Emócie a racionalita v Durkheimovej teórii náboženského života

1. Emócie a racionalita v Durkheimovej teórii náboženského života Elementárne formy sociologického myslenia konferencia pri príležitosti 150. výročia narodenia Émile Durkheima 15. – 16. 5. 2008, Bratislava Miroslav Tížik, PhD. Sociologický ústav SAV E-mail: miroslav.tizik@savba.sk Grantová úloha VEGA 2/7038/27 „Spoločenské nerovnosti a otázka spoločenskej súdržnosti – rozšírenie perspektív“ (SÚ SAV, 2007-2009)

2. a) Durkheim ako inšpirácia antipozitivistických sociológii b) Od noriem k vzťahom – premena Durkheimovej sociológie c) Emocionálne základy náboženstva d) Racionalita a teória poznania e) Durkheizmus dnes Obsah (re)prezentácie

3. a) Emocionálne základy sociologizmu? 1. Teória É. Durkheima zdroj inšpirácie interpretatívnych prúdov v sociológii: - sociálna dramaturgia E. Goffmana - etnometodológia H. Garfinkela - existencialistická sociológia E. Tiryakiana (D. Alijevová: Súčasná americká sociológia, Pravda, Bratislava, 1985) 2. É. Durkheim – „architekt“ sociálno-konštruktivistického (alebo aj interakčného, či kulturalistického) prístupu k emóciám. (Gene A. Fisher, Kyum Koo Chon: Durkheim and the Social Construction of Emotions. Social Psychology Quarterly, Vol. 52, No. 1 (Mar. 1989), pp. 1-9 3. Sociálny konštruktivizmus P. Bergera a Th. Luckmanna 4. Postmodernistické inšpirácie – M. Maffesoli, Z. Bauman

4. Durkheimovské témy u nasledovníkov – príklady „druhej tváre“ sociologizmu: Podiel spoločenskej morálky na integrite spoločenstva, (zázemné očakávania), morálny poriadok, dezorganizácia integračných štruktúr, úzkosť, hnev, depersonalizácia – H. Garfinkel Zosúľaďovanie interakcií, rituály, rámce interakcií (sociálny poriadok),morálne očakávania – E. Goffman Internalizácia, morálka - P. Berger, Th. Luckmann Rituály, homo duplex, vrenie, afekty, emblematická figúra, násilie, solidarita – M. Maffesoli

5. Absencia prekladov, nepresné preklady, prebrané a zjednodušené poučky – normatívny nie vedecký jazyk. Nevedomie a zbúdanie vo vzdelávaní podobné náboženstvu: „Medzi halucináciami už systematizovanými a prvotnými dojmami, z ktorých vzišli, je často značná vzdialenosť. Toto platí aj pre náboženské myslenie. Príčiny, ktoré ho uviedli k životu sa postupne strácajú z dohľadu a napriek tomu, že sú stále aktívne, možno ich postihnúť už len prostredníctvom rozsiahleho systému deformujúcich interpretácií.“ (Elementárne formy náboženského života, 2002 (1912), s. 15 Jazyk učebníc a prekladov – cit ako sociálny fakt (inštitucionalizácia citu)?

6. Reflexia a sloboda „Veda predpokladá ...úplnú slobodu ducha. Musíme sa odpútať od spôsobov videnia a posudzovania, ktoré sa v nás zakorenili dlho trvajúcim zvykom, a podriadiť sa prísnej disciplíne metodického pochybovania, ktoré tiež nie je bez rizika, lebo sa netýka morálnej skutočnosti, ktorá je predmetom skúmania, ale vysvetľovania, ktoré podáva neúplná a nedostatočne informovaná reflexia.“ (Spoločenská deľba práce, 2004:37)

7. City alebo vedomie? Vieme čo čítame? Maurice Halbwachs: Pôvod náboženského vedomia podľa É. Durkheima. Chronos, Bratislava, 1997 Pôvodne: Les Origines du sentiment religieux - Náboženské city alebo vedomie (poznanie, racionalita)? - Oproti Durkheimovej práci takmer absentuje popis tretej časti o rituáloch Preklady: Representations – obrazy, predstavy, reprezentácie, viery Jazyk (aj prekladu) ktorý usmerňuje našu pozornosť, pôsobí na nás zvonku svojou utlačivou silou.

