1. deň

1. 1. deň Waw, teda netušila som, že to bude také výborné. Keď som začala čítať knihu od Jula Verna – Cesta okolo sveta za 80 dní, tak som si pomyslela – Určite ma to nebude zaujímať. No každý mi ju odporúča. Tak to aspoň skúsim. Veď keď sa mi nebude páčiť, tak ju prestanem čítať. Ale teraz, keď som to dočítala, tak ľutujem, že som osobne nepoznala Jula Verna, ktorý písal také zaujímavé romány. Ako dobre, že už zajtra sa nám začínajú prázdniny. Konečne sa končí škola a všetko čo s tým súvisí. Teraz mám tri mesiace prázdnin. Tri, áno, tri. Pretože naša škola sa reštauruje. Takže nám posunuli začiatok vyučovania na 20. septembra. Aj sme skôr skončili. Veď je ešte len 19. júna. Ale mne to vyhovuje. Školy bolo dosť. Budúci rok bude veľmi náročný, takže si treba poriadne oddýchnuť. Škoda, že nie som ako hrdina Verneho knihy- Phileas Fogg. Alebo aspoň Prešmyk, to by mi úplne stačilo. Neviem síce, či by som mala toľko odvahy ako oni dvaja, ale za pokus by to stálo. Cesta okolo sveta. Veď to je ako sen. Veľmi pekný sen. No možno niekedy raz, keď sa stane niečo neobyčajné, keď možno vyhráme v lotérii alebo nám niekto daruje dosť peňazí, tak sa mi tento môj sen splní. Zatiaľ mi neostane iné ako snívať...

2. 2.deň Ja tomu ešte stále nemôžem uveriť. Je krásne snívať, ale ešte krajšie je tie sny žiť. Len včera som dočítala knihu, ktorej hrdinkou som sa chcela stať a dnes...Dnes sme sa vybrali na cestu okolo sveta. No kto by to povedal? Včera sa totiž otec vrátil zo služobnej cesty z Česka a priniesol nám skvelý darček za vysvedčenie. Vyhrali sme cestu okolo sveta. Na podrobnosti sme sa potom už od samej radosti ani nepýtali (teda aj keď som mala snahu spýtať sa, v tej obrovskej radosti som ani nedávala pozor), ale pamätám si, že to bola akási súťaž na rádiu Frekvence 1. Človek musí ísť až do susednej krajiny, aby vyhral cestu okolo sveta. Takže niektoré sny sa predsa len plnia. Nabudúce si budem priať nové auto a veľký dom. No ale momentálne mi táto cesta úplne postačí.

3. Takže o zábavu cez prázdniny máme postarané. Táto cesta nie je limitované počtom dní ako vo Verneho knihe, ale máme obmedzený počet miest, kam sa môžeme vybrať. Môžeme navštíviť 7 krajín podľa vlastného výberu. A v každej krajine, ktorú si vyberieme máme nárok na sprievodcu, ktorý pozná miestne zaujímavosti a hlavne nám bude prekladať. Nikto ani len netuší, aká som šťastná. Pred chvíľou zasadla rodinná rada. Dohodli sme sa, že najprv pôjdeme do Južnej Ameriky. Konkrétne do Amazonského pralesa. Naša rodina totiž nevynechala ani jednu časť dobrodružného seriálu Amazonka. A napriek nebezpečenstvám, ktoré tam na nás hrozili, rozhodli sme sa. Dohodli sme sa, že ďalšie ciele našej cesty si dohodneme až cestou. Ale už musím ísť spať, lebo zajtra ma čaká ťažký deň. Musím sa totiž pobaliť, lebo už pozajtra odchádzame. Už sa neviem dočkať.

4. 3.deň Ešte jeden taký deň a som mŕtva. Prečo si rovno nezobrať celú skriňu? Ale nie, len jeden kufor. Len jeden kufor na cestu okolo sveta. Jeden kufor na hlavu. No kto to kedy počul. Kto vie, kde všade pôjdeme, cez čo všetko sa budeme brodiť. A ja si musím zbaliť len jeden kufor. No tak na to sa teda teším. Jeden kufor. Strašné. A samozrejme, že mne sa ušiel ten najmenší zo všetkých. Veď tam takmer nič nevojde. Ale chcem ísť, veľmi sa teším, takže to budem musieť len prehltnúť. Dnes od vzrušenia ani nebudem môcť zaspať. Do Amazónie ideme lietadlom. Tak dúfam, že mi tam nepríde zle. Ešte som necestovala lietadlom. Ale podľa toho, čo vidím vo filmoch, to bude zábava. Neviem sa dočkať. Už aby bolo ráno.

