Janko Kráľ

1. Janko Kráľ + 24. apríl 1822 Liptovský Mikuláš † 23. máj 1876 Zlaté Moravce

2. Pochádzal z rodiny mäsiara a krčmára. Vzdelanie získaval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1835 - 1837 na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1837 - 1841 na lýceu v Levoči, v rokoch 1841 - 1842 študoval na lýceu v Kežmarku a od roku 1842 študoval na lýceu v Bratislave, kde sa aktívne zapájal do činností Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra odišiel z Bratislavy a v štúdiu už ďalej nepokračoval. Začal pracovať ako praktikant v advokátskej kancelárii v Pešti, neskôr veľa cestoval ako po Slovensku, tak i po Dolnej zemi. V roku 1848 podnecoval slovenský ľud, aby povstal, za čo bol uväznený v Šahách a Pešti až do januára nasledujúceho roku. Po prepustení znovu organizoval dobrovoľnícke oddiely a bol znovu väznený, po prepustení odišiel do českéhoHulína k priateľovi a v septembri roku 1849 sa stal kapitánom dobrovoľníckeho zboru. Po jeho rozpustení ešte v tom istom roku pracoval ako vládny komisár, v roku 1854 bol preložený do Čadce, v roku 1858 sa presťahoval do Martina, od roku 1860 bol pomocným slúžnym v Kláštore pod Znievom a od roku 1862 prísediacim na súde v Zlatých Moravciach. V roku 1867 ho prepustili zo štátnych služieb, a tak si urobil štátnu skúšku a pôsobil v Zlatých Moravciach ako prísažný pravotár a pisár v advokátskych kanceláriách. Zomrel na týfus a pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Životopis

3. Janko Kráľ bol synom mikulášskeho mäsiara a mešťana Jána Kráľa a liptovskej zemianky Žofie Šľachtovej. Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 vo Svätom (dnes Liptovskom) Mikuláši. V jeseni 1837 odišiel ako 15- ročný šuhaj do Levoče. Tu sa rozvinulo v Jankovi Kráľovi aj národné povedomie. Janko Kráľ už ako levočský spolužiak Janka Kalinčiaka, zbiera ľudové piesne, zapisuje ľudové rozprávky alebo povesti. Neskôr v spoločnosti Ľudovíta Štúra a jeho družiny prezíva blažené hodiny na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po smrti matky (1847) žije v Pešti a prežíva tu aj revolúčne udalosti 15. marca 1848, po ktorých odíde prebúdzať slovenský poddaný ľud v Dolných Príbelciach. Tu ho zlapajú stoliční drábi a vojsko, vraj búri ľud proti pánom, hoci Janko Kráľ len vysvetľoval svojím revolučným spôsobom poddanému ľudu jeho sociálne národné práva. Hrozili mu obesením (vyťahovali ho na vežu v Dolných Plachticiach) a uväznili ho v Šahách, Pešti, kde už stál pod šibenicou ale napokon sa dostal na slobodu. Prešedivelý, ba pod šibenicou ošedivený Janko Kráľ, vtedy len 29- ročný sa oženil a vzal si 17- ročnú Máriu Polexínu Modrányi. Božena Nemcová podala o ňom (1853) takýto portrét: „Je bystrá hlava: jen rán se háda, je to večná opposice, má o jednu krásu v obličeji víc, a sice bolavé oči... Je to hrozný podivín... Jen jednu ženu miloval, nade všecko, nemiluje nikoho. –Mne se zdá, že ten človek umre!... „Ale neumrel. Ešte ho čakali kruté časy. Mladé roky Janka Kráľa 1822 – 1854