8. b) Zmena dôrazu v teórii É. Durkheima Postupný prechod Durkheima od zdôrazňovania sociálnych faktov pôsobiacich svojou donucovacou silou na jednotlivca ( v Spoločenskej deľbe práce z roku 1893 skúmal právne systémy), k neskoršiemu obdobiu (Elementárne formy... z r. 1912), v ktorom sledoval sociálne fakty, ako sa v podobe morálnych pravidiel internalizujú, ako sa stávajú súčasťou individuálneho vedomia, hoci stále existujú na jeho vedomí nezávisle. Podľa tejto predstavy tlak už nie je jednoduchým pôsobením vonkajšej kontroly na individuálnu vôľu, ale skôr morálnou povinnosťou poslúchať pravidlo. V tomto ohľade je spoločnosť „niečo nad nami a niečo v nás“. Prechod od zdôrazňovania harmónie a vytvárania pravidiel k analýze konfliktov, násilia a napätí počas vytvárania sociálneho poriadku v zhustených intrakciách počas rituálov. „Durkheim sa takto snaží študovať sociálne fakty nie len ako fenomény „tam vonku“, vo svete objektov, ale ako fakty, ktoré konajúci jednotlivci a sociálni vedci spoznávajú.“ (L. Coser, 1977: 129)

9. Ľudské zviera – homo duplex Utrpenie je cena, ktorú musíme platiť za to, že existuje sociálny život. (Elementárne formy náboženského života) Ľudské túžby, v ohľade, v akom závisia na samotnom jednotlivcovi sú neobmedzené. Bez ohľadu na akékoľvek vonkajšie regulujúce sily sú naše zmysly samé osebe neukojiteľné a bezodné. (Samovražda)

10. Samovražda ako prejav vzťahu jednotlivca k spoločnosti Homo duplex - „Cieľom je uzlík vášní“. Anómia je situácia, keď ľudské túžby nie sú usmerňované spoločnými normami a kde v dôsledku toho jednotlivci nemajú pri dosahovaní svojich cieľov morálne usmernenie. Človek v takých podmienkach zažíva pocity straty morálnej istoty a obvyklých očakávaní, ktorými ho skupina zvyčajne podporuje. Napr. ekonomický rast môže povzbudzovať túžby a tým oslabovať vzťah človeka k spoločnosti a doviesť ho k viere, „že sme závislí len sami na sebe“. Samovražda nie je výsledkom tlaku spoločnosti, ale ukazuje vo svojich rôznych podobách na typ vzťahu jednotlivca k spoločnosti.

11. c) Emocionálne základy náboženstva 1. Téma náboženstva v prednáškach už od pôsobenia v Bordeaux a aj v prvej knihe Spoločenská deľba práce z r. 1893 (doplnková téma) až po poslednú prácu Elementárne formy náboženského života z r. 1912 (centrálna téma). 2. Od náboženstva ako sociálneho faktu k náboženstvu definovanému na základe idey posvätna. 3. V roku 1897-98 bol v Année sociologique publikovaný prelomový článok E. Durkheima (pôvodný text, odprednášaný v rámci kurzu na univerzite v Bordeaux v roku 1895 sa nezachoval) O definícii náboženských faktov (De la définition des faits religieux).

12. Spoločenská deľba práce - Náboženstvo – väzby mechanickej solidarity „Nie je pochybností o tom, že všade, kde vznikne nejaká skupina, vytvorí sa aj morálna disciplína. Je to však iba jeden z mnohých spôsobov, ktorými sa prejavuje kolektívna aktivita. Skupina nie je iba morálnou autoritou, ktorá vedie život svojich členov, je zdrojom života sui generis. Vychádza z nej teplo, ktoré zahrieva alebo oživuje srdce, otvára ho k sympatii, v ktorom sa topí každý egoizmus. (Predhovor k II. vydaniu Spoločenská deľba práce, 2004:28) Takto skupina (rodina) nie je len zdrojom zákonodarstva a morálky, ale aj prostredím, kde sa ľudia po prvýkrát naučili zažívať prejavy citov. „Solidarita je sociálna skutočnosť, ktorú je možno poznať len prostredníctvom jej dôsledkov.“ (Spoločenská deľba práce)

