1. FUNDAMENTÁLNA TEOLÓGIA

1. 1. FUNDAMENTÁLNA TEOLÓGIA • = základná bohoveda (dokazovanie základov viery z rozumu a zo zjavenia) – rozumom k viere (per intellectum ad fidem) • Na rozdiel: špeciálna teológia (dogmatika) – vierou k rozumu (per fidem ad intellectum). • „viera“: • prirodzená (ľudská) = súhlas pre autoritu tvrdiaceho (dieťa verí rodičovi); • nadprirodzená (božská) = nie kvôli pochopeniu rozumom, ale pre autoritu Boha

2. Tri piliere nadprirodzenej viery: • Predstupne viery (v každom prir. náboženstve: Boh, nesmrteľnosť duše, večná odmena alebo trest...); • Skutočnosť nadprirodzeného zjavenia (človek nemôže veriť, ak nie je presvedčený, že Boh skutočne prehovoril); • Autorita učiacej Cirkvi.

3. 2. POZNANIE BOHA • Tvrdenie o jestvovaní a poznaní Boha patrí k základným elementom ľudského náhľadu na svet a zmysel života. • II. Vatikánsky koncil vyslovil niektoré ťažkosti dnešného človeka pri poznávaní Boha a hľadaní pravdy: • spochybňovanie všetkej pravdy („to je tvoj názor“); • strata náboženského cítenia; • absolutizácia ľudských schopností; • konzumizmus; • zlý príklad veriacich v Krista.

4. Napriek týmto ťažkostiam Cirkev vyhlásila, že Boha jedného a pravého, Stvoriteľa a nášho Pána môžeme isto poznať svetlom prirodzeného rozumu skrze stvorené veci (Dei Verbum 6).

5. 3. NESPRÁVNE MIENKY O POZNANÍ BOHA • ontologizmus (z gr. ón = bytie) – Boha pochopujeme bezprostredne (intuitívne) už tu na zemi a z tejto intuície pochádza všetko naša rozumové poznanie (čo nie je pravda). • tradicionalizmus – prvé pojmy sa rodia slovom (pravdou je opak – jasný pojem vecí predchádza slová) • senzualizmus – (z lat. sensus = cit) – jestvujú v nás vrodené podnety, pudy. Jedným z nich je sensus communis (spoločný zmysel, cit), ktorým prijímame základné pojmy, napr. jestvovanie Boha, jestvovanie sveta a pod.).

6. fideizmus (odnož senzualizmu) – Boha poznávame iba vierou a to vrodenou vierou. Čo sa však poznáva vierou, je poznané naisto, ale slepo. • modernizmus (Kant, Bergson) – jestvovanie Boha nemožno ani poznať a tým menej ho dokázať; náboženské predstavy a pojmy sú človeku do istej miery vrodené. Človek poznáva len vonkajšiu podobu vecí (fenomena), kým vnútornú podstatu vecí (numena) nepoznáme

7. Jestvovanie Boha možno poznať. Každé poznanie môže byť • bezprostredné • zo samozrejmosti • zo skúsenosti. • sprostredkované (takto poznávame Boha) • vierou • rozumom.

8. 4. DÔKAZY JESTVOVANIA BOHA. • 18„Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. 19 Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. 20Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. 21 Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. 22 Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi“ (Rim 1, 18-22).

9. 4. DÔKAZY JESTVOVANIA BOHA. • Niektorí hovoria, že nemožno dokázať existenciu Boha, lebo ona je základným článkom viery. Avšak nemožno dokázať to, čo prináleží do oblasti viery, lebo dôkaz prináša vedomosť, kým viera predpokladá neviditeľnosť. • Niekedy je nám zrejmejší nejaký účinok, než jeho príčina. Preto z účinku postupujeme k poznaniu príčiny. • Na tomto základe poskladali myslitelia dôkazy – cesty poznania jestvovania Boha.

10. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ • Päť ciest (quinquae viae – päť ciest) Tomáša Akvinského, ktorými prichádzame k poznaniu Boha: • Cesta z pohybu (prebraté od Aristotela): v užšom zmysle – zmena miesta, polohy; v širšom – akákoľvek zmena, materiálna či duchovná; v najširšom zmysle – každý prechod zo stavu schopnosti do uskutočnenia. Každá vec sa hýbe od inej... Až v rade postupnosti prídeme k prvej, ktorá hýbe, ale už nie je inou hýbaná. Keby nebolo prvého Hýbateľa, nebolo by pohybu. Skúsenosť: pohyb je – a preto i rozum usudzuje: musí byť aj prvý Hýbateľ.

11. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ • Cesta z pojmu účinnej príčiny (princíp dostatočného dôvodu). Príčina je to, vplyvom čoho sa niečo deje (vplyvom čoho niečo od niečoho pochádza). Môže to byť príčina: • účinná (od čoho); • materiálna (z čoho); • formálna (prečo taká); • cieľová (na čo). Niet účinku bez príčiny. Žiadna vec nemôže byť sama sebe príčinou.

12. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ 3. Cesta z náhodilosti (kontingentnosti) bytia. Vôbec nie je nutné, aby tento človek, strom, alebo nerast existovali. Bol čas, že neboli, a bude čas, že nebudú. Majú v sebe iba možnosť jestvovania, kým uskutočnenie jestvovania si dať nemôžu (nemo dat quod non habet). Preto musíme uznať jestvovanie takého bytia, od ktorého všetky bytia prijali uskutočnenie svojej existencie, ktoré jestvuje nepodmienene, nezávisle a nevyhnutne (nemôže nejestvovať).

13. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ • Cesta zo stupňov dokonalosti bytia. Naše vlastné bytie je ohraničené, obmedzené, podobne aj iné bytia okolo nás. V každom bytí je však niečo viac alebo menej dobré, viac alebo menej dokonalé. Avšak viac alebo menej sa hovorí podľa toho, čo sa rozlične blíži k tomu, čo je najviac. Je teda niečo, čo je najdokonalejšie vo všetkých smeroch, čo je najvyšším Dobrom a teda príčinou dobroty a ktorejkoľvek dokonalosti vo všetkých bytiach. A to nazývame Bohom.

14. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ • Cesta z poriadku vecí (z teleológie). Veci, ktorým chýba poznanie (prírodné telesá), sú činné kvôli cieľu. Vždy alebo veľmi často sú činné tým istým spôsobom a dosahujú to čo najlepšie. Z toho je zjavné, že nie náhodou, ale úmyselne dochádzajú k cieľu. Čo však nemá poznanie, k cieľu smeruje iba vtedy, keď je riadené niekým poznávajúcim a rozumným (šíp lukostrelcom). Teda jestvuje niečo rozumné, čo všetky veci prírody usmerňuje k cieľu – a to nazývame Bohom.

15. 5. DÔKAZY METAFYZICKÉ K metafyzickým dôkazom patrí ešte ideologický argument. Poznáme nemeniteľné, večné pravdy (2x2=4; celok je vždy väčší, ako jeho časť; nikto nemôže dať, čo nemá). Základom týchto právd nemôže byť ľudský rozum, ani hmotné veci, nakoľko všetky sú meniteľné, dočasné, náhodilé. Nad všetkými týmito pravdami jestvuje nejaké bytie nemeniteľné a večné, ktoré je prameňom pre všetky tieto pravdy: Boh.

16. 6. DÔKAZY FYZICKÉ 1. Dôkaz teologický. Ide vlastne o obmenu 5.-ej cesty sv. Tomáša. Všimnime si napr. samého človeka, ktorý je vo všetkých prajavoch telesného a duševného života vesmír v malom. Gregor Veľký hovorí o človeku, že je „akosi všetko: je nerast, je rastlina, je živočích, je duch“. I jednotlivé orgány človeka sú obdivuhodné. Naša planéta, pohyb vesmírnych telies, dvojitý pohyb zeme, rovnováha vo svete biológie a ekológie  všetkoriadiaci Rozum – Boh.

