Od I. Kanta ku K. Marxovi

1. Od I. Kanta ku K. Marxovi Mgr. Mgr. Andrea Kluknavská, Phd., LL.M.

2. Predkantovsképrávne myslenie Samuel Pufendorf (1632-1694) GottfriedWilhelmLeibniz (1646-1716) Christian Thomasius (1655-1728) • predstavitelia racionálnej verzie prirodzeného práva (tzv. rozumové právo, Vernunftsrecht), ktorá bola pod označením tzv. právneho racionalizmu dominujúcou v nemeckej právnej tradícii až do prelomu 18. a 19. storočia. • kládli dôraz na racionálnosť, učenosť a presnosť, a v tomto duchu boli vychovávaní aj predstavitelia (nemeckého) štátu a práva.

3. Samuel Pufendorf (1632-1694) • štát je právnickou (dobovo sa užíval pojem „morálnou“) osobou, ktorej vôľa je zjednotením jednotlivých vôlí občanov. Tento súlad vôlí je pritom vlastným predpokladom racionálneho usporiadania štátu a práva. Prirodzené právo vo svojej racionalistickej verzii je tak spojené s ideou štátneho, korporatívneho, spoločného rozumu. • v dlhodobom horizonte predpokladá odmietnutie absolutizmu a príklon k demokratickým myšlienkam, ako sa prejavujú aj u francúzskych osvietencov, narábajúcich s podobným konceptom všeobecnej vôle (volonté générale). • prirodzené právo pochopiteľne nie je v takejto koncepcii celosvetovo univerzálnym, ale je rozumným usporiadaním vzťahov iba v konkrétnom štátnom útvare, na základe porozumenia dobovej skutočnosti a dobových potrieb.

4. GottfriedWilhelmLeibniz (1646-1716) • právo sa snažil chápať a vykladať v duchu tzv. geometrickej (logickej) metódy – deduktívnym vyvodzovaním zo základných právnych princípov. Prirodzené právo rozlišoval na tri stupne. • iusstrictum, striktné právo, ktorého základom je aristotelovská vyrovnávajúca spravodlivosť a základným heslom je „nedotýkaj sa nikoho“, • rozdeľujúca spravodlivosť s princípom „daj každému, čo mu patrí“, • všeobecná spravodlivosť, iusticiauniversalis ako spravodlivosť podriadená božským zákonom.

5. Christian Thomasius (1655-1728) • zdôrazňuje výlučne rozum a vedecké metódy tvorby, výkladu a aplikácie práva. • základné normy správania sa môžu byť rozlíšené na normy morálky a normy práva, pričom normy práva nie sú na rozdiel od morálky prirodzene dostupné každému jedincovi. Rozumná právna norma je nvnímateľná: • ako vlastné internalizované (osvojené si, prevzaté, zvnútornené) presvedčenie o správnosti spôsobu konania (tzv. vnútorná povinnosť), a • externej, ako príkaz, resp. prinútenie, garantované štátom (tzv. vonkajšia povinnosť). Medzi vnútornými a vonkajšími povinnosťami rozlišuje tri disciplíny, ktoré sa spravujú tromi rôznymi pravidlami: • Etika skúma to, čo je mravné (honestum), a riadi sa heslom „čiň sám sebe to, čo chceš, aby aj druhí činili tebe“. • Politika skúma to, čo je slušné (decorum) a riadi sa heslom „čiň druhým to, čo chceš, aby činili tebe“. • Právo skúma to, čo je spravodlivé (iustum) a riadi sa heslom „nečiň druhým to, čo nechceš, aby činili tebe“.

6. ImmanuelKant (1724-1804) • upriamil namiesto prírody pozornosť na človeka a na jeho mentálne, duševné schopnosti – na to, ako človek vníma svet. • skutočnú podstatu sveta, tzv. „vec osebe“ podľa neho človek nikdy nedokáže v skutočnosti obsiahnuť. Vidíme a vnímame iba to, ako sa nám „vec javí“ – a toto vnímanie je podmienené naším vrodeným (apriórnym) ľudským rozumovým a zmyslovým vybavením. Kritika praktického rozumu • hľadá rozumové apriórne základy pravidiel ľudského správania (v oblasti morálky, či práva). • normy správania totiž podľa neho nemožno vyvodiť zo skúsenosti – to, čo má byť (sollen), nemožno vyvodzovať z toho, čo je (sein). • vychádzať pri formulovaní pravidiel správania preto treba z rozumu. Pritom platí, že iba pokiaľ je ľudská vôľa určovaná rozumom, je slobodná a nezávislá od vonkajšej prírodnej kauzality. • tvrdí, že skutočne slobodná ľudská bytosť koná a rozhoduje sa na základe vrodeného pochopenia základného princípu ľudského správania, tzv. kategorického (ničím nepodmieneného) imperatívu (rozlišuje aj tzv. hypotetické imperatívy, ktoré sú však princípmi konania sledujúceho určitý konkrétny praktický cieľ a sú teda podmienené).