6. 4.deň Konečne pevná zem. Cesta lietadlom bola otrasná. Akoby mi niekto do hlavy pozapichoval klince. Ale ten výhľad teda stál za to. Urobila som si aj fotky. (Keby mal také vymoženosti aj Jules Verne, tak tie jeho knižky by hneď lepšie vyzerali. Ale aj tak sú skvelé.) Hneď som si spomenula na všetko, čo som sa kedy o Amazónii učila. Týmto najväčším pralesom preteká najväčšia rieka na svete – Amazonka. Tento vodný zdroj tvorí pätinu sladkej vody celej planéty. Ale kto mohol vedieť, že to bude až také obrovské?

7. Pohľad z oblakov bol skutočne krásny

8. Keď sme už dorazili na letisko, navôkol bola len nepoškvrnená panenská príroda. Tá krása sa ani nedá opísať. Ďalej sme sa museli plaviť loďou. Ubytovali nás v chatrčiach v susedstve akéhosi indiána Carlosa. Chatrče stoja na koloch, sú z bambusu a strechy sú pokryté palmovými listami. Indián Carlos nás upozorňoval : ,,Cez deň nás ničia malé sotva viditeľné mušky, ktoré vyhrýzajú drobné kúsky kože. Zostávajú po nich drobné krvavé ranky. Po západe slnka sa na nás vrhajú komáre - namiesto repelentu sa osvedčila citrónová šťava. Noci nám príjemne spestrujú brutálne sny po antimalárikách, 8 cm šváby a cucarachos, švábom podobný hmyz. Sú neškodné, rady pobehujú po posteli, ale človek si rýchlo zvykne.“ Ako dobre, že som mu nerozumela, nerozprával totiž po slovensky. Rozumel im jedine otec a náš sprievodca. No a samozrejme, že takéto dôležité informácie si nechali pre seba. Načo nás s tým budú oboznamovať. Čosi nám síce povedali, ale len maličkú časť, aby nás nevystrašili a aby sme si to nerozmysleli – teda, že už nechceme byť v Amazónii ale chceme ísť domov. Ale to by sme neboli my, keby sme sa zľakli takých bezvýznamných prekážok.

9. 5.deň Dnes sme boli s Carlosom navštíviť niektoré tu žijúce kmene. Najprv sme boli navštíviť kmeň Txukahameiov. Je to jeden z tých kmeňov žijúcich v Amazónii, ktorí sa nebránia modernému svetu a neboja sa opustiť prales. Títo Txukahameiovia sa stále maľujú – či idú na poľovačku alebo bojovať – skoro ako mladé dievčatá v našom modernom svete. Mladý muž je ozdobený blýskajúcimi sa perlami a čelenkou z peria papagája. Na maľovanie používajú prírodné farbivá.

10. Ďalej sme stretli kmeň Ashanincov. Čudovali sme sa, prečo keď išli na lov, vrátili sa len s jedným či dvoma zvieratami. No vysvetlili nám, že si ctia prírodu a berú si z nej toľko, koľko nevyhnutne potrebujú, Veria, že v stromoch a riekach prebývajú duchovia. Sú tam preto, aby chránili dobrých a trestali zlých. Pozorovali sme ich pri ich bežných činnostiach. Jedna dievčina plietla košík. A išlo jej to od ruky, to sa musí uznať. Malé deti lovili ryby. Prezradili nám nový spôsob chytania. Do vody je potrebné vyliať jedovatú tekutinu z rastliny barbasko – ryby sa začnú dusiť, vystúpia ku hladine a stačí do nich len hodiť oštep alebo ich trafiť šípom. No keďže tú spomínanú rastlinu barbasko sme tam navôkol nevideli, tak sme to nemohli vyskúšať. Bola by som šťastná, keby som sa mohla pochváliť tým, že som sama chytila rybu. Bez pomoci udice.

