Všeobecná etika

Všeobecná etika Základné pojmy

Východisko etiky • Východisko etiky: používanie morálne hodnotiacich a preskriptívnych vyjadrení v bežnej reči • Predpoklad etiky: sloboda, rozum, schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom • Dedičstvo starých kultúr – zlaté pravidlo: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.“ • Termín etika, ako súčasť filozofie (popri fyzike a dialektike), pochádza od Xenokrata, Aristoteles (384-322 pr. Kr.) odlíšil etiku ako samostatnú vedu

Definícia etiky • gr. ethos – znamená zvyk, zvyčajný spôsob konania (morálka od lat. mos, pl. mores – vôľa) • Morálka sa zaoberá konaním človeka z hľadiska dobra a zla (morálny = mravný) • Etika – filozoficky skúma, ako sa má žiť a konať – kategoricky normatívna veda o ľudských činoch vo svetle prirodzeného rozumu • Morálna teológia – vychádza aj zo zjavených zdrojov poznania, nielen z prirodzených

Predmet • Praktická veda – zaoberá sa praktickým životom a ľudskými činmi všímajúc si ich morálnu kvalitu • Špekulatívna veda – hľadá princípy pre život a konanie človeka, usmerňuje jeho rozum • Kategoricky normatívna veda – jej závery - normy si robia nárok byť kategoricky záväznými • Cieľ: aby človek žil a konal tak ako má, aby bol tým, čím sa má stať

Typy etických systémov Etický systém:súbor etických východísk, predpokladov a názorov o určitej základnej hodnotovej a názorovej orientácii • Normatívny ES – vychádza z antropologicky zdôvodnených všeobecných noriem a princípov sústreďuje sa na svedomie • Deontologický ES – kladie dôraz na povinnosť a zodpovednosť, prevláda racionálny prístup (svedomie v úzadí) • Legalistický ES – normou konania je platná legislatíva

Ďalšie prístupy k etike • Relativistická etika • Individualistická etika • Hedonistická etika (epikurejci) • Utilitaristická etika (J. Bentham) • Komunitárna etika (J. S. Mill) • Etika slobody (J. P. Sartre) • Etika rozumu (I. Kant) • Etika otvoreného rozumu (T. Akvinský) • Etika cností

Prirodzenosť • Prirodzenosť určitej veci je v nej samej prítomný zdroj alebo princíp jej charakteristických vonkajších prejavov (Aristoteles) • Určitý druh vecí má rovnakú prirodzenosť • Spoznávame ju z vonkajších prejavov • Človek sa prejavuje rečou, ktorou vyjadruje a zdôvodňuje svoje myšlienky, dorozumieva sa s druhými • Človek je rozumový a spoločenský živočích

Ľudská prirodzenosť • Jednota duše a tela (duša je formou tela) – 2 princípy, jedna podstata • Rozumový živočích – uskutočňuje sa v poznávaní, poznanie ho zdokonaľuje, no nerobí ho morálnejším • Poznanie súvisí s vôľou – poskytuje jej orientáciu pre rozhodovanie • Chcenie je zmyslové (inštinkty) a rozumové (podľa toho, čo mu rozum predkladá ako dobro)

Rozum • Človek ako vyvíjajúca a uskutočňujúca sa osoba • Poznanie poskytuje orientáciu vo svete a v celku bytia, človek si slobodne volí, ktorým smerom sa bude rozvíjať • Podstatou ľudskej, duchovno-personálnej sebarealizácie je rozumové poznanie, no jej zavŕšením je až slobodné chcenie a konanie • Chcenie – uchopenie predmetných cieľov a možností (rozhoduje sa nielen medzi dvoma možnosťami, ale aj pre seba samého)

Sloboda • Sloboda je podstatnou charakteristikou ľudskej bytosti • Sloboda od vonkajšieho nátlaku, sloboda od vnútornej nutnosti, sloboda pre niečo – pre vlastnú realizáciu • Človek je podmienený svojou telesnosťou i svojimi vnútornými dispozíciami • Zvonka je ovplyvnený spoločnosťou a kultúrou, v ktorej žije • Tieto podmienenosti slobodu nerušia

Vôľa • Rozum je prirodzene zameraný na pravdu a vôľa na dobro • V konečnom dôsledku je zameraná na dobro absolútne • To, pre čo sa človek rozhoduje, nie je len niečo vonkajšie, ale sa ho to bytostne týka, určuje ho to • Ak sa má uskutočňovať ako človek, musí sa rozhodovať a konať v súlade s dobrom

Ľudské konanie • Činy človeka (actus hominis) – ktoré mu patria ako živočíšnemu druhu (inštinkty, dýchanie, reflexy) • Ľudské činy (actus humani) – ktoré robí ako rozumová bytosť uvedomujúca si seba samu („ja“) a ktoré pramenia z jeho slobodnej vôle • „Ja“ je subjektom, autorom činu • Rozhodnutím sa pre niečo sa zároveň rozhoduje pre seba (ide o viac ako len o rozhodnutie medzi dvoma možnosťami)

Štruktúra ľudského činu Podľa T. Akvinského: • Úmysel (intentio)– čin smeruje k určitému cieľu • Rozvážnosť (consilium) – týka sa výberu prostriedku pre dosiahnutie daného cieľa • Súhlas (consensus) – vôľa súhlasí so súdom z predchádzajúcej etáp • Slobodná voľba (electio) • Obmedzené poznanie značí, že je čin menej slobodný a menej chcený

