160 likes | 853 Views
Pr?krov. Pr?krov je velk? doskovit? teleso tektonicky horizont?lne presunut? na vzdialenost minim?lne 5 km pozdl? n?sunov?ch zlomov na cudzorod? podklad, ktor? sa v s?vislosti s pr?krovmi casto naz?va autocht?n. Teleso pr?krovu na cudzorodom nadlo?? sa oznacuje ako allocht?n. Ak sa nad sebou nach?dz
E N D
1. Horotvorná cinnost a poruchy zemskej kôry
2. Príkrov Príkrov je velké doskovité teleso tektonicky horizontálne presunuté na vzdialenost minimálne 5 km pozdl násunových zlomov na cudzorodý podklad, ktorý sa v súvislosti s príkrovmi casto nazýva autochtón. Teleso príkrovu na cudzorodom nadloí sa oznacuje ako allochtón. Ak sa nad sebou nachádza viacero príkrovov, podloný sa vzhladom na nadloný oznacuje paraautochtóm.
Výskumu príkrovov sa ako prví venovali geológovia z Francúzska, na cele s Bertrandom, ktorí príkrovy oznacili nappe de charriage. V vajciarsku to boli A. Escher von der Linth a M. Lugeon. tudovali najmä príkrovy v Alpách. Pribline v rovnakej dobe objasnil príkrovovú stavbu Severozápdných vrchov v kótsku Ch. Lapworth. Príkrovovú stavbu Západných Karpát preskúmal ako prvý rakúsky geológ V. Uhlig.
3. Stavba príkrovu Na vlastnom telese príkrovu mono urcit viacero znakov. V prednej casti v smere pohybu sa nachádza celo príkrovu. To býva casto detailne zvrásnené, vtedy prítomné truktúry oznacujeme ako digitácie. Plocha, po ktorej sa príkrov pohybuje sa nazýva bazálna násunová plocha. Tá môe mat rôzny tvar, je vak charakteristická typickým druhom tektonickej erózie spôsobenej mechanickým obrusovaním, ktorá je oznacovaná ako rabotá. Oblast, z ktorej pochádza teleso príkrovu, sa nazýva domovská oblast príkrovu. Cast, v ktorej sa od nej príkrov celkom odlepil, sa volá korenová zóna. Línia, ktorá je jej stopou sa nazýva ariá. Domovská oblast býva casto tlakmi stlacená a skrátená, pricom sa môe ponorit pod okolité tektonické celky, cím vzniká tektonická sutura - jazva. Príkrovy, ktorých korenová oblast je neznáma sa oznacujú ako bezkorenové príkrovy. Dalie zo truktúr, ktoré sú typické pre oblasti s príkrovovou stavbou sú:
Tektonická (príkrovová) troska - je to eróziou celkom izolovaná menia cast príkrovu, ktorá leí na autochtónnom podloí. Typickým príkladom je napríklad vrchol Velkého Choca.
Tektonické okno - je eróziou obnaená cast autochtónneho podloia, súvisle lemovaná telesom príkrovu. V prípade, e toto eróziou odkryté podloie nie je celkom uzavreté príkrovom, jedná sa o tektonické polookno.
4. Tektonický zlom Tektonický zlom alebo tie dislokácia je geologická krehká diskontinuitná porucha (fraktúra) zemskej kôry, pozdl ktorej dolo alebo aj v súcasnosti dochádza k pohybu fraktúrou oddelených horninových blokov. Premiestnenie môe byt len niekolko milimetrov, ale môe dosahovat velkost aj stoviek kilometrov. Rýchlost pohybu na zlomoch sa môe rôznit, ale rádovo je niekolko desiatok milimetrov rocne. V oblastiach aktívnych zlomov, na ktorých boli zaznamenané pohyby v posledných 10 000 rokoch, sa casto vyskytujú zemetrasenia.
Zlom oddeluje dva bloky hornín, ktoré sa pozdl neho premiestnili. V priestore je vymedzený zlomovými plochami na ktorých sú casto viditelné stopy po pohybe blokov, tzv. striácie. Na kontakte zlomových plôch dochádza k vzniku tektonického zrkadiel a minerálnych schodov. Obrovské tlaky a trenie spôsobujú rozpad pôvodnej horniny a vznik nových hornín, takzvaných zlomových tektonitov, vo väcích hlbkach mylonitov a ultramylomitov. Tie majú v dôsledku zvýenej plasticity vo väcích hlbkach iný charakter ako tektonity na povrchu.
5. Vznik zlomu Zlom vzniká pri uvolnení postupne rastúceho orientovaného napätia postupným prepojovaním malých puklín a prasklín. Väcie celky týchto trhlín sa nazývajú striné fraktúry. Významnú úlohu v tomto procese zohráva tlak pórových fluíd. Ak pri zlomovom poruení hornín dôjde k vzniku viacerých rovnobených porúch, dochádza k vytvoreniu takzvanej zlomovej zóny. írka a dlka tejto zóny, alebo jednotlivých zlomov je priamo úmerná velkosti pohybov, ktoré na nich nastali.