13. Idea prvá - disciplinácia a normy vytvárajú náboženstvo „Profesná skupina rozhodne má schopnosť mravného pôsobenia. Významné miesto, ktoré malo v jej živote náboženstvo v starovekom Ríme aj v stredoveku, poukazuje na pravú povahu jej funkcií, pretože náboženská komunita vtedy predstavovala mravné prostredie rovnako tak, ako každá mravná disciplína nutne vedie k určitej náboženskej forme. ...Priľnutie (jednotlivca) k niečomu, čo jednotlivca presahuje, toto podriadenie súkromných záujmov záujmom celku je pravým zdrojom mravného pôsobenia. ...a prevádza sa určených foriem: vzniká súbor mravných predpisov. (Spoločenská deľba práce, 2004:18)

14. Organická solidarita ako pluralizácia vier Dôsledkom rastúcej deľby práce je zmena sociálnych pút – na organickú solidaritu. Rozpadá sa homogenita členov spoločnosti a preto ani rovnakosť nemôže byť sociálnym putom. Mechanická solidarita je nahradená novým sociálnym putom, ktorým je deľba práce. Jednota skupiny je založená na vlastnej nedostatočnosti heterogénnych jednotlivcov, ktorí sa navzájom potrebujú. Dôsledkom je fragmentarizácia kolektívneho vedomia a poznanie jednotlivcov je viazané na špecializované skupiny, integrované spoločným odborným záujmom a konkrétnym spoločným cieľom. Existencia mnohých nezávislých špecializovaných skupín vyvoláva pluralizáciu poznania. Jednotlivec, ktorý sa deľbou práce ocitá v rôznych skupinách je zároveň vystavený situácii, že kolektívne vedomie nie je pre neho jediné, ale jedno z mnohých. Znamená to zároveň, že dochádza k oslabeniu náboženstva ako sociálneho faktu, schopného spoločnými rituálmi pôsobiť integratívne pri vydeľovaní zakázaných, teda posvätných vecí.

15. Neadekvátnosť organickej solidarity 1. Aj keď Durkheim považuje za základ moderných spoločností organickú solidaritu, nepopiera pretrvávanie aj mechanických foriem solidarity. 2. Organická solidarita, ktorá je spojená najmä s mestským prostredím je podľa Durkheima (2004) potrebná, a to aj napriek tomu, že je pre jednotlivcov psychologicky neadekvátna. Organická solidarita je totiž vyprázdnená od blízkych osobných vzťahov, aké spájajú členov rodiny a náboženských skupín. 3. Náboženstvo, ktoré v tradičných spoločnostiach utvára stabilný sociálny život, v moderných spoločnostiach pokrýva stále menšiu časť spoločnosti.

16. Laická ideológia ako náhradné náboženstvo Moderná spoločnosť, ktorá by bola vyjadrená jediným a zjednocujúcim náboženstvom už v podstate nie je jediným zdrojom posvätného, pretože nie je schopná udržať tradičnú spoločnú sústavu náboženských reprezentácii a pocitov na pravidelných spoločných zhromaždeniach, kde sa jednotlivci opätovne presviedčajú o svojich spoločných citoch a spoločných cieľoch. Túto pôvodnú úlohu náboženstva ako tvorcu spoločných citov a cieľov však môže podľa Durkheima v moderných spoločnostiach nahrádzať laická ideológia.

17. Rozvinutie teórie náboženstva - inšpirácie R. Smithom a svojimi žiakmi Na skutočnosť, že počas svojho štúdia náboženstva svoju definíciu náboženských javov postupne modifikoval Durkheim upozorňuje hneď v úvode prvej knihy Elementárnych foriem (s. 31). Do vydania knihy v roku 1912 zmenil Durkheim pri definovaní posvätného svoju perspektívu, po vydaní svojho prelomového článku aj na základe inšpirácie Robertsonom Smithom, na ktorého sa často v Elementárnych formách často odvoláva a aj pod silným vplyvom diskusií na stránkach Année sociologique, ktoré rozprúdili jeho žiaci Henri Hubert a Marcel Mauss v období rokov 1899 až 1904. Najmä články „Esej o podstate a funcií obete“ z roku 1899 a „Náčrt všeobecnej teórie mágie“ z roku 1904.

