Len aby sme nerozširovali plochy tieňa… Prameň sily nech preráža cez slabosť

1. Básne Jána Pavla II. Len aby sme nerozširovali plochy tieňa… Prameň sily nech preráža cez slabosť Nemôžeme súhlasiť so slabosťou

2. Myšlienky o zrení I. Zrelosť to je zostupovanie do skrytého jadra, Vrstvy obrazotvornosti opadávajú ako lístie obsiahnuté v kmeni, Tie bunky tíchnu, cez ktoré citlivosť eštie bdie, A telo svojím vlastným splnom dosahuje brehy jesene- Zrelosť, to je prenikanie hĺbkou, Duša je viac zmierená s telom, Viac sa smrti protiví, Znepokojená kvôli zmŕvychvstaniu, zrelosť na ťažké stretnutia.

3. V úžase nad jednorodenným To svetlo zvoľna prenikalo do zvyčajných udalostí dní na ktoré rukami a zrakom od detstva si navykajú ženy zároveň sa rozvidnil v tých udalostiach prenesmierny jas Synu môj, v meštečku, kde každý poznal nás, nazýval si ma matkou, no nik nedovidel do prúdu každodenných príhod, prečudesných zas a zas keď sa Tvoj život zlieval so životom bedače, ku ktorej si chcel patriť prácou rúk, tým, čo z nich vzíde. No nevedala som, že svetlo, ktoré vzrastá do udalostí ako iskra každému dňu do kostí, je z Teba. Nevyšlo zo mňa, ale z neba Okoľko viacej ja som mala z Teba, v mlčaní a jase prvý, než z Teba ako plodu z môjho tela a krvi.

4. Ďaleké brehy ticha začínajú hneď za prahom. Ponad ne nepreletíš ako vtáci. Musíš zastať, hľadieť do hĺbok a vtom už neodvrátič dušu, do dna stačiť. Tam tvoj zrak nenásytia zelenkasté úvaly, no nemôžu sa vrátiť uväznené oči. Myslel si si, že život pre Životom ťa zahalí, za ktorým do hĺbok si vročil. Vedz, z tohto prúdu nieto návratu. Tajomná krása večnosti Ťa zviera! Tak trvaj. Tieňom k letku bohatú Púť núkaj, bez nich trvať, To jasne a jednoducho káže viera. Teraz ešte ustupuješ pred Kýmsi, Kto ide odtiaľ Za sebou do izbičky ticho zavrúc dvere, Prichádza, On mierom sa stal Tá tíš Ťa triafa, do hĺbky sa derie. Pobrežie plné ticha I.

5. Veď živel svetla nie je taký. Keď more ukrýva ťa v súre, stápa v hĺbkach, v mlčanlivom náručí Od šírych vĺn lesk odlúčipravouhlé svetlo, vody sa končia a jas rastie na azúre. Nuž viditeľný v ďalekom i blízkom zrkadlení sám zazrieš vlastný tieň. Ako sa skryješ v tomto Svetle!? Čo tvoja malá priezračnosť už zmení? Jas odvšadiaľ sa valí sem. Do seba vtedy nazri. Tento priateľ Je jedna iskrička- i celé Svetlo. A vtom keď príjmaš tú iskru, bezmála Neporozumieš, čo ťa stretlo, Nevnímaš, aká láska ťa až Láska objala. II.

6. III. Keď sa Pán ujme v srdci, ja ako kvet Túžiaci po slnečnej žiare. Nuž plyň, lúč, z hlbín dňa, čo rozum nepochopil hneď, A na môj breh sa opri, vytvorme pár Nie blízo neba plápolaj, No ani veľmi ďaleko. Pamätaj, srdce, kde tvoj pohľad nájde raj, v ňom sa celá večnosť klenie. Polkoň sa, srdce, skloň sa, slnko, za pobrežný prah, Keď hĺbka očí v hmle sa úži, Nad kvetom, ktorý nie je na dosah, Nad jednou z ruží.

7. A čo to značí, že zriem, hoci nič nevidím, Veď všetky vtáky za horizont odleteli, Veď vlny ukryli ich do skal- ja tiež klesám do nížin vĺn, Ponoriac sa ako vták k chladu sklenenej cely. Čím väčšmi zaostrujem zrak, tým menej rozpoznám, a voda so slnkom mu odlesk stelie lačno, Čím ďalej od slnka, tým dlhší môj tieň núka tmám, A medzi mojím životom a slnkom vŕší obrie mračno. Aj v mraku bedlí však jas síl. Či ruža v splne klame? Aj v nej je život, Boh, čo zostúpil Na brehy duše. IV.