17. 6. DÔKAZY FYZICKÉ 2. Dôkaz entropologický (gr. entropé = zmena). Zákon entrópie: všetka pohybová energia vo vesmíre sa zmení na tepelnú, tá sa rozptýli a vyrovná na bod absolútnej nuly (-273 C). Vyrovnaním teploty zanikne pohyb a nastane tepelná smrť vesmíru. Proces entrópie nemôže byť večný, teda • alebo sa začal zároveň s hmotou  Stvoriteľ • alebo nastal v už jestvujúcej hmote impulzom mimo hmoty  Boh. Zásada entrópie platí len pre uzavretú sústavu.

18. 6. DÔKAZY FYZICKÉ 3. Dôkaz biologický (gr. bios = život). Podľa paleontológie bolo obdobie – azoikum, v ktorom ešte neboli živé organizmy, ani rastliny, ani živočíchy; život sa nevyvinul z neživého – vyplýva z rozumu i z autority učencov (nikto nemôže dať, čo nemá) • Účinok nemôže byť dokonalejší, ako jeho príčina  Stvoriteľ • Autorita prírodovedcov: omne vivum ex vivo Boh, ktorý sám je Život.

19. 7. DÔKAZY MORÁLNE 1. Dôkaz z túžby po šťastí (gr. eudaimon = blažený). Platón – nenásytnosť ľudských túžob v oblasti čisto prirodzenej; ich zameranie: k ideálnemu dobru a krásnu. Augustín: k Bohu prichádzame nielen cez rozum, ale aj srdcom (nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože) • Keďže niet spoľahlivého šťastia v nestálych veciach, ono môže byť iba vo večných. • Keby táto túžba bola nenaplniteľná, boli by sme najúbohejšie stvorenia, úbohejšie od nerozumných tvorov.

20. 7. DÔKAZY MORÁLNE 2. Dôkaz deontologický (gr. deón = záväznosť). vychádza zo všeobecnej záväznosti morálneho (prirodzeného) zákona. Zákon je isté nariadenie rozumu k všeobecnému dobru vyhlásené tým, kto sa stará o spoločnosť. Nám ide o zákon spoločný všetkým ľuďom, ktorý sa ozýva v hlase svedomia – o prirodzený mravný zákon. Z existencie svedomia a prirodzeného zákona dokazujeme jeho pôvodcu – Boha: Primeranou pohnútkou ľudskej vôle je záväznosť. Keďže pre človeka jestvuje záväznosť (to potvrdzuje skúsenosť), následkom toho musí byť i najvyšší Zákonodarca.

21. 7. DÔKAZY MORÁLNE 3. Dôkaz etnologický (gr. etnos = národ, kmeň). zakladá sa na všeobecnom presvedčení národov, ktoré vždy uznávali jestvovanie najvyššej bytosti, hoci v chápaní a opisovaní tejto bytosti sa značne odlišovali: „V minulosti, ba aj dnes by ste našli ľudské spoločenstvá, ktoré nemajú vedu, ani umenie, ani filozofiu. No nikdy nejestvovala spoločnosť bez náboženstva“ (Henri Bergson, Filozofické eseje, Bratislava 1970, s. 259).

22. 7. DÔKAZY MORÁLNE 3. Dôkaz sociologický (lat. societas = spoločnosť). Žiadna spoločnosť neobstojí bez autority. Nad všetky spoločnosti je možná iba autorita toho, komu podlieha sloboda vôle, spoločná pre všetkých ľudí. To znamená, že nad všetky autority sa vyžaduje najvyššia autorita, nadľudská – Boh, sankciám ktorého podlieha všetko bez výnimky. Z dejín: bez sankcií niet sociálneho poriadku; bez sociálneho poriadku padajú aj jeho opory: pravda, spravodlivosť, láska, vernosť, úcta a poslušnosť.

23. 8. O BOŽEJ PODSTATE. • Boh je bytie: • podstatné • osobné • od sveta skutočne odlišné • nad tento svet nevýslovne vyvýšené.