4. Keď sa na vozoch na jar 1854 presťahoval do Čadce, matka mu už bola mŕtva. Nikto nevedel, kde Janko Kráľ žije. Nezabudli naň však jeho nadriadení. Tým šiel na nervy, práve pre nekompromisné slovenské stanovisko a pre hašterivosť, vyplývajúcu z nespokojnosti a nespravodlivosti vtedajšej spoločnosti. Keď prišiel do Čadce a priviedol manželku a dvoch malých chlapcov, Mirka a Mladenka, nemali tu nikoho známeho. Kráľ tu našiel súdneho sluhu Františka Jurčíka, učiteľa na katolíckej škole Štefana Pelisárskeho a katolíckeho farára Jána Rašku. Janko Kráľ sa kamarátil s nižším súdnym úradnikom zemanom Štefanom Kerekešom a jeho manželkou Ernestínou Längerovou, ktorí boli aj na krste básnikovej dcéry Anastázie, ktorá sa tu narodila 26. októbra 1857. Musel ju zapísať a možno i pokrstiť tunajší katolícky farár Ján Raška, lebo najbližšia evanjelická cirkev bola v Súľove. Kráľ nebol kmotrom nikomu, jeho manželka Mária bola v Čadci iba raz jednému Cigánovi Štefanovi Balážovi a jeho manželke Márii kmotru. Bolo to 20. januára 1857. Aj to svedčí o tolerantnom a demokratickom zmýšľaní Kráľovcov. Aký bol Janko Kráľ v úrade a doma, o tom hovorí len jedna anekdota. Sudca Janko Kráľ vydal vraj prísny zákaz jesť a variť zemiaky, aby sa nešíril týfus či cholera. Keď prišiel domov na obed, žena mu podložila „švábku“ (zemiaky). Nepovedal nič, ale dal si ženu a všetky susedy predvolať do úradu, svoju ženu posúdil na deň „áreštu“ (žalára). Aj si to odsedela, ale to sa roznieslo po meste a okolí a už sa nikdy nikto neopovážil preskočiť zákaz spravodlivého pána slúžneho a prísneho sudcu Janka Kráľa. Janko Kráľ v Čadci 1854 – 1858

5. Pobytom revolučného básnika Janka Kráľa v Čadci od roku 1854 do roku 1858 i naše mesto dostáva sa hlbšie do histórie nášho národa. A v súčasnosti máme vážnu povinnosť pestovať pokrokový odkaz minulosti. Revolučný rok 1848 bol rokom jeho nádejí, túžob, sloboda bola jeho životom. Ale bol i rokom, ktorý podlomil jeho mladistvé túhy, podťal koreň jeho života a Viery. Roky pobytu v Čadci a ďalšie sú už rokmi po premnohých sklamaniach ,zlomených nádejach, boja o živobytie, starostí o rodinu a ťažkého postavenia prenasledovaného bojovníka za národné a sociálne práva. Želám si, aby Vás táto moja práca podnietila hlbšie poznať život a dielo tohto, dovoľte mi povedať velikána, ktorý celý svoj život i tvorbu zasvätil slovenskému ľudu, ideálom slobody, rovnosti a bratstva. A dnešok – je splnenie jeho proroctiev. Ty si maják v čiernej noci, a  Príde čas, že hroby vstanú, nepodľahlý živlom, mdlobe, hory, doly vravieť budú, lampa v zapadnutej izbe, a teba po večné veky kriak na zabudnutom hrobe. Nikdy v svete nezabudnú! Jozef Kubík

6. V životopisoch revolučného a romantického básnika Janka Kráľa sa zriedka uvádza a na školách sa vari ani nespomína, že Janko Kráľ žil ako vyše 30-ročný manžel Márie Polexíny Modrányi s dvoma synmi a jednou dcérou, ktorá sa mu v Čadci narodila, celé štyri roky aj v Čadci. Tým dostáva aj toto mestečko na biednych a vtedy veľmi zaostalých Kysuciach nový zvuk a jeho kultúrna a literárna história dostáva mená dvoch vrstovníkov ,Janka Kráľa, ktorý sa narodil v Liptovskom Mikuláši (vtedy len Svätom Mikuláši) 24. apríla 1822. Čadca, voľakedy malinké okresné mestečko v Trenčianskej stolici, ďaleko zaostávajúce za Žilinou, kupeckým a remeselníckym, slovensko – nemeckým kultúrnym mestečkom s dávnou tlačiarňou a školami, sa mohla na Kysuciach pretekať vari len s Kysuckým Novým Mestom a Turzovkou. V neďalekom Krásne píjal a zbíjal s kamarátmi kysuckými, trenčianskymi, oravskými sám Juro Jánošík (1688- 1713) z neďalekej Terchovej, zo susednej doliny. Do toho kraja sa dostal ako štátny úradník (sudca) i slovenský básnik Janko Kráľ, ktorý len 10 rokov predtým zapisoval z úst terchovského ľudu odbojné zbojnícke pesničky a chodil po Jánošíkovských chodníčkoch. Teraz mal držať v období Bachovho reakčného vidieckeho absolutizmu na reťazi a v poslušnosti celý kysucký kraj. Sem sa dostal sčasti na svoju žiadosť, lebo si želal dostať sa do čisto slovenského kraja.

