Pracovné metódy a techniky – 2. časť

1. Pracovné metódy a techniky – 2. časť Obsah Metódy kreatívneho riešenia problémov Tvoriví zamestnanci Vybrané metódy prieskumu pracovnej činnosti (MTM – Methods Time Measurement)

2. Metódy kreatívneho riešenia problémov Heuristika Heuristika (grécky heuriskum – nachádzať) predstavuje všeobecné princípy riešenia problémov, technológiu riešenia. Vychádza sa zo snahy popísať podmienky a postupy tvorivého procesu a nachádzania nových myšlienok. Heuristický postup tvorí súbor predpisov (heuristických programov, schém), ktoré umožňujú štandardizovať určité fázy tvorivej práce a tak podnietiť, vyvolať alebo urýchliť tzv. heuristický moment (t. j. okamžik objavu správneho riešenia).

3. Heuristická schéma V čom je problém? Presne určite úlohu, problém, v čom je ťažkosť, definujte hlavný problém a vedľajšie problémy! Čo chceme dosiahnuť? Aké je ideálne riešenie? Čo na to potrebujeme vedieť? Zbieranie informácií, údajov, vedomostí o úlohe, probléme, podmienkach riešenia, uplatnenia a podobne. Ako môžem riešiť problém? Načrtnutie prvých možností, rozbor doterajších riešení, vypracovanie prvých variantov riešenia.

4. Ako by sa dal ešte problém riešiť? Hromadenie návrhov, nápadov, pritom sa využíva aj inštrukcia, aby sa podávali aj fantastické, bláznivé, absurdné návrhy, aby sa staré riešenia rekonštruovali aj fantastickým spôsobom, aby sa používali aj výstredné analógie atď. Zhodnotenie nápadov. Vypracovanie kritérií na hodnotenie, zoskupenie nápadov a riešení do podobných skupín, diskusie o kritériách a hodnotenie nápadov z rozličných aspektov. Ktoré riešenie je najlepšie? Ktorá kombinácia riešení je najlepšia? A prečo? Realizácia, uskutočnenie nápadov a riešení. Aké dôsledky môžu vzniknúť a ako sa dajú skúsenosti použiť pri novom riešení?

5. Delfská metóda Delfská metóda patrí do skupiny intuitívnych prognostických metód. Podstata tejto metódy spočíva v postupnom zisťovaní a porovnávaní názorov expertov o budúcom vývoji zvolenej oblasti, pričom je zaručená ich vzájomná anonymita, riadená spätná väzba informácií a štatistickej identifikácii zhody názorov skúmanej skupinou expertov. Hlavný cieľ delfskej metódy je určenie, kedy sa čo stane, alebo či sa môže stať a za akých podmienok (určovanie prognóz).

6. Metóda sa uskutočňuje prostredníctvom premyslene voleného systému otázok v skúmanej oblasti, ktoré sa kladú zvolenej skupine expertov, a to formou dotazníka, alebo osobným rozhovorom organizátora ankety (delfistu) s jednotlivými expertami, aby sa zistila ich individuálna mienka, pričom jednotlivý účastník ankety (expert – respondent) nikdy neprichádza do kontaktu s ostatnými respondentami.

7. Predpokladom použitia delfskej metódy je dôkladné ovládanie pracovného postupu a vhodný výber príslušnej skupiny expertov. K jej výhodám patrí: použiteľnosť pre všetky oblasti života spoločnosti, zrozumiteľnosť výsledných prognóz, rýchlosť získavania prognóz, odstráneniebariér v porovnaní s priamo kontaktovými skupinovými metódami, relatívne nízke náklady a menšia prácnosť v porovnaní napr. s matematickým modelovaním, vylúčenie rozdielov v spoločenskom postavení cestou anonymity.

8. Za hlavné nevýhody tejto metódy sa považuje: subjektívnosť pri vyhodnocovaní a voľbe spôsobu vyhodnocovania názorov, nezaručený stav prognózovanej skutočnosti, resp. stav skutočností, s ktorými prognóza vôbec nepočítala.