24. 8. O BOŽEJ PODSTATE. • Panteizmus (gr. pan+theos = všetko+boh): • Dostatočne neodlišuje Boha od sveta a svet od Boha • nedokonalý – svet pozostáva z nejakej časti Boha, alebo svet je jeho časťou; • dokonalý – všetky jestvujúce veci nie sú nič iné, ako sám Boh (Hegel, Fichte, Schelling) . Slabiny: odníma zodpovednosť za mravné konanie; tiež ľudskú slobodu i nádej...

25. 8. O BOŽEJ PODSTATE. • Boh je podstata: • svojprávna – ku svojej existencii nevyžaduje nikoho; • rozumná – pôvodca rozumu a slobodnej vôle človeka musí byť sám v najvyššej miere rozumný a slobodný; • osobná – nie je to čosi, ale Ktosi, kto je schopný milovať.

26. 9. VLASTNOSTI BOŽEJ BYTNOSTI. • Jednoduchosť – opak zloženiny; jej časti musia byť prv; • Prvé bytie musí byť celkom jednoduché, lebo je absolútne prvé. • Nemeniteľnosť – ani úplne (takou zmenou by zaniklo); ani čiastočne (nemá časti); • Večnosť – nemá začiatku, ani konca, ani postupnosti; je nemeniteľné pre svoju jednoduchosť a teda i večné; • Nehmotnosť - hmota má kvantitu a teda aj čiastky. Keď má čiastky, má i začiatok. Časti sú totiž prv, ako celok. Prvé Bytie je jednoduché, bez čiastok a teda i bez kvantity i bez hmoty. Nemôže byť obmedzené priestorom. Je infinitum – nesmierne, nemerateľné, všadeprítomné.

27. 9. VLASTNOSTI BOŽEJ BYTNOSTI. • Dokonalosť – keby mu chýbala čo len jedna dokonalosť, znamenalo by to, že niečo má i niečo nemá – že sú v ňom čiastky; prvé bytie je však celkom jednoduché – teda musí mať všetko, musí byť úplné, absolútne dokonalé; všetka dokonalosť stvorení je nepatrným zlomkom i obrazom Božej dokonalosti. • Rozumnosť – v najmenšom detaile stvorenia je toľko rozumnosti,- koľko jej musí byť v príčine? Rozumnosť prvého Bytia musí byť bezpodmienečne úplná; • Sloboda - ak je pôvodcom živej i neživej prírody prvé Bytie, potom zákony, ktoré ju formujú a udržujú, musia byť prejavmi jeho vôle. Prvá príčina je teda Bytie slobodné – s vôľou, chcením; je teda omnipotens – všemocné.

28. 9. VLASTNOSTI BOŽEJ BYTNOSTI. • Kto dokonale pozná a môže všetko, čo chce, musí byť dokonale blažený. A preto i prvé Bytie je samo v sebe dokonale blažené.

29. 10. Religionistika • Veda o náboženstvách - pojem tiež religiológia • Empirická, antropologická veda • Skúma náboženské štruktúry sveta historicky a fenomenologicky z aspektu: • psychického (viera, modlitba, adorácia, náboženská skúsenosť...) • sociálno-kultúrneho (náboženské spoločenstvá, cirkvi, sekty, združenia...) • z aspektu viery človeka v určitú transcendenciu (skúma predmet viery).

30. 11. ETYMOLÓGIA POJMU „RELIGIO“ • relegere = znovučítať (Cicero) • religare = znovuzväzovať (Lactantius, sv. Hieronym) • reeligere = znovuvoliť (sv. Augustín, sv. Tomáš) • náboženstvo = na-Boh-vzťah • Sv. Tomáš: Náboženstvo znamená vzťah k Bohu. (Religio proprie importat ordinem ad Deum). • Vzťah k Bohu: • a) bytostný (ontologický): Stvoriteľ – stvorenia: • b) mravný: úcta Bohu = kult

31. Kult (z lat. cultus = pocta) môže byť • všeobecný (uznávaním Božieho zákona a jeho zachovávaním podľa svedomia) • zvláštny (úkonmi, ktoré sú priamo k pocte Boha zostavené - bohoslužba) • Zvláštne úkony, ku ktorým nás vedie náboženstvo, sú štyri: • Poklona (oslava) • Odprosenie • Poďakovanie • Prosba.