7. Kráľ bol radikál a šiel hlavou proti múru, nikdy netaktizoval nešiel na vec diplomaticky, ale zostra, z mosta doprosta a romanticky. Neviem, či mal v Čadci nejaký kontakt so slovenskou literatúrou. Ak aj v Čadci tvoril, nič vtedy sám nepublikoval a neskoršie sa mu rukopisy stratili, tak sa z literárnej činnosti Kráľa v období čadčianskom zhola nič nezachovalo. Neviem ako sa cítil „odľud“ a „divný Janko“ v Čadci, ale určite ani tu nemal ustlaté na ružiach. Starosti o rodinu pohltili všetky iné snahy. Keď mu začali dorastať deti, usiloval sa dostať do kraja, kde by mu mohli chodiť do školy a Čadca nebola vtedy na to primeraná. Tu sa dostal do konfliktu s cirkevnou vrchnosťou, lebo sám nitriansky biskup ho zažaloval, že si neuctil – ako evanjelik – katolícke sviatosti iste nekľakol pred monštranciou, alebo ako známi čudák ani nezdvihol klobúk. Taký bol Janko Kráľ už od prírody taký autoportrét už dal svojmu hrdinovi v Zakliatej panne vo Váhu a divnom Jankovi: Nikoho si neváži, nikomu nedvojí, v ľuďoch lásku nehľadá, hnevu sa nebojí. Ľudia ho nenávidia... Rád uvítal preloženie z Čadce do Martina, kde mohol dať chlapcov Mirka a Mladena už v jeseni 1858 do evanjelickej slovenskej školy.

8. Básnikova manželka mária

9. Deti janka kráľa

10. Z Čadce odišiel Janko Kráľ asi v októbri 1858 s ročnou dcérkou Stázičkou- Anastáziou, s päťročným Mladenkom a šesťročným Mirkom a usadil sa nakrátko v Martine. Neskôr odchádza do Zlatých Moraviec – z kraja čisto slovenského na okraj slovenský, podmieľaný Maďarmi, maďarónmi a maďarizátormi. Tu ostal Janko Kráľ až do smrti. Chlapcov poslal do maďarských škôl do Levíc a Lučenca. Aby sa naučili nemecky, bývali pri jeho spolužiakovi Karolovi Drahotínovi Hrenčíkovi, poslal ich do Banskej Štiavnice, kde Mirko i Mladenko zmaturovali do otcovej smrti, Janka zastihla smrť otcova v kvinte. Stázička chodila pravdepodobne do Bratislavy, alebo sa inde naučila okrem maďarčiny a nemčiny aj francúzsky. Otec Janko Kráľ si urobil roku 1863 v Pešti advokátske skúšky, ale sa stal iba výpomocným advokátom. Kráľ neospieval Kysuce, aspoň sa také básne nezachovali a sú nezvestné, hoci predtým ospevoval Terchovú i Varín, Jánošíka. Na svojej ceste za ľudovou piesňou zašiel už pred revolúciou na Terchovú a nie je nemožné, že prešiel aj na Kysuce po stopách Jánošíkových... Piesne ako: Choda Ťerchovania ousený chlieb jedia ale sa tam veru hodní chlapci rodia... alebo: Koníčky z Veličky, však co ma z vas, co ma: široká z Myšleníc, družice z Krakova... ukazujú jasne kraj blízky Kysuciam. Po odchode z Čadce