18. Neiluzórnosť náboženstva Predpokladom Durkheima je, že základným a stálym aspektom ľudskosti je náboženská podstata človeka (2002: 9). Náboženstvo je úzko spojené s ľudskými problémami a potrebami. Aj náboženstvá, ktorých praktiky a predstavy vyzerajú ako pomýlené, sú symboly, za ktorými podľa Durkheima treba hľadať skutočnosť, ktorú symbol odráža a ktorá mu dáva pravý význam. Aj tie najbarbarskejšie a najbizarnejšie rituály či najpodivnejšie mýty odrážajú nejakú ľudskú potrebu, jednu zo stránok života, či už individuálneho alebo spoločenského. Dôvody, ktorými ich veriaci ospravedlňuje sám pred sebou, môžu byť – a často také sú – mylné, skutočné dôvody však neprestávajú existovať a je to práve veda, ktorá ich má odhaliť. Neexistujú teda náboženstvá, ktoré by boli vo svojej podstate klamlivé. Všetky sú svojím spôsobom pravdivé: každé svojím spôsobom reaguje na dané podmienky ľudskej existencie.“ (2002:10)

19. Základné pojmy: • Viera (croyance) • Posvätné • Profánne • Mana (sila) • Rituály • Reprezentácie Náboženstvo nepovažuje za nadprirodzený výtvor, ale vidí v ňom zdroj, z ktorého ľudia čerpajú energiu, nevyhnutnú pre život. Tu sa venuje aj téme dynamiky náboženstva a posvätna. Nepovažuje ich za jednoduchý systém ideí a vecí, ale predovšetkým ich vidí ako silu (mana). „Náboženstvo je naviac konaním, pomáha človeku žiť a v tom by ho veda nedokázala zastúpiť – pretože život vyjadruje, nevytvára ho.“ (2002:463)

20. Náboženstvo: Náboženstvo je nedeliteľná jednota, napriek tomu, že sa skladá z častí: „je to viac alebo menej komplexný systém mýtov, dogiem, rituálov, ceremónií. ...Náboženské javy sa delia na dve základné kategórie: vieru (croyance) a rituály. Prvá sa týka názorov a spočíva v obrazných predstavách (representations), druhé sú vopred určené spôsoby správania. „Medzi týmito dvoma skupinami je kardinálny rozdiel, ktorý oddeľuje myslenie a konanie.“ (2002: 44) Rituály je potrebné od ostatného konania odlíšiť iba prostredníctvom zvláštnej povahy ich objektu, objektu, ktorý má zvláštny charakter, vyjadrený vo viere. Rituál je zadefinovateľný len na základe viery, ktorá sa viaže k objektu.

21. Viera „Každá nám známa náboženská viera, či už jednoduchá alebo zložitá, má rovnakú podstatu ako viery ostatné: predpokladá klasifikáciu všetkých reálnych aj ideálnych vecí, ktoré si len človek dokáže predstaviť, do dvoch tried, do dvoch protikladných skupín obvykle označovaných dvoma rozdielnymi termínmi, ktoré veľmi presne vyjadrujú slová profánne a posvätné (profane, sacré). Charakteristickým znakom náboženského myslenia je práve toto delenie sveta do dvoch sfér, z ktorých jedna zahŕňa všetko sakrálne a druhá všetko profánne. Viera, mýty, dogmy aj legendy sú predstavy alebo systémy predstáv, ktoré vyjadrujú povahu posvätných vecí, ich povahu a moc, ich vznik, vzťahy jedných k druhým aj ich vzťah k veciam profánnym.“ (s.45) Posvätná môže byť akákoľvek vec, rituál, slovo, gesto. „Okruh posvätných predmetov nemožno raz navždy definovať – jeho rozsah je v závislosti na každom náboženstve nekonečne premenlivý.“ (2002:45)