Atribúty ľudského skutku • Slobodný skutok – vo vzťahu k subjektu • Úmyselný skutok – vo vzťahu k podnetu (priamo chcený, nepriamo chcený) • Dobrovoľný skutok – pochádza z vnútorného princípu a ide za poznaným cieľom Prekážky dobrovoľného a slobodného konania: a) trvalé – psychické poruchy či choroby b) situačné - násilie, strach, vášeň, nevedomosť

Psychologický pohľad • Človek si niečo želá • Predmet chcenia nie je daný, človek si ho stanovuje sám • Motív chcenia – nielen čo, ale aj prečo chce niečo urobiť • Človek je prirodzene zameraný na šťastie, blaženosť – najvyšší horizont ľudských túžob • Uvedomuje si zodpovednosť za svoj čin

Dobro • Dobro je to, čo je žiaduce (Aristoteles) • Je to žiaduce, lebo to zodpovedá snahe nejakého súcna o sebarozvinutie • Také je každé súcno pre seba (bonum sibi), ale nie nutne pre druhé (pre mňa) • Hodnota je dobro, ktoré je „dobrom pre niekoho“ (bonum alteri) • To, čo podporuje človeka v jeho rozvoji je pre neho dobrom – hodnotou (rôzneho stupňa)

Dobro a motív • Motív, pohnútka (lat. movere – hýbať) • Dobro ako motív môže byť podľa T. Akvinského: • užitočné – cieľom nie je dobro, ale úžitok (utilitarizmus) • príjemné – cieľom je pôžitok (hedonizmus) • ušľachtilé – človek ho chce preň samé, nie ako prostriedok k niečomu • Dobré konanie - zodpovedá skutočnosti, pravdivé

Cieľ • Dobro je motívom pre vôľu a predstavuje sa jej ako hodnota a ako cieľ • Hodnota = niečo hodné záujmu, istá kvalita, dokonalosť • Chcieť dobro, znamená chcieť ho vlastniť – to je cieľ • Cieľové konanie je charakteristické pre človeka – človek sa ním chce obohatiť (privlastňujúca láska), alebo sa naň obracia preň samý (darujúca láska)

Hierarchia cieľov • Dobro sa stáva cieľom, ak je aspoň do určitej miery poznané • Môže ísť aj o zdanlivé dobro • Cieľov konania je viac, majú rôznu dôležitosť, môžu byť podriadené vyššiemu cieľu (stávajú sa prostriedkami na jeho dosiahnutie) • Konečný cieľ – ten, ktorý naplňuje človeka a jeho túžbu a sám osebe je predmetom túžby a nie kvôli vzťahu k niečomu inému

Dobro a hodnota • V klasickej terminológii hodnota=dobro, to, čo je predmetom túžby • Hodnota sa chápe vo vzťahu k človeku (len on je schopný vo veciach odhaliť ich hodnotu) • Človek najskôr vníma dobro prirodzene (vedie ho k nemu prirodzená náklonnosť) a až potom si ho aj uvedomí ako hodnotu, zamiluje si ju a žiada si ju – stáva sa motívom

Hierarchia hodnôt Vzhľadom na človeka (J. deFinance): • Infrahumánne hodnoty (citlivosti – príjemné, zábavné; biologické – zdravie) • Ľudské inframorálne (prirodzené) hodnoty a) Ekonomické (prosperita, úspech, šťastie) b) Duchovné (noetické, estetické, sociálne, vôľové) 3) Morálna hodnota – sloboda 4) Náboženská hodnota –svätý, božstvo

Morálna hodnota • Človek je slobodný v chcení a konaní, ale zároveň ho niečo zaväzuje – hodnota, ktorá si vyžaduje, aby sme jej dali prednosť pre inými (zaväzuje nás) • Nemožno ju jednoducho zredukovať na iné hodnoty • Je zmyslom bytia človeka • Je jedinečná i univerzálna; má subjektívny a objektívny aspekt • Je záväzná – súvisí s povinnosťou

Pôvod morálnej hodnoty • Zvonka, porovnaním skutku so zákonom – nie je v čine • Zo schopnosti zaistiť šťastie: eudaimonizmus – hedonizmus, racionálny a eschatologický E • Racionálny E – Aristoteles: základom šťastia je cnostný život (život podľa rozumu) • Zo vzťahu k dobru iných (komunitárna E) • Z duchovnej aktivity (slobody, rozumu) • Z rozumu, ktorý objavuje morálne požiadavky dané v prirodzenosti vecí

Tomistická interpretácia • Morálna norma spočíva v úsudku rozumu, ktorý je verný sebe samému (otvorený Ideálu) • Tento rozum je formovaný prostredníctvom princípov prirodzeného zákona • Nejde o individuálne svedomie, ktoré je subjektívne • Ľudský rozum je podmienený Božským rozumom – najvyššou normou morálnej hodnoty • Ideál musí patriť do poriadku bytia

Vzťah morálnej hodnoty k Bohu 1. absolútna autonómia rozumu – Boh je hlavou a cieľom morálneho poriadku (Kant) 2. Boh je ontologickým základom mravného sveta – mravnosť je vysvetlená prirodzenosťou 3. Boh je podmienkou úplnej pochopiteľnosti morálneho zákona 4. Výslovné poznanie Boha ako posledného cieľa človeka je podmienkou správnosti ľudskej činnosti

Boh ako bytie a dobro • Boh ako prameň bytia a dokonalý (dobrý) vzor všetkých stvorení • Človek ako duchovná bytosť smeruje k Absolútnu v poznaní i chcení • Cez morálnu hodnotu subjekt získava zavŕšený a konečný význam svojho jestvovania • Morálna hodnota ako hodnota slobodnej osoby má svoj základ v Bohu, lebo len Boh je tiež osobou

Všeobecná etika