7. Kategorický imperatív formuluje tromi rôznymi spôsobmi: • Konaj tak, akoby sa maxima (zásada) tvojho konania mala stať z tvojej vôle všeobecným prírodným zákonom. • Konaj tak, aby vôľa svojou maximou mohla sama seba považovať za všeobecné zákonodarstvo. • Konaj tak, aby si sa choval k ľudstvu ako vo svojej osobe, tak aj v osobe druhého, ako k účelu a nielen ako k prostriedku. Takto sformulovaný kategorický imperatív je tým základným východiskom pre správne usporiadanie medziľudských vzťahov a návodom na správanie a konanie v oblasti morálky aj práva. Z tohto kategorického imperatívu následne vyvodzuje konkrétnejšie maximy (zásady), z ktorých sa podľa neho vyvodzujú úplne konkrétne pravidlá správania – zákony.

8. Základy metafyziky mravov • právo definuje ako oblasť, kde je legálne dodržiavaná požiadavka kategorického imperatívu. Naopak, v oblasti morálky nejde o legálne, ale iba o morálne, vnútorné zachovávanie mravných zákonov (vyvodených z kategorického imperatívu). • právo by však pritom malo byť zachovávané nielen s ohľadom na legálnu záväznosť, ale tiež vzhľadom na vnútorné presvedčenie – morálka je tak vlastne zároveň aj legitimitou práva: právo je legitímne, ak je vnútorne považované jeho adresátmi a recipientmi za morálne a záväzné. • právna povinnosť však napriek tomu, že podriaďovanie sa právu je morálnou povinnosťou, nie je závislá na skutočnom zmýšľaní konajúceho. Zákony sú teda záväzné aj keď s nimi adresát vnútorne nesúhlasí. Je pre ne dôležité vynucovanie štátom, bez ohľadu na motiváciu a vzťah konajúceho k zákonu. Idea právneho štátu • Kant sa stáva zakladateľom idey „právneho štátu“ (hoci tento pojem ešte sám nepoužil). • cieľom „právneho“ štátu má byť zabezpečenie slobody, pričom sloboda jedného subjektu musí byť v súlade so slobodou iných.

9. K večnému mieru • uvažuje o vzniku federatívneho zväzku slobodných štátov ako o akomsi „štáte národov“, v záujme dosiahnutia večného mieru v medzinárodných vzťahoch. Jednotlivé kroky, ktoré by mali k takémuto cieľu viesť, sformuloval v podobe preambuly a definitívnych článkov. Preambula mala vylúčiť: • aby sa mierové zmluvy uzatvárali s postrannými myšlienkami na novú vojnu, • aby si štát privlastňoval iné štáty, • aby sa udržiavali stále armády, • aby sa štáty zadlžovali kvôli zahraničným politickým akciám, • aby sa podnikali intervencie do záležitostí iných štátov, a  • aby boli vedené vojny, ktoré by znemožňovali mier zakladajúci sa na vzájomnej dôvere. Definitívne články potom formuloval nasledovne: • Občianske zriadenie v každom štáte má byť republikánske. • Medzinárodné právo má byť založené na federalizme slobodných štátov. • Svetoobčianske právo (iuscosmopoliticum) má byť obmedzené na podmienky všeobecnej pohostinnosti.

10. Johann GottliebFichte (1726-1814) Základy prirodzeného práva • uznával, že existujú určité nescudziteľné ľudské práva, ku ktorým patrí aj sloboda myslenia. Na vládcov možno pritom spoločenskou zmluvou podľa neho previesť občanmi iba také práva, ktoré sú scudziteľné. Nescudziteľné práva na nich nemožno previesť, nemožno sa ich teda vzdať. To platí aj pre právo zmeniť ústavu svojho štátu – to je tiež nescudziteľným právom. Rozlišuje medzi • „pôvodným právom“ (ktoré existuje ešte pred štátom) a • „donucovacím právom“ (ktoré pôsobí v štátnom zriadení). Právne vzťahy pritom podľa neho existujú iba v spoločenstve, ale nie nevyhnutne iba v štátnom zriadení.