22. Sakrum - absolútna inakosť Vzťah sakrálneho a profánneho ja založený na ich rôznorodosti. Ide o absolútnu rôznosť (absolútnu inakosť – alterité radical – pozn. M.T.), odlišné kategórie, ktoré sú v radikálnom protiklade. Sú to dva svety, ktoré ľudia považujú za také odlišné, že nemajú nič spoločné. „Sily jedného z týchto svetov proste nie sú totožné s tými, s ktorými sa stretávame v druhom, jednoducho sú silnejšie, sú iného druhu.“ (2002:47) Oddelenosť posvätného, hoci aj len v podobe predstáv vo vedomí jednotlivca, spôsobuje špecifické prežívanie, je spojené so zvláštnymi emocionálnymi a psychologickými zážitkami. “Posvätný predmet v nás vyvoláva prinajmenšom úctu (ak nie priam obavu) a úcta nás od neho oddeľuje, udržuje nás v náležitej vzdialenosti, súčasne je ale predmetom lásky a žiadosti, snažíme sa k nemu priblížiť, cítime k nemu príťažlivosť.” (Durkheim, 1998: Sociologie a filosofie. SLON, Praha, s. 62)

23. Rituály – zakladanie a zažívanie posvätna sú procesy, v ktorých sa rodia kolektívne city, ktoré vytvárajú človeka. Inšpiratívnym je príklad sviatkov, ktoré sú základom všetkých spoločností. V nich totiž vzniká intenzívny zážitok posvätna. Práve tieto zážitky, cyklicky a pravidelne prinášajúce vášnivé a extatické stavy v človeku, sú situáciami, v ktorých sa človek presvedčuje, že existujú dva heterogénne, oddelené a neporovnateľné svety - posvätný svet, ktorý je s bežným, profánnym svetom nezrovnateľný a ktoré nie sú navzájom od seba odvodené. sú „druhom konania, ku ktorému dochádza len uprostred zhromaždenej skupiny a ktoré majú podnecovať, udržiavať alebo premieňať určité mentálne stavy tejto skupiny.“ (s. 17)

24. Sila v náboženstve – „mana“ „Boh však nie je len autoritou, na ktorej sme závislí, je tiež silou, o ktorú sa opiera naša vlastná sila. Človek, ktorý poslúcha svojho boha, ktorý sa domnieva, že boh je na jeho strane, sa k svetu stavia s dôverou a s pocitom stále väčšej energie. Rovnako tak sa ani sociálne konanie neobmedzuje na to, aby od nás vyžadovalo večné obete, obmedzovanie a úsilie. Kolektívna sila nestojí úplne mimo nás, nevykazuje nás úplne mimo svoje hranice – spoločnosť totiž existuje iba v individuálnom vedomí a jeho prostredníctvom, je treba, aby do nás prenikla a usporiadala sa v nás. Stáva sa tak neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, a tým ho povznáša a rozširuje.“ (2002: 232) Za istých okolností (počas spoločných stretnutí a rituálov) je toto posilňujúce a oživujúce pôsobenie spoločnosti obzvlášť zrejmé.

25. Zážitok nie myslenie Náboženský zážitok - špecifická skúsenosť jednotlivca, akú počas náboženských obradov zažíva. Veriaci, teda človek, ktorý žije náboženským životom, bezprostredne cíti, čo je podstatou náboženského života, cíti, že na rozdiel od vedy a iných myšlienkových systémov je pravou polohou náboženstva nie to, aby nás nútilo myslieť, obohacovať svoje poznanie a zameriavať sa na poznatky, za ktoré vďačíme vede, či prepájať predstavy iného druhu a charakteru. Ale núti nás konať, pomáha nám žiť. „Človek, ktorý je v kontakte so svojím bohom, nie je iba človek, ktorý vidí nové pravdy, neveriacemu neprístupné, je to zároveň človek, ktorý môže viac. Cíti sa oveľa silnejší na to, aby čelil ťažkostiam a aby ich prekonával. Cíti sa povznesený nad ľudské utrpenie, pretože sa povzniesol aj nad svoju ľudskú prirodzenosť.” (2002: 450). Takéto pocity prežíva človek pri kolektívnych obradoch, počas ktorých sa prebúdzajú aj pocity radosti, vnútorného mieru, pokoja, nadšenia, teda pocity, ktoré sú pre samotného veriaceho dôkazom jeho viery.

