan • Joan Madou- krásna, mladá herečka, ktorá je zaľúbená do Ravica, ale má ešte 1 muža, ktorý ho nahrádzal keď bol vo väzení, ale ľúbi iba Ravica • Boris Morozov- ruský emigrant, Ravicou priateľ, • Veber- priateľský doktor, s ktorým pracoval • Durant- doktor- zdierač, ktorý zamestnával Ravica. Dával mu len 1/10 platu • Haak- Nemec, ktorý má na svedomí veľa ľudských životov

3. Obsah: • Ravic v jeden večer spoznal ženu. Spočiatku ho ani nezaujímala, dokonca si nezapamätal ani jej meno. Neskôr ju však išiel navštíviť, lebo si pomyslel, že nikoho nemá. Cez jeho kamaráta Morozova jej pomohol nájsť prácu v bare Šeherezáda. Keď sa raz po práci šiel odreagovať do baru zbadal tam speváčku, nemohol z nej odtrhnúť oči. Bola to ona. Aj ona ho spoznala a od vtedy sa ich vzťah začal utužovať. Často u neho aj prespávala a veľmi veľa pili. Ich obľúbený alkohol bol calvados. Ravic býval v hoteli pre utečencov- International. Nemal pas ani doklady, a bez nich si nič lepšie nemohol dovoliť. Meno ,ktoré mal bolo už jeho 3. • Mali sa veľmi radi aj keď niekedy mali roztržky. Keď ich vzťah bol už dosť vážny, povedal jej aké riziko ho môže postihnúť ak ho nájde polícia. Joan bola veľmi nepokojná, bála sa o neho. Ravic chodil do práce, pracoval ako doktor. Pracoval nelegálne a vykonával operácie za jeho vedúceho Duranta, ktorý na ne nebol schopný. Spolupracoval s Veberom, ktorý bol priateľskejší. Raz po operácii videl ako sa vonku stala nehoda. Pokúsil sa pomôcť a zachrániť život, ale prišla polícia a začala vyzvedať od svedkov nehody. Pri tomto vypočúvaní zistila, že Ravic je utečenec a poslali ho do väzenia na 6 mes. a vyhnali z krajiny. Dostal sa do Švajčiarska, kde vystupoval pod ďalším menom. Myslel si, že mu pomôže Durant, lebo bez Ravica bol stratený a mal veľa známych, ktorých „operoval”. Do Paríža sa vrátil po 3 mesiacoch. Hneď sa vypytoval Morozova na Joanu. Zistil, že žije v novom byte s novým priateľom, a že pracuje ako herečka. Dosť na ňu žiarlil a už ju nechcel ani vidieť.

4. Medzitým videl v Paríži Haaka. Poznal ho z koncentračného tábora. Bol bezcitné zviera. Ravic sa pripravil na to, že ho zabije, aby už nemohol páchať zlo. Správal sa k nemu priateľsky, a keď mu mal pomôcť nájst lepši bordel využil sytuáciu, že bol opitý a zabil ho. Po tomto čine sa cítil lepšie aj keď pri operáciách bol veľmi citlivý a všetko si pripúšťal k srdcu. • Joan sa mu často pokúšala vysvetliť, že miluje len jeho, a že s priateľom sa chce rozísť, lebo sa jej vyhráža. On si však myslel svoje, a aj keď mu párkrát volala, že ju chce zabiť myslel si, že ho chce len k sebe privolať a o nič iné jej nejde. Nakoniec však prišiel za Ravicom jej priateľ, že ju postrelil, a že potrebuje jeho pomoc. Ravic sa o ňu veľmi bál. Operoval ju ,no však vedel, že je to zbytočné, vedel že zomrie. Ešte na smrteľnej posteli si krásne vyznali lásku, no Ravic vedel, že ju už stratil a to vďaka jeho hlúposti.. Nakoniec bol chytený spolu s ostatnými a bol odvezený do koncentračného tábora.

5. Životopis autora • Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (*1900, †1978), Elfriedou (*1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom († 1901). Rodina Paula Remarqua patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár. • Po vypuknutí 1. svetovej vojny štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu, ale opustil ho už 31. júla1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Kútik snov – 1920. Koncom októbra bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než boli prevelení na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roku - odmenený Železným krížom prvej triedy, začal znova navštevovať seminár a univerzitu v Münsterne vyštudoval 25. júna1919. Z armády bol prepustený 5. januára 1919. Pri tejto príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní.

6. Po vojne • Koniec vojny vnímal veľmi skľúčene. Remarquova matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel aj jeho priateľ Fritz Hörstemeier. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Avšak kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka, mladého Ericha nelákala. Koncom novembra 1920 zavesil učiteľovanie na klinec a vrátil sa späť do rodného mesta. Tu sa mu podarilo nájsť si niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval napr. ako predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, obchodný cestujúci, učiteľklavíra… Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, sa mu podarilo nájsť si prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal prvýkrát podpisovať pod pseudonymom Erich Maria Remarque. Popri novinárskej práci sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam1923 - 1924. • Život v Berlíne • Remarque v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie, pracoval ako redaktor od roku 1925 v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta „Jeanne“ Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov nato sa dal rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. V srdci Nemecka sa z Remarqua začal stávať úspešný spisovateľ. V novinách Sport im Bild uverejňoval svoj ďalší románVábivé horizonty - 1927, ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nového, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo.