9. Synektická metóda Synektická metóda je náročnou formou riadenej diskusie, ktorej výsledkom sú námety získané spájaním zdanlivo nesúvisiacich a odlišných prvkov ako výsledkov analógie s využitím voľnej asociácie. Základný rozdiel medzi synektickou metódou a ostatnými metódami tvorivého myslenia je v tom, že zatiaľ čo iné metódy kladú dôraz na čo najväčší počet variantov riešenia, v synektickej metóde je úsilie riešiteľov koncentrované na vytvorenie len jediného riešenia, avšak celkom nového a originálneho.

10. Brainstorming (z angl.brain – mozog, angl.storm – búrka) je kreatívna metóda riešenia problémov založená na skupinovom riešení, ktorá má uľahčiť generovanie kreatívnej stratégie. Podstatou je uvoľniť predstavivosť, fantáziu a obrazotvornosť, generovať nápady, vzájomne sa inšpirovať so snahou uplatniť sa a odstrániť zábrany. Cieľom je nájsť netradičné, resp. originálne riešenia.

11. Prvou zásadou brainstormingu je oddelenie tvorby, produkcie nápadov od ich hodnotenia. Ďalšou zásadou je, že kvantita vyvoláva kvalitu – čím je nápadov viacej, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa medzi nimi objaví originálny nápad. Najlepšie nápady sa objavujú spravidla až ku koncu prezencie nápadov, keď už všetky konvenčné nápady sú včerpané. Tretia zásada brainstonningu vychádza zo synergického efektu, teda z toho, že ak ľudia pracujú spoločne, navzájom sa inšpirujú, pomáhajú si, vyprodukujú viac nápadov, ako keď pracujú individuálne a výsledky ich práce sa spočítajú

12. Za účelom realizácie týchto zásad platia v brainstormingu nasledovné pravidlá: Pravidlo zákazu kritiky – v priebehu tvorby nápadov je zakázaná akákoľvek kritika nápadov. Treba úplne vylúčiť aj kritizovanie v zastretej, alebo neverbálnej podobe (úškľabok, mávnutie ruky a pod.) aj za cenu vylúčenia nenapraviteľne kritizujúceho člena z brainstormingového zasadnutia.

13. Pravidlo uvoľnenia fantázie – každý účastník sa má usilovať čo najviac uvoľniť svoju fantáziu a predstavivosť, riadiť sa zásadou, že najneobvyklejšie a zdanlivo najabsurdnejšie návrhy môžu byť tie najlepšie, alebo môžu k nim viesť. Čím je nápad divokejší a búrlivejší, tým lepšie, pretože krotenie myšlienok je oveľa drahšie ako ich invencia. Príkladom takého divokého nápadu je zastaviť vodu vodou – zabrániť povodni utvorením hrádze z vriec naplnených vodou).

14. Pravidlo čo najväčšieho počtu nápadov – každý účastník sa musí usilovať vyprodukovať čo najviac nápadov. V prípade ustrnutia iniciatívy účastníkov musí zasiahnuť a oživiť diskusiu svojimi návrhmi, alebo vytýčením zatiaľ nepoužitých možností vedúci brainstormingového zasadnutia (vo vyučovacom procese učiteľ). Pravidlo vzájomnej inšpirácie – pre úspešný priebeh brainstormingu je dôležitá kombinácia a vzájomné spájanie zdokonaľovanie nápadov, rozvíjanie myšlienok ostatných a pod.

15. Pravidlo úplnej rovnosti účastníkov – počas brainstormingového zasadnutia neplatia vzťahy nadradenosti a podriadenosti. Všetci účastníci sú si rovní a podľa toho by sa mali aj správať. Platí iba podriadenosť vedúcemu zasadnutia.

16. Metóda brainstormingu sa skladá obyčajne z týchto etáp: Oboznámenie účastníkov s cieľom zasadnutia, problémom a s pravidlami brainstormingu – v tejto etape sa môže realizovať aj krátka beseda o probléme, alebo krátka „mozgová rozcvička“ – netradičné riešenie nejakého miniproblému, napr. ako by sa dal využiť otvárač na pivové fľaše.