Pre objasnenie niektorých typov zlomov ako sú smerné posuny sa pouíva bud mechanika cistého strihu, v prípade symetrických truktúr a mechanika jednoduchého strihu v prípade asymetrickej deformácie. Pri asymetrickej deformácii bola experimentálne aj prakticky odvodená súvislost viacerých truktúr, známych ako riedlove strihy. Sú to smerné posuny druhého rádu, oznacené ako riedlov syntetický strih a antitetický strih, vyskytujúce sa okolo hlavného strihu (tzv. main deplacement zone). Syntetický aj antitetický strih sú súmerné pozdl tenzných trhlín, ktoré zvierajú s rovinou hlavného strihu uhol mierne mení ne 45°. Riedlov syntetický strih je súmerný pozdl hlavného zlomu so sekundárnym syntetickým strihom, ktorý zviera s hlavným zlomom ostrý uhol. Zrkadlovo obrátene s riedlovými antitetickými zlomami sa v prírode casto formujú en-echelon truktúry, týmito miestami casto prechádzajú osi vrás a na ne kolmé fraktúry. Orientácia osí en echelon vrás umonuje urcit smer pohybu blokov v strinej zóne. Podobný je aj Coulomb-Andersonov model strihu
6. Významné zlomy vo svete San Andreas: najznámejí a najsledovanejí zlom na svete, ktorý prechádza mestom San Francisco
Basin and Range: aktívny komplex zlomov na západe USA
Severoanatólsky zlom: aktívny zlom prechádzajúci Tureckom
Highland Boundary Fault: neaktívny zlom v kótsku oddelujúci kótsku vysocinu od kótskej níiny
Rýnský prielom: aktívny zlom v severozápadnej Európe
Zlom Nojima: aktívny zlom v Japonsku dlhý 60 km
Velký alpský zlom: aktívny zlom dlhý viac ne 500 km na Novom Zélande
7. Významné zlomy na Slovensku Zázrivská sigmoida: smerný posun v Bradlovom pásme na východnom konci Malej Fatry
Certovická línia: zlom v Nízkych Tatrách oddelujúci tatrikum od veporika
Lubenícko-margecianska línia: oddeluje gemerikum od veporika
Lamacský zlom
Ludinský zlom
Jastrabiansky zlom: hlbinný zlom, oddeluje bloky odlinej stavby (napr. Povaský Inovec od Stráovských vrchov)
Stredoslovesnký prelom
Muránsky zlom
Mýtnanský zlom
títnický zlom
Hornádsky zlom
Trebiovský zlom
Vihorlatský zlom
8. Vrásnenie Jednoduchý ohyb vyvolaný bocným tlakom
Vrásnenie je proces plastickej deformácie hornín, pri ktorom dochádza k vzniku vrás. V tektonike je vrásnenie najbenejím spôsobom skrátenia v zemskej kôre. Spolu s tvorbou príkrovov a rôznych druhov smerných posunov pozdl zlomov je typickým sprievodným javom orogenézy.
Vrásnenie je v benej reci zamienané za tektogenézu. Za vrásnenie sa oznacujú aj tektonické fázy vo vývoji Zeme ako napríklad Alpínske vrásnenie.
9. Príciny a spôsoby vrásnenia Vrásnenie môe postihnút vyvreté, sedimentárne aj premenené horniny aj napriek tomu, e sú za bených podmienok na povrchu pevné a krehké. Spôsobuje to fakt, e aj rigídne horniny menia v dôsledku zvyujúceho sa tlaku a teploty svoje reologické vlastnosti. Najcastejou prícinou deformácie sú tektonické pohyby zemskej kôry pocas orogenézy, ktorých vnútorná energia pochádza prevane zo zemského pláta. Jednotlivé mechanizmy vrásnenia sú závislé hlavne od hrúbky vrásnených súborov vrstiev ale tie od kontrastu pevnosti a viskozity horninových súborov. Cím je vrásnená vrstva hrubia, tým je vlnová dlka výsledných vrás väcia. Ak nie sú vrásnené vrstvy rovnako mocné, dochádza k disharmonickému vrásneniu. V závislosti od viskózneho kontrastu medzi vrstvami sa uplatnujú rôzne mechanizmy tvorby vrás. Slabí viskózny kontrast má za následok vznik ohybových vrás. Pri vysokom pevnostnom kontraste dochádza k ohýbaniu prípadne a k strinému vrásneniu.