11. GeorgWilhelmFriedrich Hegel (1770-1831) • považovaný za tvorcu konceptu filozofie práva (tiež napísal dielo filozofia práva). • vývoj práva a štátu vníma na pozadí vývoja konceptu slobody - nejde však o egoistickú slobodu, ľubovôľu; pravá sloboda sa podľa Hegla prejavuje len v existencii štátu a v jeho rámci. Právo pritom nie je obmedzením slobody, ale naopak realizáciou pravej slobody. • tieto idey rozpracúva osobitne vo svojom diele Základy filozofie práva a rozlišuje tri vývojové stupne práva – abstraktné právo, moralitu a mravnosť. • štát je v jeho myslení inštitúciou, ktorá má takmer zvrchované právo nad človekom, štát si však nemôže človeka úplne podriadiť, musí mu zachovať jeho autonómnosť a rovnosť občanov pred zákonom. • zároveň však platí, že za slobodu jednotlivca považoval jeho konanie tak, ako je k tomu vedený spoločenskými a historickými silami, a slobodou je preto vlastne plnenie si uvedomených povinností, zohľadňovanie záujmov svojej komunity, obce; má teda ísť o konanie racionálne a v súlade s univerzálnymi princípmi.

12. Deľba moci • bol zástancom konštitučnej monarchie a tiež pritom rozlišoval deľbu moci, hoci v inej podobe ako Kant, či Montesquieu. Rozlišuje: • zákonodarnú moc, ktorá určuje všeobecné právne normy a zdokonaľuje existujúce zákony. Do zákonodarného orgánu by však nemali byť zástupcovia volení priamo občanmi, ale stavovskými organizáciami, pričom odporúčal vytvoriť dve komory parlamentu – dolnú, volenú, a hornú, zloženú z pozemkových vlastníkov (bol zástancom zachovania šľachty). • vládnu a súdnu moc spája do jednej, ktorá zahŕňa administratívu, políciu a súdny aparát, ako orgány aplikujúce zákony na jednotlivé prípady. • panovnícka moc, ktorá je najvyššou, a disponuje právom konečného rozhodnutia. V praxi však platí, že ak je ústava obce (štátu) stabilná, kráľ nemá okrem podpisovania čo robiť.

13. Právo • rozlišuje medzi filozofickým právom (prirodzené právo) a pozitívnym právom (zákon). • uznával ideu súkromného vlastníctva ako základu práva, osobitne súkromného práva. Vystupoval však proti zastaranému feudálnemu právu, v ktorom platí, že vlastníkom pôdy nie je ten, kto na nej skutočne hospodári. Je preto za buržoázne reformy práva, za skutočné slobodné vlastnícke právo k pôde a za zmluvnú slobodu (autonómiu) v oblasti záväzkového práva. • voblasti trestného práva hlásal myšlienku, že trest by mal zodpovedať hodnote toho, čo páchateľ porušil. Páchateľovi zároveň priznáva „právo na trest“, čím ho povyšuje na ľudskú bytosť a nielen na objekt trestania. Odmieta však pritom trestanie iba za myšlienky, či za samotné podozrenie bez dokázania viny. Samotné spôsobenie škody tiež odmieta považovať za trestný čin a považuje ho iba za civilný delikt. • presadzuje tiež napokon myšlienku kodifikácie práva a v rovine procesného práva, verejnosť súdneho konania, zavedenie porotného systému, voľné hodnotenie dôkazov a myšlienku rovnosti pred zákonom.

14. Karol Marx (1818-1883) a Friedrich Engels (1820-1895) • Marx a Engels spolu úzko spolupracovali, spoločne rozvíjali svoje myšlienky a spoločne tiež publikovali. • Marx chápal štát ako mocenský nástroj na organizované násilie a potláčanie jednej spoločenskej vrstvy druhou. Vychádzal pritom už z naznačenej myšlienky, že materiálna základňa ovplyvňuje ideologickú nadstavbu, konkrétne že spôsob výroby ovplyvňuje rozdelenie spoločnosti na vrstvy a triedy, pričom pre celý doterajší historický vývoj je príznačná dominancia jednej triedy, ktorá musí byť na konci príslušnej historickej epochy zvrhnutá. • materiálna základňa však nedeterminuje iba spoločenské triedne rozvrstvenie, ale tiež morálku, umenie, náboženstvo a právo. Preto možno tiež konštatovať, že právo je na zákon povýšená vôľa vládnucej triedy. • rozlíšil tak striedajúce sa spoločensko-ekonomické formácie – od prvotnopospolnej spoločnosti cez otrokársku, feudálnu, buržoáznu, až napokon komunistickú spoločnosť. • k tejto pomerne utopickej predstave môžme konštatovať iba to, že pokusy o jej realizáciu prostriedkami komunistických strán vo východnej Európe, ale tiež v niektorých mimoeurópskych štátoch, v 20. storočí zlyhali.