11. “rituál“ lovenia rýb

12. Išli sme ďalej a videli sme ashaninskú ženu miešať akúsi divnú masu. Zistili sme, že to je masato. Tradičný nápoj Ashanincov. Vyrábajú ho tak, že ženy a deti žujú maniok, vypľúvajú ho do hrnca, kde ho potom zmiešajú s ignamom, aby dostal peknú ružovú farbu. Deti ho pijú čerstvý, dospelí ho nechávajú niekoľko dní kvasiť ako pivo. Dobre, že som tajomstvo prípravy nepoznala skôr než som to ochutnala. Asi by som to totiž odmietla. Ale urobila som chybu, pretože to bolo skutočne výborné. Pri tejto príležitosti som sa ich spýtala ako vlastne obrábajú pôdu. Dozvedela som sa zaujímavé informácie, ktoré mi ale v našom svete veľmi nepomôžu. Ale aj tak. Oni obrábajú neúrodnú pôdu vyklčovanej džungle a pestujú na nej ignam a maniok. Aby pôdu nevyčerpávali, ich políčka putujú z miesta na miesto. Na vyrúbanej čistinke spália zoťaté stromy a zúrodnia tým pôdu. Keď sa po niekoľkých rokoch pôda vyčerpá, treba ju nechať oddýchnuť. Indiáni teda obrobia nový kus lesa. Na miesta predošlého políčka sa znova rozrastie džungľa. Domorodci takto chránia prirodzené bohatstvo pralesa. Ak by sa obrábalo viac zeme naraz, každoročné obrovské tropické dažde by úrodnú vrstvu pôdy zmyli do rieky a vegetácia by sa nemohla obnovovať. Ale ľudia, ktorí tu chodia stavať fabriky a cesty na toto všetko nehľadia. Je im jedno, že vegetácia už nebude obnovená. Hlavne, že oni budú mať svoje továrne.

13. + = maniok ignam masato

14. Ale keďže sme vedeli, že my sami nič nezmôžeme, pobrali sme sa ďalej. Pri Ashanincoch sme sa zdržali dosť dlho, takže sme mali čas už len na návštevu jedného kmeňa. Dostali sme sa k Yanomamom. Tých sme pozorovali pri ich bežnej činnosti – pri maľovaní. Yanomamovia sa maľujú inak na slávnosť a inak do boja. Ja som si teda žiadny rozdiel nevšimla, aj tak vyzerali stále rovnako, ale pre nich to malo určite nejaký význam, tak som bola radšej ticho. Večer som plná dojmov ani nemohla zaspať. Ako dobre, že s nami bol Carlos. Veď bez neho by som nerozumela ani slovo, čo by nám tí domorodci povedali. Ale vďaka Carlosovi sme sa dozvedeli veci, ktoré by nám inak nikto nepovedal. Ale už idem spať, pretože zajtra nás čaká veľmi náročný deň. Vlastne ako každý jeden v tomto prostredí.

15. 6.deň Dnešný deň sme si vyhradili pre tiché pozorovanie. Na to sme už Carlosa nepotrebovali, takže sme išli každý svojou cestou. Najprv sme sa len tak voľne plavili. V rieke žuje viac ako páťsto druhov sumcov. Medzi domorodcami koluje mnoho strašidelných príbehov o tom, ako niektorá obrovská ryba prehltla dieťa. Opak je však pravdou. Sami sme boli svedkami toho, že deti sú výborní rybári a hravo ulovia mnoho rýb! Odhodlali sme sa aj ponoriť do bahnistej kalnej rieky. Priamo pred sebou sme videli zvláštneho živočícha. Nebol to delfín, hoci sa na naňho veľmi podobal. Neskôr sme zistili, že to bol delfínovec inia, ktorého domorodci nazývajú boto vermelho. Orientuje sa pomocou somaru, ktorého ultrazvukové vlny sa odrážajú od prekážky ako tenisová loptička od múru. Tieto živočíchy sú veľmi vratké. Šikovne kľučkujú pomedzi kmene stromov. Indiánske legendy rozprávajú, že delfínovce niekedy prichádzajú do dedín v ľudskej podobe a tancujú so ženami. Dýchací otvor si skryjú pod klobúk.

16. Kým sme boli pod vodou stretli sme ešte plno zaujímavých tvorov. Videli sme aj leguány. Tie amazonské patria medzi najväčšie na svete. Dosahujú dĺžku 1,8 metra a hmotnosť 13 kilogramov. Zväčša žijú na stromoch, ale v prípade nebezpečenstva sa schovajú pod vodu, kde vydržia bez pohybu a bez dýchania. Videli sme aj obrovskú rybu – arapaimu veľkú. V porovnaní s ňou je človek celkom maličký.

17. Potom sme sa radšej vynorili, aby sme náhodou nestretli nejaké piraje. Hoci sú to pomerne malé ryby, dokážu rýchlo plávať a napádať akékoľvek živočíchy. Krv vo vode zacíti aj na veľkú vzdialenosť. No a samozrejme, že nesmiem zabudnúť na anakondu. Najväčšieho hada na svete. Môže narásť až do dĺžky 11 metrov. Ešte doteraz si pamätám ako mi po chrbte prechádzali zimomriavky, keď som pozerala rovnomenný film. Strašné, ako ľahko vie človeku polámať kosti. Brr.