32. 12. ZLOŽKY NÁBOŽENSTVA • podmetné (úkony prejavujúce poctu Bohu) • vnútorné • vonkajšie • predmetné (nachádzame vo všetkých náboženstvách) • teoretické pravdy ( filozofia) • mravné príkazy ( etika) • primeraný kult ( askéza).

33. Prirodzené náboženstvo – z prirodzenosti vecí (pomocou prirodzeného svetla rozumu) • Nadprirodzené náboženstvo – opiera sa o božie zjavenie V pohanských náboženstvách sa aspoň tienisto ukrýva pojem Boha i niektoré náboženské pravdy: • predstava nesmrteľnosti ľudskej duše; • Povedomie hriechu a túžba zmieriť sa; • Stav prvotnej blaženosti; • Túžba a očakávanie budúceho Záchrancu (Vykupiteľa).

34. 13. VLASTNOSTI NÁBOŽENSTVA • Pravdivosť • Jednota - Pravé náboženstvo môže byť len jedno • Všeobecnosť (prináleží všetkým ľuďom ako aj celému človekovi) • Nutnosť (človek je celou svojou bytosťou vedený uznávať jestvovanie najvyššej Bytosti a jej sa potom klaňať.

35. 14. ZJAVENIE • Zjaviť (lat. revelare = odhaliť, odňať záclonu) znamená odhaliť vec predtým neznámu, nejasnú, zahalenú. V ďalšom zmysle odhaliť niečťo, čo je za zmyslovými javmi • Prejavujúci: pojem – znak • Vnímajúci: znak - pojem • V náboženskom zmysle: súhrn náboženských právd, objasnených Bohom nadprirodzeným vyjadrením. Prvý podnet môže vyjsť jedine od Boha.

36. 14. ZJAVENIE • Zjavenie prirodzené(skrze stvorenie – Božie „stopy“; vždy a všetkým rovnako prístupné, prijímané svetlom rozumu človeka); • Nadprirodzené zjavenie (zjavenie milosti; zjavenie vo vlastnom zmysle slova – priamo človeku prijímané svetlom viery; ohraničené rámcom priestorovo-časového deja); • Zjavenie slávy (oblažujúce poznanie Boha; zodpovedá mu svetlo slávy v duši osláveného človeka).

37. 14. ZJAVENIE Kritériá zjavenia: • Pri poznávaní pravdy možno rozlišovať medzi predmetnou istotou veci a podmetnou jasnosťou, ktorou sa prijíma objektívna platnosť dotyčnej veci. • Druhy istoty: • metafyzická (z analýzy a porovnávania pojmov, definícií a úsudkov, napr. 2 x 2 = 4. • fyzická (výsledok poznania prír. Zákonov a pochodov, napr. gravitačný zákon. • morálna (pevné presvedčenie, že sa nemýlime, avšak nevylučuje sa absolútne možnosť omylu; základom je svedectvo autority a dôveryhodnej osoby – otec, mama, učiteľ.

38. 15. ZÁZRAK • miraculum (lat. miror = diviť sa, čudovať sa) – zmyslami vnímateľný mimoriadny zjav, prirodzenými silami nevysvetliteľný a preto pochádzajúci od Boha • Podmienky: • zmyslová vnímateľnosť; • nezvyčajnosť v prirodzenom poriadku; • pôvodca je Boh (nie démonická sila). • Zázrakom sa nazýva, čo má príčinu ukrytú všetkým, a ňou je Boh. To, čo sa deje od Boha mimo známych príčin, nazýva sa zázrak.

39. 15. ZÁZRAK • Rozdelenie zázrakov: • fyzické (uzdravenie, rozmnoženie chleba); • intelektuálne (predpovedanie budúcich podmienečných činov, vyjavenie tajností srdca) • morálne (nezvyčajná svätosť, obrátenie Šavla)

40. 15. ZÁZRAK • Poznateľnosť zázrakov: • Historická pravda (že zázračný zásah sa skutočne udial); • Filozofická pravda (mimoprirodzený charakter tohto deja je možné s istotou dokázať) • Relatívna pravda (Boh je bezprostredný alebo aspoň morálny pôvodca tohto deja).