26. Idealizácia v náboženstve Idealizácia je nahrádzanie skutočného sveta svetom odlišným, svetom, do ktorého sa človek prenáša v svojich myšlienkach. Nadsadená, idealizovaná a transformovaná realita je tou presvitajúcou realitou, ktorú možno uvidieť za mytológiami a teológiami. Počas kolektívnych rituálov sa pri určitom raste ich intenzity vďaka istému vzrušeniu prebúdza náboženské myslenie, ktoré mení podmienky psychickej aktivity človeka, vášne a vnímanie sú silnejšie, niektoré vznikajú iba v týchto okamihoch. Človek často sám seba nespoznáva, cíti sa ako premenený a tým mení aj prostredie, ktoré ho obklopuje. “Viera je totiž predovšetkým teplo, život, nadšenie, prebudenie všetkej duševnej aktivity, pozdvihnutie indivídua nad samého seba.” (2002: 459). Na úrovni vedomia jednotlivca vzniká situácia, že je schopný prežívať vystúpenie zo seba. Aby si tieto pocity človek dokázal vysvetliť, prepožičiava im vlastnosti, ktoré nemajú, čím však vytvára iný, profánnemu svetu nadradený svet, ktorý aj viac uctieva.

27. Rozplynutie JA vo vrení kolektívnych vášní „Uprostred spoločenstva živeného spoločnou vášňou začíname podliehať takým pocitom a mať sklon k takým druhom konania, akého by sme pri redukovaní na svoju jedinú osamotenú silu neboli schopní. Až potom, keď sa zhromaždenie rozíde a my opäť zostaneme sami so sebou a získame svoju obvyklú rovnováhu, môžeme odmerať výšiny, do ktorých sme boli povznesení.“ (Elementárne formy.., 2002: 232-233)

28. Revolúcie roku 1989 Durkheimovká koncepcia kolektívneho vrenia umožňuje v kombinácii s Weberovým konceptom charizmy vysvetliť dynamiku zmeny v období revolúcii počas roku 1989. Najmä Durkheimova kniha Elementárne formy náboženského života ukazuje na vznik posvätného v „nekaždodennom a mimoriadnom“ období sociálneho života, v ktorom je naopak „bežným“ každodenný život ekonomickej aktivity. Takéto obdobia Durkehiem spája s historickými obdobiami, keď sa pod vplyvom veľkého kolektívneho šoku sociálne interakcie zhusťujú, sú častejšie a intenzívnejšie. Takéto všeobecné vrenie je charakteristické pre obdobia veľkých spoločenských tvorivých zmien alebo revolúcií. Edward A. Tiryakian (Collective Effervescence, Social Change and Charisma: Durkheim, Weber and 1989, International Sociology,Vol. 10, No 3, 1995, pp. 269-281)

29. Reprezentácie: - sú stavmi kolektívneho vedomia a aj keď ide o individuálne reprezentácie (predstavy) sú zviazané so skutočnosťou vyššieho rádu, sú závislé od spoločnosti. Ich obsahy sú svojim charakterom objektívne, majú vyššiu, nadindividuálnu poznávaciu hodnotu. Nie sú však objektivita sama osebe, ale sú imitáciou reality, napodobeniny, ktoré sa objektivite približujú a zastupujú ju - reprezentujú ju. Sú to obrazy sveta, nie však vychádzajúce z vnútra človeka, jednoducho z jeho fantázie, ale sú človekom prijímané v kontakte s ostatnými. - je možno ich interpretovať viacerými spôsobmi: Je to opakované prezentovanie obrazov, sprítomňovanie, aktualizácia obrazov skôr vytvorených skupinou a uložených v pamäti. Reprezentácia je re-prezentácia (znovu-sprítomňovanie). Predstavy, obrazy, prezentované počas sviatkov a spoločných obradov sa cyklicky, počas opakujúcich sviatkov a slávností opätovne vyvolávajú ,aj s príslušnou psychologickou reakciou v jednotlivcovi, sú sprítomňované, teda re-prezentované. - zmysel má o pojme reprezentácia hovoriť aj preto, lebo najmä v súvislosti s náboženskými javmi býva niekedy zamieňaný za pojem viera (vo francúzštine croyance)