10. Ohýbanie Jedným zo základných procesov vzniku vrás je ohýbanie, alebo jednoduchý ohyb, ktoré je spôsobené bocným tlakom. Ten stláca zvrstvené komplexy tak, e sa deformácia sústreduje v zámkoch, kde na vonkajej strane dochádza k roztahovaniu a na vnútornom k stlácaniu, medzi nimi sa nachádza neutrálna, deformáciou menej zasiahnutá vrstva. Vo vonkajej oblasti vrásy, na ktorej dochádza k roztahovaniu vznikajú v hornine trhliny, v ktorých casto cirkulujú hydrotermálne roztoky, ktoré po sebe zanechávajú charakteristickú kremennú a kalcitovú výpln. Ohýbaním vrstiev vznikajú najcastejie paralelné a koncentrické vrásy.
11. Prehýbanie,ohybový sklz a strih Prehýbanie
Prehýbanie je druhý teoretický model vrásnenia, kedy dochádza k takzvanému pasívnemu vrásneniu v dôsledku poklesu podloia vrásnenej vrstvy.
Ohybový sklz
V prípade, e pocas bocného stlácania dochádza k preklzavaniu, na styku medzi dvoma vrásnenými vrstvami, nazýva sa takýto mechanizmus ohybový sklz. K takémuto procesu sa najcastejie dochádza na styku rôzne pevných hornín, napríklad v flyi. Na ramenách vrás postihnutých ohybovým sklzom mono vo zvýenej miere pozorovat ryhovania, ktoré vznikli trením klzajúcich sa vrstiev. Aj tento typ vrásnenia produkuje najcastejie paralelné a koncentrické vrásy.
Ohybový strih
Ak dochádza k deformácii hornín iba v oblasti ramien vrásy a zámok zostáva vrásnením nezmenený, jedná sa o takzvaný ohybový strih, alebo ohybový tok. Týmto spôsobom, ktorý postihuje jednoduchým strihom celú vnútornú truktúru ramien vrásy vznikajú tzv. podobné vrásy.
12. Striné vrásnenie a plastické tecenie Striné vrásnenie
Ked vzniknú striné plochy usporiadané kolmo vzhladom na pôvodnú horizontálnu vrstvu a na horniny následne pôsobia vertikálne sily, nastáva takzvané striné vrásnenie, ktoré produkuje ideálne podobné vrásy, ktorých pravá hrúbka je vo vetkých miestach rovnaká.
Plastické tecenie
K plastickému teceniu vrásnených hornín dochádza hlavne za extrémnych tlakov a teplôt, casto pri mtemorfóze, alebo pri horninách vyznacujúcich sa velkou plasticitou ako sú evapority alebo niektoré typy ílov. Vrásy takýmto spôsobom deformovaných hornín zvyknú byt velmi komplikované.
13. Angulárové vrásy Vznik angulárnych vrás
K formovaniu zalomených angulárnych vrás dochádza najmä bocným stlácaním bridlicnatých hornín napr. fylitov v malých hlbkach. Bocnými tlakmi tu dochádza k zalomeniu a rotácii bridlicnatosti v oblasti zámkov vrás. V extrémnych prípadoch dochádza k vzniku takzvaných zalomených pásov (kinkov).
14. Teória z ucebnice Horotvorná cinnost je proces, pri ktorom vznikajú pohoria prehýbaním, lámaním a pohybmi blokov zemskej kôry. Výsledkom horotvornej cinnosti sú aj poruchy zemskej kôry. Sú to vrásy, príkrovy, poklesy, premyky a posuvy.
Pri pohyboch litosferických platní smerom k sebe vzniká obrovský tlak, ktorý stláca plastické horniny. Horniny sa tlakom prehýbajú do vln, ktoré sa nazývajú vrásy. Proces, pri ktorom vznikajú vrásy, je vrásnenie.
Cast vrásy vyklenutá nahor tvorí chrbát vrásy a cast vrásy prehnutá smerom nadol tvorí koryto vrásy. Medzi nimi sa nachádza rameno vrásy.
Zloitým vrásnením vznikli vrásové pohoria.
Pri horotvornej cinnosti sa niekedy vrstvy hornín presúvali na velké vzdialenosti a nasúvali sa na seba. Tak vznikli príkrovy. Pohorie s príkrovovou stavbou sa nazýva príkrovové pohorie.
Pevné nepruné horniny sa pôsobením tlaku lámu. Vznikajú pukliny, ktoré môeme pozorovat skoro v kadej hornine na Slovensku. Ak tlak pretrváva, nastáva pozdl pukliny pohyb a vzniká zlom.
Pokles vzniká vtedy, ked jeden blok hornín klesne voci druhému vplyvom tahu. Stupnovitým poklesom krýh hornín pozdl zlomov vzniká priekopová prepadina. Stupnovitým zdvihnutím krýh vzniká hrast.
Premyk vzniká pri pôsobení tlaku, ked sa jeden blok zdvihne nad druhý. Posuv je výsledkom pohybu krýh zemskej kôry vo vodorovnom smere. Pohorie, ktoré vzniklo vyzdvihnutím krýh zemskej kôry pozdl zlomov, je kryhové pohorie.
15. Zlomy