Teória literatúry 2 (figúra, definícia pojmu, delenie figúr)

Teória literatúry 2(figúra, definícia pojmu, delenie figúr) www.maturitavpohode.webnode.sk (2010)

Figúra (podľa Žilku) • z latinského slova figura – tvar • jazykový obrat, štylistický prostriedok, ktorý je odchýlkou od bežného vyjadrovania, oznamu a v umeleckom texte plní estetickú funkciu. • väčšinou sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slovných spojení... • v iných prípadoch dochádzka k ozvláštneniu výrazu prostredníctvom zmeny slovosledu, intonácie alebo k vypusteniu výrazov z vety. Delenie figúr: 1. zvukové – využívajú opakovanie hlások 2. slovné - zakladajú sa na opakovaní toho istého výrazu alebo pojmu. 3. vetné – vznikajú nezvyčajným spojením viet 4. rečnícke – obyčajne vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátorovi (rečnícka otázka, oslovenie a pod.)

Zvukové figúry – využívajú opakovanie rovnakých alebo zvukovo podobných hlások, slabík. • Aliterácia – zakladá sa na opakovaní hlások alebo skupiny hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov alebo skupiny slov: Z popola popolníka po poradách panských, z popola Portsaidov, páni tých Pompejí!

Paronomázia – tvorí sa spojením slov s rovnakým slovným základom: Slávme slávně slávu Slávuv slávnych.

Asonancia – je zvuková podobnosť slabík na konci veršov, ktorú vyvoláva zhoda samohlások: Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Na horách nerastieš, v poli ťa nesejú?

Slovné figúry – zakladajú sa na opakovaní tých istých slov alebo pojmu (anafora, epifora, epizeuxa, epanastrofa)

Anafora – vzniká opakovaním tých istých slov alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov, prípadne viet v prozaických textoch: Ostávajte zdravé vilky nocou zmietnuté. Ostávajte zdravé hlavy tŕním ovité. Ostávajte zdravé kolieska na dvojbodke. Ostávajte zdravé drobné mince v tobolke.

Epifora – vzniká opakovaním slov na konci veršov, je to opak anafory: Zore moje, zore, nesvitajte hore, nesvitajte hore. Kým si ja položím moju partu hore, moju partu hore.

Epanastrofa – vzniká ako kombinácia epifory a anafory. Slovo alebo slovné spojenie z konca verša sa opakuje na začiatku nasledujúceho verša: Koľkokrát sa v živote vrátime do tohto mesta. Do tohto mesta vystavaného zo španielskeho bezu.

Epizeuxa – opakovanie tých istých slov za sebou v básni, prípadne v próze: A nikde, nikde, nikde cesta naproti, iba po zraňujúcej hrochoti.

Pleonazmus – (gréc. plenoasmos – prebytok). Zakladá sa na opakovaní a hromadení slov rovnakého alebo blízkeho významu. Obyčajne ide o hromadenie synonymických výrazov. Taj! nad nešťastnou korisťou tie roztržky ich! škriepky, zvady, sváry,

Symploké – vzniká vtedy, keď sa tým istým slovom (slovami) začína aj končí verš, strofa i celá báseň (zlúčenie anafory a epifory): praotec pohybu je čas... čas babuliek, čas inovate a zemežlče čas, čas narodenia, čas zím a krídel čas...

Hendiadys – založená na spojení dvoch synoným do priraďovacieho vzťahu. V texte sa vyskytuje ako priraďovacia syntagma, ktorú tvora obyčajne dve podstatné mená rovnakého alebo takmer rovnakého významu: Klesal a padal jsem těžce, na koně opírajíc se.

Paradox – sa zakladá na spájaní pojmov, ktoré si navzájom odporujú, niekedy pôsobí ako slovná hračka: Muž a žena. Ako by si mohli porozumieť? Veď obaja chcú niečo iné: muž ženu a žena muža.

Kalambúr – slovná hračka, ktorá sa zakladá na spojení dvoch významovo odlišných slov s rovnakým alebo podobným znením, alebo na zámene podobne znejúcich slov: Príklad:kladne o Kladne

Polyptoton – založená na opakovaní odlišných tvarov toho istého slova: Ak sebahľadáš,hľadaj v sebe. Úporne hľadaj. O vode a chlebe. A potom bez vody a bez chleba.