30. Veda a náboženstvo – dve podoby racionality Otázka nadprirodzena – produkt vedeckého myslenia o zákonitostiach fungovania sveta: „Aby sme o niektorých javoch mohli tvrdiť, že sú nadprirodzené, musíme najskôr cítiť, že existuje akýsi prirodzený poriadok vecí, čo znamená, že javy, s ktorými sa stretávame, sú vzájomne prepojené nevyhnutnými vzťahmi, ktoré nazývame zákony. Ak je tento princíp raz pre vždy ustanovený, potom sa všetko, čo sa týmto zákonom vymyká, musí nutne javiť ako niečo, čo sa vymyká prírode, a teda aj rozumu: pretože to, čo je v tomto slova zmysle prirodzené, je tiež racionálne a tieto nevyhnutné vzťahy vlastne len vyjadrujú spôsob logického radenia vecí. Avšak tento pojem univerzálneho determinizmu nie je taký starý, ani tí najväčší filozofi klasickej antiky si ho úplne neuvedomovali. Je výsledkom pozitívnych vied, je postulátom, na ktorom spočívajú a ktorý sa im vďaka ich rozvoju podarilo dokázať. Dokiaľ tento pojem chýbal alebo ešte nebol pevne ustanovený, neboli nepochopiteľné ani tie najzázračnejšie veci. Dokiaľ sa nevedelo, čo je v poriadku vecí nemenné a nezvratné a dokiaľ bol tento poriadok považovaný za náhodný voľný výtvor, bolo vlastne prirodzené, že ich mohla tá alebo oná vôľa ľubovoľne meniť. Preto aj tajomné zásahy, ktoré starobylé národy považovali za zásahy bohov, neboli v ich očiach zázrakmi v modernom slova zmysle. Pre nich to boli nádherné, ojedinelé alebo hrozivé predstavenia, momenty prekvapenia alebo vytrhnutia (mirabilia, miracula), ale nikdy v nich nevideli prejavy tajomného sveta, kam rozum nemá prístup.“ (2002: 35) Podobne aj veda v súčasnosti obsahuje takúto primitívnu mentalitu, pretože mentalita determinizmu nie je taká silná, obzvlášť vo vedách o spoločnosti. „Je len veľmi málo vedcov, ktorí sú doteraz pevne presvedčení, že spoločnosti sú riadené nezvratnými zákonmi, ktoré sú ich prirodzenou doménou. Z toho vyplýva, že skutočné zázraky nie sú úplne vylúčené.“ (2002: 35)

31. Vedecký systém ukazuje svet ako zložitý No život v spoločnosti sa už nepovažuje za nezrozumiteľný a tajomný, skôr naopak, to, že aj veci ľahko prijímajú predstavy, že napr. zákonodarca môže zákony zmeniť vlastnou vôľou, je to preto, lebo sociálne fakty považujú za najjasnejšiu vec na svete, nepociťujú ich skutočnú nezrozumiteľnosť a doteraz nepochopili, že na to, aby sme mohli postupne rozptýliť túto temnotu, musíme využívať náročné postupy prírodných vied. A takýto postup je charakteristický aj pre množstvo náboženských predstáv. „Nebolo to náboženstvo, ale veda, ktorá ukázala človeku, že veci sú komplexné a ťažko pochopiteľné.“ (s. 35) Určitá náhodnosť je súčasťou skúsenosti a nestačí na to, aby sme ju považovali za nadprirodzené. V prírode je normálne že sa objavuje niečo nové. „Aby sme dospeli k idei nadprirodzena, nestačí byť len svedkom neočakávaných udalostí. Je naviac nutné, aby tieto udalosti boli považované za nemožné, teda za nezlučiteľné s poriadkom, ktorý právom alebo neprávom považujeme odvodený od prirodzených vecí. Tento pojem nevyhnutného poriadku vytvorili až pozitívne vedy, a preto ani protikladný pojem nemôže byť staršieho dáta.“ (s. 36)