18. Aby sme ale nepresedeli celý deň na lodi, rozhodli sme sa vylodiť. Najprv sme stretli opice. Nie je to nič nezvyčajné, pretože v týchto oblastiach ich žije viac než dosť. A ani jedna z nich nežije na zemi. Videli sme viacero druhov napríklad malpu kapucínsku – drobnú a veľmi hravú, opicu vlnatú – vraj najväčšiu americkú opicu (no nevidela som ich až tak veľa aby som mohla porovnávať) zavesenú na konári za chvost, pavúčiaka stredoamerického – opicu s chvostom ako piatou rukou či uakara červenotváreho – opicu s takmer ľudskou tvárou. Chceli sme vidieť aj levíka veľkého – opicu ktorá sa podobá na leva – ale ten je už na pokraji vyhynutia, tak sa nám úspešne vyhol. Našťastie sme nevideli ani jedného zástupcu vrešťanov, takže aspoň sme svoje uši ochránili pred prenikavým škrekotom, ktorý vydávajú na ochranu územia opica vlnkatá vrešťan levík veľký malpa aakar červenotvári

19. Leňochov sme stretli tiež (aj keď bolo dosť ťažké ho v tej záplave zelenej farby rozpoznať). Mať tak len tri prsty, zelené telo a hlavu, ktorá rastie od prostriedka brucha smerom k chrbtu, tak sa asi pridám k nemu. Nikam sa neponáhľa, pohybuje sa minimálnou rýchlosťou...Skvelý život. Z tých relatívne väčších živočíchov sme videli ešte aj amazoňana žltolíceho, rôzne druhy papagájov, hoko (veľkého kurovitého pralesný vták), potosa plavého (drobného stromového cicavca), jaguára amerického, štrkáče, kondory, momoty (vtáky), veľhada kráľovského, oceloty a kvezala chocholatého (vtáka). Samozrejme, že o väčšine týchto živočíchov sme nemali predtým ani potuchy, ale náš sprievodca je veľmi múdry človek. amazoňan kondor momot jaguár americký

20. veľhad potos plavý štrkáč No samozrejme nechýbali ani zástupcovia pavúkov (ako napríklad tarantula či vtáčkar – najväčší pavúk), mravcov (nechcelo sa mi veriť, že v týchto oblastiach žijú najväčšie mravce na svete, ale potom čo som videla tomu už úplne verím) a plno iného hmyzu. tarantula vtáčkar

21. V neposlednom rade sme si všimli aj neživú prírodu. Dažďový les je veľmi hustý a stromy musia doslova bojovať o slnečné svetlo. Preto sú veľmi vysoké a majú doširoka rozvetvené horné konáre, aby zachytili čo najviac svetla. Vrcholce stromov vytvárajú hrubú vrstvu z lístia nazývanú klenba, cez ktorú svetlo na zem neprenikne. Niektoré obrovské stromy vyčnievajú a týčia sa až nad klenbu. Pod touto klenbou vládne vlhko a prítmie. Rastliny, ktoré tu rastú, majú široké a ploché listy, aby nimi zachytili čo najviac slnečného svetla. Listy majú voskovitý povrch a sú zakončené odkvapkávacou špičkou, aby mohol dážď lepšie stekať. Zem je pokrytá hnijúcou vegetáciou a hubami. Na rúbaniskách, kde popadali stromy rastú rýchlo nové stromy, aby si vydobyli svoje miesto na slnku. Strom, ktorý rastie najrýchlejšie, čoskoro nahradí strom, ktorý padol. Popínavé rastliny nazývané liany sa ovíjajú okolo mladých stromov a rastú s nimi do výšky k slnečnému svetlu. Vysoké stromy musia mať silné podporné kmene. Niektoré sa dole rozširujú a pomáhajú im držať sa vo vzpriamenej polohe

22. Rastú tu stovky druhov vzácnych drevín ako mahagón, eben a ružové drevo, ale aj množstvo pálm, bambusov, kaučukovníkov, chlebovníkov, ...Z tých menších druhov sme tu videli orchidey, kakao, kávu a čaj. No a ešte aj zopár mäsožravých rastlín, ktorým sme sa úspešne vyhli. kávovník chlebovník kaučukovník

23. 6.deň Po včerajšou vyčerpávajúcom dni sme sa rozhodli pre trošku voľnejší program. Preskúmať len blízke okolie nášho ubytovania. Carlos nemal nič proti, tak sme začali. Ale veď rastliny a živočíchy sme si všímali včera, tak sme sa rozhodli preskúmať pôdu. No veľa sme toho teda nezistili. Nie sme odborníci a nablízku nebol nikto, kto by na to vyzeral, a tak sme len skonštatovali, že máme dočinenia s červenozemami. Humusová vrstva je dosť tenká. Tým bolo naše bádanie pre tento deň na konci a zvyšok dňa sme len oddychovali a leňošili (ako sa len dalo pri tom obrovskom množstve rôzneho hmyzu).