17. Tvorba, produkcia nápadov, riešení – tejto etape sa zvykne hovoriť aj vlastný brainstorming. Tu je obzvlášť dôležité dodržať všetky vyššie uvedené pravidlá brainstormingu. Nápady sa odporúča písať na tabuľu, alebo na veľký papier, aby všetci účastníci mali neustále pred očami všetky doterajšie nápady. Nesmie sa však uvádzať, kto návrh povedal, pretože nejde o ľudí, osoby, ale o nápady, riešenia. Účastníci sa hlásia a pri jednom vystúpení môže účastník povedať iba jeden nápad. Optimálny čas tejto etapy sú dve až tri štvrťhodiny s malými prestávkami po každej štvrťhodine, aby sa umožnila inkubácia.

18. Prestávka – podľa charakteru riešeného problému môže trvať niekoľko minút. hodín, ale aj dní. V jej priebehu sa „odosobnia“ návrhy a môžu nastať aj významné zmeny v motivácii účastníkov brainstormingu. Vyhodnocovanie návrhov, riešení – určia sa kritériá na hodnotenie návrhov. Týchto kritérií by nemalo byť viac ako 5–6, lebo ináč sa stanú neprehľadnými, zaradenie návrhov do istých skupín obdobných návrhov, výber najlepších návrhov na ich ďalšie rozpracovanie, výber najdivokejších návrhov na úvahy ako ich možno využiť, zhodnotenie vybraných návrhov. Je dôležité sústrediť sa na to, ako sa nápady dajú uskutočniť a nie na hľadanie dôvodov, prečo sa niečo nedá.

19. Brainwriting Brainwriting je jednou z najpoužívanejších metód písomnej diskusie. Je to písomná forma brainstormingu. Nápady sa píšu do pripravených formulárov, ktoré pre vzájomnú inšpiráciu kolujú medzi účastníkmi. Každý účastník môže postupovať takým tempom, aké mu vyhovuje, aj keď by sa mal snažiť vyprodukovať čo najviac nápadov.

20. Tvorivá osobnosť a jej poznanie Tvoriví ľudia sú väčšinou otvorení k svojmu okoliu a citlivo reagujú na jeho problémy, na rôzne nedostatky, nedoriešenosti. Sú stále niečím znepokojení, sú v stave „šťastnej nespokojnosti“, ktorá udržuje v pohotovosti ich orientáciu na vyhľadávanie problémov. Táto citlivosť k problémom môže však v menej citlivom okolí, egoisticky orientovanom, alebo preferujúcom kľudné stavy, stavať tvorivú osobnosť do konfliktných situácií, odrádzať ju od ďalšej činnosti a orientovať ju do iných oblastí.

21. Pre málo tvorivého, ale o to dogmatickejšieho vedúceho, pre vedúceho pod tlakom operatívy sú títo ľudia skôr nepríjemnou záťažou a vedúci potom používajú vedome aj menej vedome rôzne postupy, ako túto citlivosť tvorivých ľudí k problémom efektívne tlmiť alebo úplne blokovať.

22. Tvorivý človek sa často spozná práve podľa toho, že ho problém nadchne, že ho dokáže zaujať a pre danú chvíľu plne zamestnať jeho myseľ. Ide o schopnosť a tendenciu byť problémom intelektuálne „vtiahnutý do hry“ a tým sa citovo angažovať v jeho riešení. Tvoriví ľudia vítajú práve tak často samotu k vnútornému dialógu o probléme ako diskusiu s ďalšími ľuďmi. Práve ich schopnosťnadchnúťsa v diskusiipreriešenie problému býva jedným z prvých indikátorov tvorivosti. Niektorí tvoriví, ale zvlášť zamestnávaní ľudia sa však tomuto vtiahnutiu do hry akoby spočiatku bránili.

23. Prehľad vlastností tvorivého zamestnanca je schopný obetovať bezprostredné výhody a pohodlie dlhodobejším cieľom, je odhodlaný dokončiť prácu, dokonca aj v podmienkach pôsobenia prekážok a frustrácie, má veľké množstvo energie, ktorá je prevedená do produktívneho úsilia, vytrváva napriek prekážkam a opozícii, má schopnosť objektívne skúmať svoje vlastné myšlienky, je iniciatívny, znepokojuje ho status quo a odmieta byť obmedzovaný zvykmi a okolím,