11. Roku 1863 nevedeli vôbec ani v Čechách, ani na Morave a mnohí ani na Slovensku, či Kráľ žije, ba pokladali ho za mŕtveho, iste aj preto, že básnik žije, kým počujú jeho hlas a kým publikuje a číta sa. Nuž Janko Kráľ sa stratil, ale iba z Čadce cez Martin a Kláštor pod Znievom do Zlatých Moraviec ako prehadzovaný štátny úradník stoličný a okresný za Bachovho režimu. Syn Mladen Radivoj Basilius začal študovať práva a bol aj advokátskym pomocníkom v Martine, kde hrával aj divadlo. Prešiel do Pešti k colnému úradu a oženil sa s Etelkou Pozsárovou, Maďarkou, s ktorou mal troch synov a dve dcéry. Najmladší básnikov syn Janko študoval po smrti otcovej v Banskej Štiavnici (mal iba 15 rokov) a vyštudoval ako chudobný študent teológiu v Bratislave. Pomýšľal stať sa profesorom, ale nebolo ani na teológii miesto, ani uprázdnená fara. Prijal miesto domáceho vychovávateľa v rodine starého grófa na Žitnom ostrove, kde sa údajne z nešťastnej lásky k démonickej mladej pani grófke zastrelil (1885).

12. Básnik Janko Kráľ, ktorý bol krátkozraký, nosil okuliare a paličku, na hlave srbský či turecký červený féz a volali ho Spektábilis, umrel na týfus alebo choleru 25. mája 1876. Mal iba 53 rokov. Pochovali ho do spoločného hrobu s inými umretými na choleru a zaliali vápnom. Jeho hrob sa nenašiel, raz exhumovali jedno telo, o ktorom sa domnievali, že je Janko Kráľ a previezli ho do Martina na cintorín. Otázka však ostáva otvorenou, nie je isté, či to bol naozaj Janko Kráľ. Ostala veľmi mladá, ešte ani 40- ročná vdova Mária Polexína Kráľová rodená Modrányi. Žila v biede a na malinkej penzii. Vdova Mária Kráľová žila potom alebo pri synovi Mirkovi, alebo neskôr pri dcérke Stázičke, napokon prešla k synovi Mladenkovi, a kde mu umrela prvá žena, opatrovala mu päť sirôt, ktoré si podnes na starú mamu živo spomínajú. Syn Mladen žil v Budapešti, v Nagy, Enyede a v Torda Aranyosi, kde si Mladen vystavil ako finančný úradník aj vlastný domček. Žila v ňom až do smrti jeho najmladšia dcéra Mariska Kráľ. Traja Mladenovi synovia si pomaďarčili roku 1913 na návod najstaršieho Lajosa na Szentkirályi (Lajos, Béla, János). Najmladšia Mladenová dcéra Mariska, ktorá bola stále pri otcovi ostala učiteľkou v materskej škole a žila na biednej penzii po otcovi. Zachovala niekoľko pamiatok po Jankovi Kráľovi, ktoré darovala Matici slovenskej. Navštívila aj Slovensko a postúpila náradie pre Literárne múzeum Janka Kráľa v Mikuláši. Bola tiež Maďarka ako všetky deti Mladena. A naša čadčianska rodáčka, Slovenka Anastázia Kráľová sa tiež vydala za Maďara, akademického maliara Kacziány Odona, a šla s ním do Budapešti. Fotografiu Janka Kráľa nemal nikto z jeho rodiny. Pravdepodobne nikdy ani neexistovala. To, čo dnes vydávajú za Janka Kráľa, sú len vymysleniny maliarov a sochárov podľa fotografii jeho synov. Pravá tvár Janka Kráľa ja skôr v jeho piesňach.

13. Prvé verše začal písať už počas štúdií na bratislavskom lýceu. Spočiatku písal v češtine, neskôr začal používať spisovnú slovenčinu a bol jedným z prvých básnikov, ktorí používali Štúrovuslovenčinu. Svoje básnické diela uverejňoval v almanachu Nitra, v neskoršom období tiež v časopisoch Orol tatranský, Sokol, zriedkavo i v časopisoch Černokňažník, Tábor, Concordia, Priateľ školy a literatúry a iných. Začal písať epické básne s historickou tematikou, postupne však začal nadväzovať na ľudovú slovesnosť. Do povedomia verejnosti vstúpil ako autor balád a piesní, no jeho tvorba bola oveľa širšia. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu a stal sa kľúčovou postavou vo vývine dobovej poézie. Jeho básne ovplyvnili tvorbu nadrealistov, ale i takých autorov ako sú Laco Novomeský či Milan Rúfus a iní. Tvorba