7. Druhá svetová vojna a prenasledovanie • Po obsadení Poľska a Francúzka Hitlerom, Remarque opúšťa dovtedy bezpečné Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho a Víťazný oblúk, v ktorých opísal život na úteku cez Európu až do Spojených štátov. • Jeho sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí,“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Nechala po sebe manžela a dve deti. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica „Elfriede-Scholz-Strasse“. • Druhá svetová vojna a prenasledovanie • Po obsadení Poľska a Francúzka Hitlerom, Remarque opúšťa dovtedy bezpečné Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho a Víťazný oblúk, v ktorých opísal život na úteku cez Európu až do Spojených štátov. • Jeho sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. „Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí,“ vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Nechala po sebe manžela a dve deti. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica „Elfriede-Scholz-Strasse“.

8. Návrat do Európy • Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti svojej sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku. • Neskoršia tvorba • Venoval sa písaniu článkov a románov ako Čierny obelisk (1956), Nebo nepozná obľúbencov (1961) alebo Noc v Lisabone (1962). Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (Douglas Sirk, réžia) - adaptácia románu Čas žitia, čas umierania (1954). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa ocitol ešte aj v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca. • Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný (september 1929, 1930), môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Nemeckej spolkovej republiky najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. „Grosses Verdienstkreuz“. Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku. • Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

9. Diela • Cesta späť (po nem. Der Weg zurück, po ang. The Road Back) - 1931 • Čas žitia, Čas umierania (po nem. Zeit zu leben, Zeit zu sterben, po ang. Time to Love and a Time to Die) - 1954 • Čierny obelisk (po nem. Der schwarze Obelisk, po ang. The Black Obelisk) - 1956 • Gam - 1923-24 • Iskra života (po nem. Der Funke Leben, po ang. The Spark of Life) - 1952 • Kútik snov (po nem. Die Traumbude) - 1920 • Miluj blížneho svojho (po nem. Liebe deinen Nächsten, po ang. Flotsam) - 1941 • Na západe nič nového (po nem. Im Westen nichts Neues, po ang. All Quiet on the Western Front) - 1928 • Nebo nepozná obľúbencov (po nem. Der Himmel kennt Günstlige, po ang. Heaven Has No Favorites) - 1961 • Nepriateľ (po nem. Der Feind) - 1930-31 • Noc v Lisabone (po nem. Die Nacht von Lissabon, po ang. The Night in Lisbon) - 1962 • Posledná zastávka (po nem. Die letzte Station) - 1956 • Tiene v raji (po nem. Schatten im Paradies, po ang. Shadows in Paradise) - 1971 • Traja kamaráti (po nem. Drei Kameraden, po ang. Three Comrades) - 1936 • Vábivé horizonty (po nem. Station am Horizont) - 1927 • Víťazný oblúk (po nem. a ang. Arc de Triomphe) - 1946 • Zasľúbená krajina (po nem. Das gelobte Land,) - 1970

10. Myšlienky Zvláštne, že človek môže umrieť... keď miluje... (str.441) • Láska! Čo všetko sa skrýva za týmto slovom! Od najnežnejšieho pohladenia až k najbúrlivejším vzrušeniam duše, od prostunkej túžby po rodine až k smrteľnému kŕču, od neukojiteľnej vášne až po Jakubov zápas s anjelom. (str.303) • Boh lásky má krvavé škvrny na čele. (str.290) • Najľahšie strácame to čo držíme v náručí- nikdy nie to, čo sme už pustili. (str.207) • Život je život a nemá cenu ničoho- a predsa všetkého. (str.194) • Láska nie je obraz, v ktorej vždy vidíme svoj obraz... (str.174) • Šťastie kráča okolo nás. Len my si ho nemôžeme udržať. (str.167

11. Tú noc, keď sa Lavigne dozvedel, že mu zomrela žena, prehýril v bodreli. Vtedy ho zachránili kurvy kňaz by ho nebol vedel utešiť. Kto tomu porozumel, ten pochopí všetko. Niet iného vysvetlenia. Str. 28 • Ľútosť je najneužitočnejšia vec na svete. Nič nemôžeme privolať späť a nič nemôžeme napraviť. Ináč by sme boli svätý. Život nechce aby sme boli dokonalí. Dokonalý človek patrí do múzea. Str. 70 • Spamätaj sa. Súcit tu nemá miesta. Pochovaj mŕtvych a chop sa života. Budeš ho ešte potrebovať. Str. 96 • Nikto nemôže byt taký cudzí ako ten, koho človek raz miloval. Str.360