24. má veľa koníčkov, schopností a záujmov, dokáže byť otvorený skúsenostiam a dokáže sa zbaviť predsudkov, cíti, že jeho potenciál je doposiaľ nevyužitý, kritizuje sám seba častejšie, ako to robia druhí, neobáva sa otázok, ktoré by ukazovali na jeho neznalosti, má rád dobrodružstvo s kalkulovaným rizikom, verí, že aj po opakovaných neúspechoch je schopný problém riešiť, má sebadôveru v to, že nájde nové problémy, nové riešenia a že urobí originálne veci, dokáže si zastať svoj názor, keď si to vyžaduje integrita jeho osoby, nehaní druhých a dokáže ospravedlniť chyby a omyly,

25. súťaží viac sám so sebou ako s druhými, z autorít nemá strach, ani voči nim nepociťuje predpojatý odpor a sám nie je autoritatívny, je otvorený a priamy k ľuďom a rešpektuje ich práva, chce skúmať veci z rôznych hľadísk, dokáže dať inšpiráciu a povzbudenie, je „riadený“ skôr vnútornými podnetmi ako vonkajšími príkazmi a má vzletnú fantáziu, najvyššiu radosť získava z tvoriacich aktivít, verí, že fantázia a denné snenie nie je strateným časom,

26. má vnútornú potrebu dokonalosti a rešpekt pred ňou, rád spája užitočnosť s krásou, k riešeniu sa približuje používaním intuície, vidí nové perspektívy a vie, že mnoho záleží na uhle, z ktorého sa na problém dívame, je ochotný počúvať každý návrh, ale súdi podľa svojho, obvykle má viacej problémov a práce ako času.

27. MTM MTM (Methods Time Measurement)je metóda analýzy ľudskej práce, navrhovania pracovných postupov a určenia spotreby času na uskutočnenie potrebných operácií pomocou vopred určených časov na základné pohyby, z ktorých sa skladá každá ručná práca.

28. Zakladatelia systému MTM sú Američania Maynard, Stegemerten a Schwab. Jeho vznik sa datuje rokom 1948. V metóde MTM je skúmaný vplyv pracovných pohybov na čas trvania pracovného procesu. Tvorcovia MTM systému vymedzili 8 základných pohybov prstov a rúk, 2 pohyby očí (dve funkcie pohľadu) a 9 pohybov nôh a trupu. Je to teda 19 základných pohybov, s ktorými sa pracuje pri každej pracovnej štúdii. Pomocou týchto základných pohybov môžeme konštruovať akúkoľvek operáciu a charakterizovať akúkoľvek vykonávanú pracovnú činnosť.

29. Základné pohyby rúk a prstov Symbol 1. siahnutie (reach) R 2. prenesenie (move) M 3. uchopenie (grasp) G 4. otočenie (turn) T 5. umiestnenie - zostavenie (position) P 6. pustenie predmetu (release load) RL 7. oddelenie, uvoľnenie (disengage) D 8. tlačenie, tlak (apply, pressure) AP

30. Pohyby očí 9. pohyb oka (eye travel time) ET 10. zaostrenie zraku (eye focus) EF

31. Pohyby nôh a trupu 11. pohyby chodidla (foot motion) FM 12. pohyby nohy (leg motion) LM 13. úkrok do strany (sidestep) SS 14. ohnutie sa, zohnutie sa, kľaknutie na jedno koleno (bend, stoop, knee on one knee) KOK 15. kľaknutie na obe kolená (knee on floor-both kneen) KBK 16. sadnúť si (sit) SIT 17. postaveniezo sedu (stand from sitting position) STD 18. otáčanie tela, trupu (turn body) TB 19. chôdza (walk) W

32. Skutočnosť, že každú prácu robotníka vieme popísať pomocou 19 základných pohybov umožňuje charakterizovať prácu z časového hľadiska. Systém MTM stanovil na základe veľmi podrobného skúmania pracovných činností štandardné časy (časové hodnoty) pre jednotlivé základné pohyby. Takto stanovené časové hodnoty umožňujú na poznané pracovné operácie (vykonávané alebo len pripravované) vypracovať bez merania času podrobné výkonové normy.

33. Pri pozorovaní práce tvorcovia systému zistili, že práca sa skladá z troch základných premenných: – z pracovnej metódy, – z pracovnej intenzity, – z pracovnej zručnosti, a to tak, že najväčší vplyv na čas má pracovná metóda, pretože intenzita práce (rozumej pracovná rýchlosť - tempo) a zručnosťdosiahli úrovne, kedy sa nedá očakávať ďalší podstatný vzostup.