24. 7.deň Dnes sme sa boli znova len prejsť po okolí, keďže všetko potrebné sme už preskúmali. Čuduj sa svete sme tu natrafili na skupinku aktivistov hnutia Greenpeace a tí nám dali zopár videozáznamov. Väčšine toho, čo tam rozprávali sme ani nerozumeli, pretože to bolo po anglicky, ale bolo to zaujímavo zobrazené, takže sme si to radi pozreli. Rozhodli sme sa, že toto bol náš posledný deň v tomto pralese. Budeme sa musieť pobrať ďalej, keď chceme stihnúť všetkých 10 miest počas mojich prázdnin. Na iných miestach sa môžeme zdržať aj dlhšie. Ale pralesov nateraz stačilo. Pozerať Amazonku bola jedna vec. Ale žiť v takomto prostredí druhá. Kam sa ale vyberieme ďalej nikto netuší, pretože to sa otec tajne dohodol s naším sprievodcom a my sa to dozvieme asi až keď dorazíme na správne miesto. Tak ja už asi pôjdem spať, lebo čím skôr pôjdem spať, tým skôr sa odtiaľto dostanem.

26. 8.deň Tak už sme všetci zistili, kam ideme teraz. No po prudkých dažďoch samozrejme nemôže nasledovať nič iné ako prudké páľavy a žiadna voda. No pre naše telá to bude teda poriadna dávka. Ale Sahara, teš sa na nás. Už zase pôjdeme lietadlom – to sa zase teším na tie bolesti hlavy  Ale čo všetko nepretrpím...

27. 9.deň Tá cesta nebola až taká zlá. Všetko bolo v pohode. A hlava ma už ani tak nebolela. Keď sme sem prišli dostali sme prednášku z histórie tejto púšte. Jej arabské meno znamená pustá a prázdna, no Sahara nebola púšťou odjakživa a nebola vždy prázdna. Kedysi poznala ah obdobie rozkvetu. Prečo sa však zmenila, na to nikto nepozná odpoveď. Kedysi tu žili zvieratá, aké dnes môžeme vidieť na savanách. Rieky pôvodne tiekli zo Sahary až do mora. Na začiatku letopočtu žili na Sahare kone, slony a mäsožravce. Potom sa však podnebie zmenilo, kone vyhynuli a nahradili ich ťavy. Potom nás už sprievodca nechal na pokoji, keďže videl, že ledva stojíme na nohách. Z okolia sme aj tak nič nevideli, pretože bola noc. Na druhý deň sa, dúfam, dozviem viac.

28. 10.deň Takže najprv vyvediem mnohých ľudí z omylu. Kto si myslí, že Sahara je len nekonečný piesok a duny, pričom sa tam občas vyskytne aj nejaká oáza je na veľkom omyle. Veľké plochy totiž zaberá kamenná púšť (hamada) a štrková púšť (serír). A oázy sa v Sahare nevyskytujú len tak – tu chcem oázu, tak tu aj bude. Oázy sú miesta, kde na povrch vyráža podzemná voda. Sú ako rajské ostrovy uprostred pustatiny. Konkrétne na našej púšti je vraj okolo 300 oáz, kde žije viac ako 5 miliónov ľudí (teda viac ako na Slovensku). Ľudia z oáz majú ťažkú robotu. Stále musia odvážať piesok, ktorý sem donesie vietor. Chránia tým pramene a obrábané plochy pred zaviatím. Týmto dosiahnu, že každá oáza sa časom ocitne v priehlbine a nad okolitú krajinu vyčnievajú len koruny jej paliem.

29. Ako dobre, že sme na Saharu nešli v jari. Vtedy sa tam totiž vytvárajú jarné piesočné búrky – modrá obloha sa postupne zatiahne červenými až čiernymi mrakmi, za ktorými slnko vyzerá ako červené guľa. Prudký vietor dvíha oblaky piesku a jemného prachu, slnko sa asi na týždeň zahalí do nepreniknuteľnej piesočnej clony. Piesok sa odvieva a cestou obrusuje horniny. Po mnohých rokoch z nich vzniknú fantastické sochárske výtvory Sahara je púšťou neuveriteľných protikladov. Cez deň je rozpálená dožerava, no noci sú mrazivo studené a teplota klesá niekedy až pod nulu. Mesiace a roky tam neprší a všetko vyprahne. No potom príde lejak. Vznikajú široké rieky, ktoré so sebou odnášajú čiastočky hornín (sediment). Ten vymieľa horniny a spolu s vodou vytvára hlboké kaňony. Rieky však rýchlo vyschnú a zostanú po nich len suché korytá nazývané vádí.