14. Poézia Básne • 1893 – Verše Janka Kráľa • 1924 – Balady a piesne • 1938 – Neznáme básne • 1949 – Výlomky z Jánošíka Výbery • 1952 – Moja pieseň • 1957 – Balady • 1961 – Balady a piesne • 1969 – Zažíhaj svetlá • 1972 – Poézia, edícia Zlatý fond slovenskej literatúry • 1976 – Jarná pieseň Zverbovaný Zabitý Zakliata panna vo Váhu a divný Janko Moja pieseň Orol Potecha Kvet Pán v trní Duma bratislavská Kríž a čiapka Orol vták Kvietok Husár Jedna žiadosť Hlásnik národa diela

15. jankokráľ - orol Vyletel orol ponad zem vysoko – zem sa mu tratí, temer ju nevidieť. Nehľadí na ňu – načože by hľadel: má on pred sebou celkom inakší svet! Načo by hľadel? Dolu on nezíde, čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde! . Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, vešť sedliakovi, svojmu susedovi, či on dožije ešte takto roku, vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; spievaj, sláviček, na zelenom kríčku v tichej hustinke, keď všetko zaspáva, s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, keď hora, pole v tíši usedáva; spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku, osud môj inší, môj dom je vysoký, nie to halúzka, nie to lísťa stromu, nie to dolina, nie to háj hlboký, nie je to hniezdo, nie to stromu temä – môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá!

16. Striasla sa lipa, šumel háj zelený, belie sa domček a pri ňom mohyla; striasla sa lipa, šumel háj zelený, synovi svojmu mať prehovorila: „Môj synak drahý, moje potešenie, ak to uznávaš, že som ti ja mati, prijmi poradu – ktože ti ju môže, ak len nie tvoja vlastná mater dati – prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, na šírom poli prítulky nenájdeš; milý je domček, milá je rodina, všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš – šíry svet chladný, chladnejšie prijíma, a doma každý strom ťa vdačne víta!“

17. Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet, uznávam tvoju materinskú radu: milý je domček, milá je rodina, v cudzine žiadnej prítulky nedajú; doma je pokoj, v svete búrky budú – ale darmo je: kto proti osudu? . Nie mne súdené v domácom pokoji časy prežívať života tichého, napájať dumkou starodávnych časov dušu pri ohni času večerného, nie mne súdené žiť v tichej doline: osud môj rastie v šírej pustatine!

18. Zafúkol vietor ponad háj zelený, kníše sa javor ponad brezy, bory, kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko, háju tichému orol prehovorí: „Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! Každá halúzka s mocami divnými, keď šumie, šumie, prebúdza dumania, ktoré zahasli s časami dávnymi; šumie, nešumie – tak je srdcu milo, ak’ by sa dačo ale ako snilo. Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, ja letím, letím, kým ma nezabijú. Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, ja letím, letím, kým ma nezabijú ...

19. Hrob janka kráľa na národnom cintoríne v martine

20. Symbolický hrob janka kráľa v zlatých moravciach

21. Múzeum janka kráľa v liptovskom mikuláši

22. Buďme hrdí na národnú minulosť predkov. Chráňme a zveľaďujme to, čo zanechali nám, ale i tým, čo prídu po nás. Naša bohatá minulosť nás oprávňuje k hrdosti. Naši slávni predchodcovia však museli neraz zvádzať ťažký boj o národné prežitie. Je smutné, že súčasná mládež často nepozná minulosť svojho národa a pramálo vie o národnom kultúrnom dedičstve. Malo by nám záležať na tom, aby sme vychovali generáciu zakorenenú v rodnej pôde, vernú našim národným tradíciám, hrdú na svoj pôvod. Som učiteľkou Základnej školy v Čadci na Komenského ulici. Keďže pracujem s deťmi, ktoré sa otvorene a živo zaujímajú o kultúrny odkaz našich predkov, chcela by som v nich túto ušľachtilú črtu pestovať a podporovať. Zatiaľ je to možno len iskierka, no časom sa azda rozhorí väčším plameňom. Spoločne sme sa rozhodli realizovať záslužný čin dobrovoľnej starostlivosti o hrob Janka Kráľa, veľkého národovca a bojovníka za práva slovenského národa, na Národnom cintoríne v Martine. Keďže v rokoch 1854-1858 pôsobil J. Kráľ aj v Čadci, naša hrdosť i záujem sú dvojnásobné. Mesto Martin a Komisia Národného cintorína privítali náš záujem a následne i schválili, aby Základná škola na Komenského ulici v Čadci viedla patronát nad hrobom Janka Kráľa na Národnom cintoríne v Martine. A nám zostáva vysloviť – je to pre nás veľká česť. Patronát nad hrobom dejateľa