41. 16. ROZDELENIE NÁBOŽENSTIEV Podľa početnosti božstiev: • monoteistické (kult a viera v jedného Boha: kresťanstvo, judaizmus, islam – osobný charakter, intelekt. hinduizmus- panteistický charakter); • henoteistické (mnohobožstvo na čele s hlavným bohom: ľudový hinduizmus, taoizmus, konfucianizmus); • polyteistické (mnohobožstvo bez výraznej idey hlavného boha: védizmus, brahmanizmus, šintoizmus).

42. 16. ROZDELENIE NÁBOŽENSTIEV Podľa genetického kritéria: • prírodné (naturálne – sormované vplyvom prirodzených impulzov: fetišizmus, totemizmus, manizmus, animizmus); • zjavené (viažu svoj vznik s božským zjavením: judaizmus, budhizmus, kresťanstvo, islam);

43. 17. VZŤAHY MEDZI RELÍGIAMI • Náboženský exkluzivizmus („len je mám pravdu“; „kto nejde touto cestou, nedosiahne spásu“); • Náboženský pluralizmus (víta rozmanitosť náboženstiev; „každý má svoju pravdu“ – to môže viesť k indiferentizmu); • Náboženský inkluzivizmus – (vedie dialóg s cieľom nie „pohltiť“ partnera, ale hľadať pravdu a vzájomne sa obohatiť)

44. 18. ŽIL JEŽIŠ KRISTUS? Najstaršie mimokresťanské svedectvá • Jozef Flavius (37-97), žid. kňaz, vodca povstania proti Rimanom v diele Židovské starožitnosti: „V tom čase žil Ježiš, múdry muž. Robil divotvorné veci. Pritiahol k sebe mnoho Židov a pohanov a keď ho Pilát ... Potrestal smrťou kríža, neopustili ho tí, ktorí ho predtým milovali. Ešte dodnes nezaniklo pokolenie tých, čo sa podľa neho nazývajú kresťanmi.“

45. 18. ŽIL JEŽIŠ KRISTUS? Najstaršie mimokresťanské svedectvá • Kornelius Tacitus (54-119), pohan, rímsky dejepisec, v knihe Letopisy píše: „Nero, aby udusil nepríjemné klebety o požiari, podstrčil a na najvyberanejšie tresty odsúdil tých, ktorých pospolitý ľud pre nemravný život nenávidí a nazýva kresťanmi. Pôvodca tohto mena, Kristus, bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontiom Pilátom popravený. Táto zhubná povera bola síce načas potlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, ale i v Ríme...“

46. 18. ŽIL JEŽIŠ KRISTUS? Najstaršie mimokresťanské svedectvá • Plínius ml. (62-114), miestodržiteľ Bitýnie, Tacitov priateľ, píše v r. 112 list cisárovi Trajánovi, v ktorom sa pýta, ako sa má zachovať ku kresťanom, lebo nevzdávajú poctu ani pohanským bohom, ani cisárovej osobe, ale „majú obyčaj, že sa v ustálený deň pred svitaním schádzajú a spievajú hymny Kristovi, akoby Bohu a potom sa prísahou zaväzujú, ... Že nebudú kradnúť, cudzoložiť, že dodržia, čo sľúbia a požičané veci že poctivo vrátia“.

47. 18. ŽIL JEŽIŠ KRISTUS? Najstaršie mimokresťanské svedectvá • Gaius Suetonius Tranquillus (75-160), v diele Životopisy rímskych cisárov píše, že cisár Klaudius (47-58) vyhnal z Ríma všetkých Židov, „lebo sa pre Krista ustavične búrili a hádali“ • Kniha Talmud – zbierka židovských tradicionálnych zákonov – vo svojej najstaršej časti spomína Ježiša, že mal úspechy medzi ľudom pre svoje „čarovné kúsky“ a hovorí aj o jeho smrti na kríži v predvečer Veľkej noci.