30. Čo sme na Sahare ale zažili, je fatamorgána. Je to vlastne zrkadlenie sa krajiny vo vyhriatych vrstvách vzduchu. Videli sme vodu, hoci v okolí žiadna nebola. Keby sme sa pustili za týmto preludom, mohlo by nás to stáť život. Zísť z cesty je totiž veľmi nebezpečná a vo väčšine prípadov znamená smrť. Na dnes už bolo dosť, nemôžeme sa predsa prechádzať po takomto pálivom slnku. Zajtra si bližšie obzrieme miestnych ľudí.

31. 11.deň Naša rodina „býva“ so skupinou kočovníkov, ktorí sú stále na pochode. Nevydržia dlho na jednom mieste. V čase sucha sa premiestňujú dokonca aj niekoľkokrát za deň. Na rozdiel od amazonských domorodcov, títo “púštni muži“ poľnohospodárstvo nepoznajú a živia sa väčšinou živočíšnymi produktami. Zaujímavý je ich odev. Ten ich chráni pred horúčavou i pred zimou. Na bielu košeľu si obliekajú dlhý a široký plášť s kapucňou, utkaný z vlny alebo ťavej srsti. Plášť neprepúšťa vlhkosť, piesok ani prach. V noci keď je zima, zahaľujú sa do plášťa ako do prikrývky. Hlavu si chránia plátenou pokrývkou a na nohách nosia sandále. Zaiste zaujímavých ľudí by sme stretli, keby sme išli s kmeňom Tuarégov – „ľud modrých závojov“. Tuarégski muži nosia závoj, ktorý si nedávajú dole ani pri jedle. Nikto nevie prečo. Je toho veľa čo o nich zisťovať, ale my to už asi nestihneme. Toto pozorovanie ľudí nás úplne vyšťavilo, takže už sa všetci tešíme na to, ako budeme v noci spať. Samozrejme, so strachom pred rôznymi hadmi a inými jedovatými tvormi, ktorých je tu v púšti požehnane.

32. 12.deň Dnes si ideme prezrieť okolité rastlinstvo a živočíšstvo. Pre všetky púšte, Saharu nevnímajúc je typickým zvieraťom ťava. Kto bol niekedy na púšti, ten na nej určite jazdil. Ťava jednohrbá má v hrbe zásoby tuku, ktoré jej umožňujú hladovať aj niekoľko dní. Keď sa vysmädnutá ťava, ktorej medzitým spľasol hrb dostane k vode, vypije naraz i 40 až 50 litrov vody. Potom sa ide pásť a skončí až keď je úplne plná a hrb má opäť vzpriamený. Pri našej ceste sme stretli aj adasa nubického – typickú púštnu antilopu- ktorý je ali veľmi plachý, takže sme sa k nemu nemohli veľmi priblížiť. ťava jednohrbá adas nubický

33. Jednoznačne najkrajšie saharské zviera, ktoré sme videli bol fenek berberský alebo púštna líška. Má veľké netopierie uši a oči. Miestny nám vraveli, že sa dá ľahko skrotiť, ale veľmi sme to neskúšali. Čo keby to náš fenek náhodou nevedel. fenek Ešte sme videli aj skákavca egyptského, hlodavca, ktorý sa dá takisto skrotiť. Pohyboval sa veľmi divne – bežal, ale vlastne to nebol ani beh, ale skôr dlhé skoky, pri ktorých mal predné končatiny prekrížené vpredu. skákavec

34. Niektoré živočíchy sme nevideli, našťastie, počuli sme len čo o nich ľudia hovoria a stačilo (respektíve my sme počuli len to, čo nám preložil náš sprievodca). Takého geparda by som si teda pri pretekoch v behu nevybrala za protivníka. Takisto sme nestretli ani žiadneho šakala, o ktorých v Afrike koluje veľa bájok. Sú považované za veľmi prefíkané zvieratá. No najodpornejšie zviera, ktoré sme mohli stretnúť a našťastie pre všetkých sme nestretli je hyena. Hoci sú hyeny užitočné, pretože odpratávajú zdochliny, pohľad na nich je vraj dosť odpudzujúci. Pre Saharu je najtypickejšia hyena pásavá, hyena škvrnitá či hyena chlpatá. hyena šakal gepard

