O neposlušnom atramentovom pere

1. O neposlušnom atramentovom pere Kde bolo, tam bolo v jednom domčeku v malom mestečku, sa ako každé ráno aj dnes prebúdzala rodinka, ktorú tvorili: ocko Ing.Rudolf Mrkvička, mamka Mgr.Betka Mrkvičková a ich malý synček Ivko.

2. Bol to obyčajný chlapček, ktorý práve začal chodiť do prvého ročníka základnej školy,a nevedel si tam zvyknúť. Keďže jeho rodičia boli málokedy doma, nikto mu nezakazoval behať po chodbách ich domu a nemusel ticho sedieť 45 minút na jednej stoličke a ešte k tomu dávať pozor.

3. Mamka ani ocko mu s úlohami nepomáhali, no pravdu povediac to ani nepotreboval. Za čítanie denne dostal aj dve jednotky, matematika bola jeho obľúbeným predmetom a hlások mal ako slávik.

4. No jedného dňa pani učiteľka malým prváčikom vymenila ceruzky za nové atramentové perá, ktoré boli naplnené akousi zvláštnou modrou tekutinou.

5. Všetky deti sa tešili, no Ivkovi sa nová pomôcka na písanie vôbec nepáčila. Bola akási väčšia, tučnejšia a písmenka, ktoré ňou napísal, sa stále rozmazávali.

6. Z usilovného prváčika sa stal malý záškolák, ktorý naschvál ráno zaspával, nepísal si domáce úlohy a pre istotu schoval atramentové pero, o ktorom v škole tvrdil, že ho stratil.

7. Jedného dňa si to však jeho spolužiak Ďurko všimol. Celý deň sa ho vypytoval, čo sa s ním stalo a Ivka ani nebolo treba dlho presviedčať, aby mu všetko vysvetlil, keďže Ďurko bol jediným, ktorého to trápilo.

8. Hneď po vyučovaní šli kamaráti spolu domov a Ďurko Ivkovi navrhol, že ak by chcel nájsť svoje „stratené“ pero, môže mu s tým pomôcť. Ivko súhlasil a po Ďurkovej návšteve zistil, že atramentové pero nie je až také neposlušné, ako si myslel, iba potreboval priateľa, ktorý by mu s ním trocha pomohol.

9. Hneď dobehol všetko učivo, ktoré zameškal, a ešte našiel aj skvelého priateľa, s ktorým sa kamaráti snáď dodnes.

10. Napísala: Veronika Lejková, 1.AZA