34. Pracovná metóda sa dá zlepšiť i v okamihu, kedy sa zdá byť najdokonalejšou. Na základe týchto úvah vytvorila metóda MTM pre štúdium pracovných metód vlastnú tzv. „methods Engineering“, ktorej oficiálna definícia znie: „Methods Engineering“ je taký postup, ktorý podrobne rozoberá uskutočnenie pracovného procesu. K dosiahnutiu najlepšieho spôsobu práce zaisťuje jeho správne uskutočnenie, vylúči každý zbytočný pohyb, vypracuje jednotný spôsob práce, určí jednotné pracovné nástroje a stanoví jednotné pracovné podmienky. Robotník je školený tak, aby dodržoval spôsob práce uznaný za najlepší. Následne sa vypočíta normovaný čas, v priebehu ktorého môže normálny robotník prácu uskutočniť.

35. Za normálny výkon považuje MTM súčet normálnej intenzity a normálnej zručnosti. Po dobu jedného roka skúmalo 175 časomeračov eventuálne odchýlky, pričom zistili: zručnosť môže kolísať v rozmedzí 78 až 115 % a intenzita môže kolísať v rozmedzí 83 až 130 %. Podľa MTM je najvyšší dosiahnuteľný stupeň výkonu145 % (plnenie normy) u vynikajúceho jednotlivca. Vyšší výkon nie je výsledkom zručnosti a intenzity, ale dôsledkom lepšej, než predpísanej metódy. To však nie je možné, pretože robotník má predpísanú najlepšiu pracovnú metódu.

36. MTM vypracovala nasledovné definície: „Normálny výkon je výkon, ktorý je od robotníka očakávaný ako protihodnota za poskytnutú mzdu“. „Normálna intenzita je namáhanie, ktoré môže vydržať robotník normálnej telesnej konštrukcie plynule bez toho, že by odčerpával svoje rezervné sily“. „Normálna zručnosť je zručnosť robotníka, ktorý dostatočne dlho vykonával rovnakú prácu, takže ju môževykonávať bez zbytočného váhania a bez zbytočného uvažovania, bez toho, aby sa dopustil chyby“.

37. TMU sekundy minúty hodiny 1 1 0,036 0,0006 0,00001 2 27,8 1 - - 3 1 666,7 - 1 - 4 100 000 - - 1 Za základ časovej jednotky MTM bola zvolená 0,00001 hodiny a označila sa TMU (Time Measurement Unit). V týchto jednotkách sú udávané časové štandardy pre jednotlivé pohyby a podmienky ich vykonávania v tabuľkách MTM. K prepočtu jednotiek TMU na sekundy, minúty a hodiny môžeme použiť nasledujúcu tabuľku.TabuľkaZávislosť medzi TMU a bežnými časovými jednotkami

38. Rozbor pohybu SIAHNUTIE – R Siahnutie je základný pohyb, ktorý sa používa vtedy, ak je hlavným účelom presunutie ruky na určité miesto alebo do určitej polohy. Siahnuť sa môže len rukou alebo prstami. Iný pohyb ako napr. pohyb nohy na pedál sa už neklasifikuje ako siahnutie.

39. Premenné činitele pohybu siahnuť sú: a) vzdialenosť (dĺžka pohybu) b) podmienky vykonania pohybu c) typ pohybu siahnutia.

40. a) Vzdialenosť sa meria medzi začiatočným bodom pohybu a konečným bodom po ukončení pohybu. Ako meracie body vzdialenosti je stanovený koreň ukazováka ruky pred pohybom a po skončení pohybu. Vzdialenosť sa meria po balistickej dráhe, ktorú opisuje bod 1 po siahnutí do bodu 2. Pri meraní krátkych pohybov, ktoré sa uskutočňujú prstami, sa meria poloha prsta pred začatím a po ukončení pohybu. 2 1

41. b) Podmienky vykonania pohybu Rozoznávame 5 rozdielnych podmienok vykonania pohybu siahnutie (A–E). Podmienky A. Siahnutie k predmetu v pevnej polohe alebo po predmete v druhej ruke. Siahnutie „A“ má najlepšie podmienky a vyžaduje menší čas než iný pohyb. Sem patria pohyby siahnutia na určité miesto, na ktoré si už pracovník zvykol svojimi pohybmi. V opačnom prípade sa musí pohyb posudzovať ako prípad B.