35. A samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na škorpióny. V týchto oblastiach sa vyskytuje viacero druhov škorpiónov. Napríklad škorpión obrovský – najväčší škorpión, škorpión žltý, škorpión tlstochvostý, či najnebezpečnejší zo všetkých škorpiónov – Androctonus australis – jeho jed je rovnako účinný ako jed kobry. Človek zomiera do 7 hodín po bodnutí. škorpión obrovský škorpión žltý najnebezpečnejší zo všetkých

36. V Sahare sa nachádza aj zopár vtákov, ktoré sme my ako cestovatelia nemohli prehliadnuť. Napríklad taký pštros – najvytrvalejší bežec púšte – alebo drop veľký – veľký vták, ktorý rýchlo uteká, ale zle lieta. drop pštros Sahara je známa aj svojimi plazmi. Najtypickejšie plazy, ktoré sme tam mohli stretnúť (ale našťastie sme ich nestretli) sú varany. Taký varan púšťový si trúfa aj na človeka. V chvoste má obrovskú silu, ľahko prerazí človeku ruku alebo nohu. varan

37. vretenica No a čo by to bola púšť bez hadov. Samozrejme, že aj tu sú nejaké. S jedným sme sa mali to “potešenie“ stretnúť, ale našťastie pre nás to dopadlo dobre. Môžeme byť len vďačný, že vretenica útočná nie je verná svojmu menu. Inak by sme bez séra umreli. Najväčším hadom Sahary je nesporne okuliarnik aspis – jeho prudký jed a rýchlosť je postrachom všetkých kočovníkov. Tento had bol kedysi symbolom egyptských faraónov. okuliarnik

38. koník No a samozrejme, nemôžem nespomenúť saharský hmyz – koníky či blchy. Pri slove koníky si majitelia políčok dobreže nevytrhnú vlasy od zúfalstva. Blchy zase robia neplechu všetkým ľuďom. Samička sa zavŕta pod kožu na prstoch nôh, kde nakladie vajíčka. Jedinou pomocou je prepichnúť kožu ihlou a vybrať cudzopasníka. blcha

39. A rastliny? Tak tie majú teda podmienky, ktoré by im asi nikto nezávidí. Musia prežiť z veľmi malého množstva vody. Niektoré z nich ako napríklad kaktusy zhromažďujú vodu v kmeňoch, listoch alebo koreňoch. Takéto druhy nazývame sukulentné rastliny. Mnohé rastliny majú namiesto listov tŕne, ktoré nedovolia, aby z rastliny unikala vlhkosť. Mnohé púštne rastliny majú dlhé korene, ktorými hľadajú vodu. Niektoré púšťové rastliny rastú iba keď prší. Ich semená môžu ležať v zemi a čakať na svoju príležitosť roky. Keď začne pršať, v priebehu niekoľkých dní vyklíčia, rozkvitnú a zvädnú. Na druhej strane rastlinám v oázach sa celkom darí. Tam rastie napríklad také palma. palmy kaktus

40. 13.deň Dnes máme trochu voľnejší deň, takže ostaneme v oáze. Nebudeme robiť nič. Ani pôdu sa nám neoplatí rozoberať, pretože v prípade púští sa o pôde ani hovoriť nedá. Ide len o púštny piesok, ktorého zloženie nás ale vonkoncom nezaujímalo.

41. 14.deň Dnes sme boli na výlete. Boli sme sa pozrieť do údolia kráľov (Bibán el-Mulúk arabsky). Nachádza sa tam množstvo archeologických pamiatok – skalné horbky faraónov (pyramídy), z ktorých najznámejšia je Tutanchamónova hrobka. Skutočne neopísateľný zážitok na celý život.

42. 15.deň Tak jednoznačne najlepší deň. Sahara je síce krásne miesto, ale my jednoducho nie sme zvyknutí na takéto podmienky. Ale sťažovať sa vôbec nepomôže. Zajtra už aj tak odchádzame na návštevu ďalšej krajiny. Rozhodli sme sa pre Aliašku...asi to bude tou páľavou, máme úpal, inak by sme sa dobrovoľne nevydali na také miesto. No ale uvidíme, veď možno bude zábava. Dúfam.

44. 16.deň Opäť lietadlom. Tentoraz mi to ale problém nerobilo. Jediný problém, ktorý ma teraz trápi je to, že som si nezobrala veľa teplého oblečenia (veď kto mal vedieť, že pôjdeme ako trestanci na galeje na Aliašku). Takže pár dní v chlade. No to nie je práve najpríjemnejšia predstava letnej dovolenky, ale už sme sa na to dali. Uvidíme čo nám tieto dni prinesú.