8. V. Majstre, Veď ma do Efraimu a s Tebou dovoľ mi tam zostať, Na ďalekých brehoch, kde tíš krídla vtákov nesú v zasnení, A ním je aj zeleň, vlna, ktorej veslo nezmútilo postať, Ním je aj kruh na hladine, tieňom strachu nevyplašený. Vďaka, že si miesto duše vzdiali od mäteže, Na ňom láskyplná chudoba sa Tebou ozdobí. Prenesmierny, teba maličičká celá strežie, Obľubuješ ústrenie a miesta postoby. Veď si veľké Mlčanie, ba aj tíš sama, Zbav ma hlasu, kiež som už len v nich, Tak vstúp do mňa chvením Tvojho jestvovania, Chvením v klasoch dozretých.

9. Tam pozri- striebritosťou šuopiniek voda jednostaj prýšti, Chveje sa ťarchou hlbiny K zrenici, ktorá siaha na dno obrazu. Únavu vôkol očí kvapky ti zmyjú a svet je čistý A vodný obraz lístia o ligot na tvári sa pričiní. Tak ďaleko je k prameňu. Ustaté oči, tie sú znamením, Že temné vody noci prúdili v slovách modlitby -ach. Neúroda, neúroda duší!- A teraz svetlo studne hlbinou sĺz niekto súdi- nie sen búšil Medzitým Studňa ti v očiach iba trbletom lístia plynie a odlesk šupkou zelene mäkko halí tvoju tvár Tam- v hlbočine. Či ďaleko je k prameňu? Predsa Ty cítiš chvenie človečích más, Tak do nich vniká žiara Tvojich slov- Jak záblesk čírej vody do zrenice… Ty ľudí v únave- i jasom poznáš. Nad studňou v Sychare

10. Deti Pomaly rastú, potom sú už zrazudospelé, V skupinkách chodia objaté vôkol šije (ich srdcia- chytení vtáci, no ich profil v temnosti nezbelie). Viem, že tep človečenstva skrz tie srdcia bije. Zas ruka v ruke posadia sa na breh rieky- tiché s ňou, Nedošepkaný trojuholník, luna, ty zem a kmeň stromu osvieť! Opar je bez pohybu. Srdcia detí rastú nad vodou. Vždy tak bude, pýtam sa, aj keď pôjdu do sveta? Alebo inak: kalich svetla nad rastlinky sklonený Odkrýva vnútro, ktoré predtým na neznámom dne sa zažlo. Klík v sebe nezničte, ale pnite ho v správnom znamení. Budete vždy vedieť rozlišovať dobro a zlo!?

11. Načúvaj ako rytmicky a svojsky zunia kladivá, Ten buchot meriam vnútrom ľudí, alo ich tá sila hádže- Elektrický prúd vŕta kameň, rieka skaly ožíva- A vo mne pevnie myšlienka deň po dni, Že iba v ľudskom vnútri bedlí celá veľkosť práce. Spukané, tvrdé dlane si kladivo inak ocenia- kvôli myšlienke inak človek skalu drví- Keď ľudská energia sa oddelí od síl kameňa, Pretnúc na pravom mieste tepnu plnú krvi. Hľa. Pozri ako je možné milovať aj v hlbokom hneve, Keď sa ním ľudská vôľa napojila ako z rieky vzdutej vetrom Nedostane slovo, iba struny zrúti s hrmotom Svedkovia sa strácajú v bránach Ktosi však pritlmeným hlasom povedal: predsa to je veľká sila. Neboj sa. Ľudské skutky chcú ísť cestou širokou, Nie v tesných brehoch, aby ich prúd cez prekážky hadil. Neboj sa. Ľudské skutky stoja na Tom od vekov, Na Koho hľadíš skrze rovnomerný buchot kladív. materiál

12. Myšlienky o zrení II. Zrelosť je tiež bázeň. Konečný cieľ dorábania je obsiahnutý už v jeho počiatku- Počiatkom múdrosti je bázeň- Ale v tej istej pôdy spočíva už na iných vrstvách Vtedy nebýva potrenou ujsť, Je priestorom, ktorým sa meria veľkosť. Vnikáme do tohto priestoru, Vzdiaľujeme sa od toho počiatku A tak sa pomaly vraciame Zrelosť je totiž v láske, Ktorá mení strach.

13. Myšlienky o zrení III. Keď sa ocitneme pri brehoch jesene, Bázeň a láska vybuchnú ako túžba, Čo má navzájom opačné znamenie, Bázeň je túžba po návrate k tomu, čo už bolo jestvovaním, Ale ešte nie je ho hodná, tiahne ju to za ním- Láska zas odísť k Tomu, v kom jestvovanioe nachádza celú svoju budúcnosť. V nás, pozerajúcich k brehom jesene, Pre odohravajúci sa zápas platí také delenie, Ktoré každý človek v sebe hostí, Pokým telo v ňom naďalej tvorí minulosť jeho vlastnej budúcnosti, Vzťahuje sa to na každého, kto vlastnú minulosť nevie spojiť so svojím telom…

14. ... ako vďaka človekovi, ktorý učil žiť slobodu Wojtylovskí mladí