42. Vzdialenosť vyčnievajúceho predmetu držiaceho v jednej ruke, na ktorý siaha druhá ruka, ak je menšia ako 7,5 cm posudzuje sa ako prípad „A“. Ak ruka siaha na predmet vzdialenejší ako 7,5 cm od ruky, posudzuje sa to ako prípad „B“. Pri ostrejšej zmene smeru pohybu siahnutie ako 90° sa berie do úvahy čas ako pre prípad B.

43. Podmienky B. Siahnutie po jednotlivo ležiacom predmete, ktorého poloha sa môže prípad od prípadu líšiť (napr. siahnutie za voľne položeným pracovným náradím). Tento pohyb už vyžaduje pozornejšiu kontrolu človekom. Podmienky C. Siahnutie za predmetom zmiešaným s rovnakými alebo približnými predmetmi tak, že je ho potrebné vybrať (napr. siahnutie za skrutkou v zásobníku) Skupina predmetov, po ktorých siahame, nesmie obsahovať také množstvo rôznych súčastí, ktoré by znemožnili nájsť správnu súčiastku. V tom prípade by sa nejednalo o pohyb siahnutie zahrnutý v tabuľkách MTM, ale o hľadanie. Predmety musia byť viditeľné.

44. Siahnutie za skrutkou v zásobníku – symbol R 40 C

45. Podmienky D. Siahnutie k predmetu, ktorý je veľmi malý, alebo musí byť presne a opatrne uchopený (napr. siahnutie pre jednotlivú ihlu). Ako malý predmet sa rozumie predmet, ktorého strany sú menšie ako 3 x 3 mm alebo priemer je do 3 mm. Siahnutie k predmetu, ktorý je veľmi malý, alebo musí byť presne a opatrne uchopený – R 20 D

46. Podmienky E. Reflexný pohyb, čo je premiestnenie ruky do neurčitej polohy, či už za účelom získania rovnováhy alebo prispôsobenia k ďalšiemu pohybu, alebo aby sa ruka dostala z pracovnej oblasti. Pohyb prípadu „E“ sa vyskytuje často pri práci oboch rúk, keď jedna ruka uskutočňuje časovo rozhodujúci pohyb a druhá ruka siaha do počiatočnej polohy.

47. c) Typy pohybov - zohľadňuje sa, či pri siahnutí dochádza k zrýchleniu alebo spomaleniu ruky. To znamená, do akej miery je alebo nie je ruka na začiatku pohybu siahnutia, alebo na konci pohybu siahnutia už v pohybe. Rozoznávame 3 pohybové typy: Typ I. Pohyb siahnutia so zrýchľujúcou a spomaľujúcou fázou. Ruka na začiatku ani na konci siahnutia nie je v pohybe. Siahnutie má zrýchľujúcu i spomaľujúcu fázu. Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu I.

48. Typ II. Na začiatku pohybu chýba zrýchlenie, t.j. ruka na začiatku siahnutia je už v pohybe, alebo na konci pohybu chýba spomalenie, t.j. ruka je na konci siahnutia v pohybe. Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu II a. Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu II b.

49. Typ III. Pri pohybe siahnutia chýba zrýchlenie i spomalenie pohybu, t. j. ruka na začiatku i na konci siahnutia je v pohybe. Tento prípad sa vyskytuje len veľmi zriedka. Závislosť rýchlosti a času pohybu siahnutia typu III.

50. Rozbor pohybu UCHOPENIE - G Uchopenie je základný pohyb, ktorý vykonávajú prsty alebo ruka za cieľom získania kontroly nad jedným alebo viacerými predmetmi. Premenný činiteľ pohybu uchopenia je: a) Typ uchopenia b) Poloha predmetu a) Typ uchopenia - G 1 - Uchopenie zovretím prstov- G 1A Pohyb sa skladá z jedného pohybu prstov alebo ruky na predmet ľahko dosiahnuteľný, samostatne ležiaci.