45. 17.deň Aký krásny deň. Máme veľké šťastie, že sme sem prišli počas obdobia krátkeho leta. Takže tá zima nám nebude robiť až také veľké problémy . Ničím a nikým nerušení sme sa vybrali na prehliadku okolia. V týchto oblastiach žije len málo ľudí.Veď samozrejme, kto by dobrovoľne trpel v takomto nehostinnom prostredí. Stretli sme sa tu len s Eskimákmi. Moje predstavy o Eskimákoch sa dosť líšili s tým čo som tu videla. Predstavovala som si ich v kožušinovom odeve s kapucňou ako bývajú v iglú a na premiestňovanie sa používajú sane ťahané psami.

46. No skutočnosť je iná. Niektorí síce ešte nosia kožušiny, ale mnohí sa obliekajú do moderných šiat. Majú snehové skútre a domy postavené z moderných materiálov. Niektoré domy sú zapojené na elektrický prúd a majú telefón. Vykurované domy musia mať postavené na akýchsi pilótach, aby sa permafrost neroztopil a zem pod nohami neprepadla. Vodovodné potrubie je izolované a vedie nad zemou, aby nezamrzlo. Majú teda veľmi zaujímavý život. Nemohla by som bývať v takomto príbytku. Keď som bola vovnútri takého domu, bála som sa aj chodiť, aby sa to celé neprelomilo. Ale vlastne je to len otázka zvyku.

47. 18.deň Včera sme boli veľmi zaujatí Eskimákmi, takže sme si nevšimli aké druhy zvierat a rastlín sa tu vyskytujú.Tundra je veľmi špecifická tým, že sa tu vyskytuje večne zamrznutá vrstva pôdy – permafrost. V letných mesiacoch sa rozmrazuje iba povrch. Podložie zostáva zamrznuté.Roztopený sneh z povrchu nemôže presiaknuť permafrost, a preto je v lete povrch tundrovej pôdy močaristý. Keď sa ľadové kryštály v zemi roztápajú, zem sa sťahuje, keď zem opäť zamŕza, rozťahuje sa. Opakované roztápanie a zamŕzanie spôsobuje, že na povrchu tundry sa vytvárajú mnohouholníkové formy zvané polygóny.

48. Vzhľadom k drsným podmienkam aké v tomto prostredí sú, nestretli sme veľa živočíchov. Ale videli sme Sysľa Parryova, ktorý je známy tým, že dokáže prespať aj 9 mesiacov v roku. Takisto veľmi známym druhom je aj sob polárny. Každé jedno dieťa vie, že práve soby ťahajú Mikulášove sane. No ľudia na Aljaške to nevedia. Soby používajú ako ťažné zvieratá. Keď niekto povedal Skvost lesa či Živý duch severu, nemala som ani potuchy o čom to hovoria. Ale potom som počula los mokraďový a hneď sa mi v pamäti vybavili jeho typické lopatkovito rozšírené parohy. Jediné veľké zviera, ktoré dokáže prežiť zimu v tundrových oblastiach je pižmoň severský. Má neobyčajne hustú, zvlnenú srsť. V zime sa pižmone zhlukujú do skupín pričom sa vzájomne zohrievajú. syseľ sob

49. V týchto oblastiach žije takisto líška obyčajná, ktorú sme ale nemali to šťastie stretnúť. Tak ako ani kojota prérijového, vlka obyčajného, medveďa hnedého či pumu americkú. Stretnutie s nimi sme radšej ani neriskovali. vlk medveď puma kojot

50. V tundre prevládajú lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny, najmä brezy a krovinaté vŕby. Počas krátkeho leta sa však tundrové rastliny snažia čo najviac a najrýchlejšie využiť slnečné žiarenie, preto veľmi rýchlo vykvitnú a tundra sa rozihrá všetkými farbami kvitnúcich páperníkov, silenky bezbyľovej, iskerníkov, lomikameňov, všivcov, nezábudok či vresovcov. Väčšina z týchto rastlín vytvára nízke a husté kobercové porasty, ktorými sa rastliny chránia pred vetrom. Niektoré 100-ročné kry majú kmene sotva hrubšie ako ceruzka. Ich výška je daná výškou snehovej pokrývky, pretože ak čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko podľahne krutému vetru. Kry sú preto len zriedka vyššie ako 30 centimetrov. iskerník všivec lomikameň páperník