Oxymoron – vzniká spojením dvoch slov s protichodným významom, ktoré sa navzájom vylučujú: Chudobní boháči Živá mŕtvola

Vetné figúry vznikajú neobvyklým spojením slov bez obvyklých spojok alebo s nadmerným opakovaním spojok.

Asyndeton – vynechávanie spojok: Hnedky jsou jich povázali, před Modrý Kamen vodili, junákom hlavy stínali.

Polysyndeton – spočíva v nadmernom opakovaní spojok vo verši alebo strofe: Už niekoľkokrát prišli a sa schovali a zvonili a zvonili a pampulovali.

Elipsa – výpustka, vynechanie menej dôležitých častí vety, ktoré sa dajú domyslieť: hovoriť striebro – mlčať zlato (je)

Apoziopéza – nedokončená alebo násilne prerušená výpoveď, ktorá nie je významovo ani intonačne uzavretým celkom: Kto si? Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať? A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať, a nie o polnoci! Okríkla ho gazdiná. Hodní ľudia netlčú sa po nociach, lebo noc má svoju moc, iba kadejakí...

Parantéza – čiže vložka, je výraz voľne vložený do textu ako prvok inej povahy, prerušuje súvislý text, no významovo sa naň napája: Technika spájania bázy a sufixálneho formantu sa neodlišuje – ako to ukazujú aj uvedené príklady – nijako podstatne od spájania morfém iného typu.

Paralelizmus – zakladá sa na opakovaní rovnakých alebo podobných syntaktických konštrukcií: Keď počína dievča po poli krákoriť, môžeš mu, mamička, periny hotoviť. Keď počína dievča po poli spievati, môžeš mu, mamička, čepce vyšívati.

Anadiplóza – vzniká opakovaním niektorého slova predchádzajúcej výpovede na začiatku novej výpovede. Využíva sa v niektorých rečníckych prejavoch, v modernej próze: Vydala sa, lebo sa bála. A bála sa žiť sama.

Litotes – zakladajúca sa na dvojitom zápore, dosahuje sa tým zmiernenie, zjemnenie výroku, tvrdenia, preto sa chápe ako opak hyperboly: Možno mi seba samého zahubiť. Nemožno mi ťa neľúbiť!

Chiazmus – opakovanie toho istého slova alebo slovného spojenia v opačnom slede v rámci dvoch viet, základom je prevrátený slovosled: Ó, práci všetka česť, česť práci všetka!

Rečnícke figúry – vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátovi. Majú vyvolať napätie, záujem (napr. rečnícka otázka, oslovenie, zvolanie).

Rečnícka otázka– ako poetický a rétorický prvok bola známa už v antike. Používala sa vo všetkých žánroch rečníckeho štýlu. Dnes je príznakom patetického štýlu. Aj napriek opytovacej intonácii obsahuje tvrdenie, záver myšlienky. • Na rečnícku otázku často nečakáme odpoveď, lebo vyplýva z obsahu textu: „zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“

Rečnícke zvolanie – vyjadruje citový vzťah autora k obsahu výpovede. Prejavuje sa vo forme zvolacej vety, často v rozkazovacom spôsobe: A ty, mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu.

Apostrofa (gréc. apostrofe – odvracanie sa) je oslovenie neprítomnej osoby alebo neživého predmetu. Autor vyjadruje vzťah k tomu, koho alebo čo oslovuje. Táto rétorická figúra sa často vyskytuje v ľudovej slovesnosti: Ó, vy čierne hory! Ó, vy sivé skaly! Čo ste mi milého von z dediny vzali.

Použitá literatúra: Žilka, T.: Poetický slovník. Bratislava: Tatran, 1987. 435 s. Pre ďalšie informácie pozri: Harpáň, M.: Teória literatúry. Bratislava: ESA, 1994. 283 s. ISBN 80-85684-05-5. Žilka, T.: Teória literatúry pre gymnázia a stredné školy. Bratislava: OG Vydavateľstvo Poľana, 2002. 219 s. ISBN 80-89002-54-4. Otestuj svoje získané vedomosti v online testoch, ktoré nájdeš na stránke www.maturitavpohode.webnode.sk Spracoval: Mgr. Peter Beňo

Teória literatúry 2 (figúra, definícia pojmu, delenie figúr)