23. V posvätnom tichu sme si zaspomínali na toho, čo „vždy šiel búrkam divým v ústrety“ a položili mu k nohám kyticu ruží. Pridali sme však aj ďalšiu kytičku. Bola uvitá z najkrajších veršov, ktoré sme vybrali z jeho tvorby. Do ich prednesu deti vložili všetok svoj cit a nehu. Tu-tam sme skryli i slzu dojatia. Dokonca sa nám zdalo, že i staručká tuja nad hrobom sa zachvela. Cítili sme sa tam dobre, zdalo sa nám, že sme sa preniesli do sveta, v ktorom sa na chvíľu zastavil čas, a my sme si sľúbili, že sa sem čoskoro vrátime. Prišiel čas rozlúčky, ešte posledné ohliadnutia, prikrčený plamienok sviečky. Keď sme opúšťali to pietne miesto, okolo nás nečujne poletovali vločky snehu. Možno preto, aby nerušili ticho týchto vzácnych chvíľ. naša prvá návšteva

24. Deti pri hrobe básnika

25. Rozlúčili sme sa veršami...

26. Zišiel už i posledný sneh, jar je za dverami a naše kroky viedli známym smerom na Národný cintorín do Martina. Presnejšie, vybrali sme sa k hrobu Janka Kráľa, aby sme mu dali čistú a sviatočnú tvár. Krátko pred návštevou sme si veľa rozprávali o jeho živote a čítali z jeho tvorby. Pani učiteľka Krkošková nám farbisto vyrozprávala príbeh jeho búrliváckeho života, ktorý bol až po samý okraj naplnený bojom za práva Slovákov. Keď sme stáli pri hrobe, predstavovala som si Janka Kráľa, ako sa na nás hrdo díva svojimi hlbokými očami, ktoré sú plné otázok. Na našich stretnutiach panuje posvätné ticho, len chvíľkami prerušované tónmi veršov. Tak tomu bolo aj teraz. Mlčky, každý sám so svojimi myšlienkami, sme spoločne očistili hrob a zapálili sviečky. Urobili sme to s radosťou a hreje nás dobrý pocit. Napokon sme položili kvety, medzi ktorými prevládala slnečnica. Snáď preto, lebo Janko Kráľ mi príde ako slnko, ktoré v ťažkých časoch svietilo Slovákom na cestu. Myslím si však, že jeho žiara ešte nepohasla Stretnutie jarnÉ Mária Pikuláková

27. Janko Kráľ, knieža našich básnikov, bytosť, ktorá sa zrútila na svojom závratnom lete za niečím, čo nikto neuchopil, čoho sa však najlepší vždy budú chcieť zmocniť. Svojím životom a tvorbou preklenul všetky hranice – hranice Európy i hranice sveta. Taký slovenský, ako len možno, taký európsky a svetový ako máloktorý Slovák po ňom. Posledné slovo nepovedal v ničom, definitívne nespočinul nikde. No predsa vari len – to tam a vtedy, keď sa sklonil nad ľudským utrpením, aby sa mu poklonil. Kus tragiky bol v jeho živote, keď už nevládal znovu rozopäť krídla. Ale zásluhy na poli umeleckom sa nemerajú počtom kníh či tvorivých rokov, ale silou a presvedčivosťou ducha. A v diele Janka Kráľa žije slovo a duch rokov meruôsmych. Niekoľko myšlienok na záver