32. Rozdiel medzi vedou a náboženstvom Rozdiel medzi vedou a náboženstvom je teda v tom, že náboženstvo sa nesnaží vysvetľovať výnimky, novoty a abnormality, ale hlavným cieľom náboženských konceptov je vysvetľovať to, čo je stále a pravidelné. „Bohovia len veľmi zriedka slúžia na vysvetlenie monštruózneho, bizarného a abnormálneho, zato však oveľa častejšie slúžia na vysvetlenie pravidelného behu sveta, pohybu hviezd, striedanie ročných období, každoročnej obnovy vegetácie, regenerácie živočíšnych druhov a podobne. V žiadnom prípade teda nie je nutné, aby sa pojem náboženského kryl s pojmom neobvyklého a nepredvídateľného.“ (s. 36) Na iných miestach Durkheim upozorňuje na vzťah k každodennému životu, teda náboženstvo vysvetľuje tie situácie, s ktorými je človek konfrontovaný bežne a opakovane. Idea tajomna teda nie je primitívneho pôvodu, ale stretávame sa s ňou až v pokročilejších náboženských systémoch. Nemôže byť teda považovaná za charakteristický znak náboženských javov, lebo by sme kvôli tomu vylúčili väčšinu faktov, ktoré si žiadajú vysvetlenie.

33. Veda a náboženstvo – dve podoby viery Kniha Elementárne formy sa netýka výhradne vedy o náboženstve. „V skutočnosti je tomu tak, že každé náboženstvo jednou svojou časťou presahuje okruh náboženských ideí v prísnom slova zmysle, a práve tu možno prostredníctvom štúdia javov súvisejúcich s náboženstvom obnoviť tiež štúdium problémov, ktoré boli až doteraz diskutované len vo filozofických kruhoch.“ (s. 16) Prvé ucelené predstavy o svete aj o sebe samom boli náboženského pôvodu. „Neexistuje náboženstvo, ktoré by nebolo zároveň kozmológiou aj špekuláciou o božských veciach. Ak sa filozofia aj vedy zrodili z náboženstva, znamená to, že aj samotné náboženstvo zaujímalo spočiatku miesto vied a filozofie.“ (s. 16). Náboženstvo sa však neobmedzilo na obohatenie vopred sformovaného ľudského ducha o nové idey, ale samo ľudského ducha formovalo. Ľudia náboženstvu nedlhujú „len významnú časť svojho poznania, ale aj formu predurčujúcu spôsob, ktorým je toto poznanie rozvíjané.“ (s. 16) Dalo by sa povedať, že ide o spôsoby, ktoré usmerňujú našu pozornosť no zároveň aj nasmerovávajú v prípade vedy smer nášho skúmania.

34. Kostra rozumu – neracionálne dedičstvo „Exituje určitý počet základných ideí, ktoré ovládajú všetok intelektuálny život, filozofi ich už od Aristotelových čias nazývajú kategóriami chápania: pojem času, priestoru, druhu, množstva, príčiny, substancie, osobnosti atď. Zodpovedajú najzákladnejším vlastnostiam vecí. Sú akýmsi pevným rámcom obopínajúcim všetko myslenie, ktoré sa z neho nemôže vymaniť bez toho, aby nezničilo samo seba. Nezdá sa totiž, že by sme vedeli premýšľať o predmetoch, ktoré nie sú v čase alebo v priestore, ktoré nie sú počitateľné atď. Ostatné idey sú náhodné a pohyblivé, zdá sa, že určitý človek, spoločnosť, doba ich môžu postrádať. Ty prvé sa nám však zdajú od normálneho fungovania prakticky neoddeliteľné. Sú akousi kostrou rozumu.“ (s. 16-17).

35. d) Durkheizmus dnes 1. Zvládanie (manažment) emócií v individualizovanej a fragmentarizovanej spoločnosti (G. A. Fisher, K.K. Chon) 2. Vytváranie morálky v médiách pomocou formátov „reality show“, investigatívnej žurnalistiky, reklama a podobne (M. Maffesoli) 3. Emocionálna religiozita, oživenie náboženských pútí, sektárstvo a duchovné nomádstvo (D. Hervieu-Léger), feminizácia náboženstva (S. Meštrović) 4. Masové násilie na športoviskách, masové verejné podujatia 5. Revolúcie (napr. Tiryakian o roku 1989) 6. Nahradenie tradičných náboženských vier vierou vo vedu (P. Berger)

36. Ďakujem za pozornosť a želám veľa inšpirácie pri čítaní „otca zakladateľa“ modernej sociológie