Katechizmus Katolíckej cirkvi . Príprava, schválenie a zverejnenie KKC

1. Katechizmus Katolíckej cirkvi. • Príprava, schválenie a zverejnenie KKC • Odovzdávanie viery - katechéza; • Cieľ, štruktúra a adresáti Katechizmu • Štvrté prikázanie (2197-2257). • Sviatosť manželstva (1601-1666). • Morálne svedomie (1776-1802).

2. 1. Príprava, schválenie a zverejnenie KKC Katechizmus Katolíckej cirkvi je ovocímveľmi širokej spolupráce; dozrieval počas šesťročnej intenzívnej práce v duchu pozornej otvorenosti a nadšenej horlivosti. V r. 1986 Ján Pavol II. komisii dvanástich kardinálov a biskupov na čele s kardinálom Jozefom Ratzingerom zveril úlohu pripraviť návrh katechizmu

3. Katechizmus má obsahovať veci nové i staré (porov. Mt 13, 52), pretože viera je vždy tá istá a stále je zdrojom nového svetla. KKC preberá na jednej strane "staré", tradičné usporiadanie, ako ho podáva už Katechizmus sv. Pia V. a rozčleňuje látku na štyri časti: posvätná liturgiaso sviatosťami na prvom mieste; kresťanský spôsob konania (morálka), ktorého vysvetlenie sa začína desatorom Božích prikázaní a napokon kresťanská modlitba. Súčasne sa však obsah často podáva "novým" spôsobom, aby sa odpovedalo požiadavkám našej doby.

4. Katechizmus katolíckej Cirkvi Ján Pavol II. schválil 25. júna 1992. • Zverejnenie nariadil 11. októbra 1992 (na 30. výročie otvorenia II. Vatikánskeho koncilu) svojou apoštolskou autoritou: v apoštolskej konštitúcii « F I D E I   D E P O S I T U M »

5. 2. Odovzdávanie viery - katechéza Katechéza je: • výchova detí, mládeže a dospelých vo viere najmä vyučovaním kresťanskej náuky. • komplex úsilí, ktoré Cirkev vyvinula, aby pripravila učeníkov, aby pomáhala ľuďom veriť, že Ježiš je Boží Syn, a touto vierou mali život v jeho mene.

6. Od katechézy závisí nielen šírenie Cirkvi vo svete a jej číselný vzrast, ale ešte oveľa viac jej vnútorný rast a jej súlad s Božím plánom.

7. Obdobia obnovy Cirkvi sú aj obdobiami intenzívnej katechizácie. Vo veľkej epoche cirkevných Otcov svätí biskupi katechéze venovali značnú časť svojej služby. Takými sú sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Augustín a mnohí iní Otcovia, ktorých katechetické diela zostávajú aj naďalej vzorom.

8. Katechetická služba čerpá vždy novú silu na konciloch: zvlášť Tridentský koncil. Vo svojich dekrétoch dal katechéze prvoradé miesto. V ňom má svoj pôvod Rímsky katechizmus, ktorý sa volá aj Tridentský a je dielom prvoradej dôležitosti ako súhrn (kompendium) kresťanského učenia.

9. Tridentský koncil vyvolal v Cirkvi pozoruhodné organizovanie katechézy a podnietil vydanie početných katechizmov pričinením svätých biskupov a teológov, akými boli sv. Peter Kanízius, sv. Karol Boromejský, sv. Turibius de Mongrovejo alebo sv. Róbert Bellarmino.

10. Pápež Pavol VI. pokladal Druhý vatikánsky koncil za veľký katechizmus moderných čias), katechéza Cirkvi opäť upútala na seba pozornosť. Svedčí o tom Všeobecné katechetické direktórium, zverejnené roku 1971, zasadania Biskupskej synody o evanjelizácii (1974) a o katechéze (1977), ako aj apoštolské exhortácie Evangelii nuntiandi (1975) a Catechesi tradendae (1979), ktoré zodpovedajú týmto zasadaniam.

11. 3. Cieľ, štruktúra a adresáti Katechizmu • Cieľ Katechizmu: podať organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi. Má slúžiť ako orientačný bod pre katechizmy alebo kompendiá, ktoré sa budú zostavovať v rôznych krajinách.

12. Pramene Katechizmu: • Sväté písmo, • cirkevní Otcovia, • liturgia, • učiteľský úrad Cirkvi.

13. Štruktúra Katechizmu Prvá časť:    Vyznanie viery Druhá časť: Sviatosti viery Tretia časť:  Život z viery Štvrtá časť:  Modlitba v živote z viery

14. Adresáti Katechizmu zodpovední za katechézu: Biskupi - ako pomôcka pri plnení ich úlohyučiť Boží ľud. Prostredníctvom biskupov je určený tým, čo pripravujú katechizmy, kňazom a katechétom. Jeho čítanie však bude užitočné aj pre všetkých ostatných veriacich v Krista.

15. 4. Štvrté Božie prikázanie; Rodina v Božom pláne. “Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12). „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi„ (Ef 6, 1-3).

16. 4. Štvrté Božie prikázanie; Rodina v Božom pláne. 2. tabuľa zákona; Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou

17. 4. Štvrté Božie prikázanie; Rodina v Božom pláne. Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi. Výslovne sa obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.

18. 4. Štvrté Božie prikázanie; - zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb

19. Rodina v Božom pláne. Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí Muž a žena spojení v manželstve tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.

20. Rodina v Božom pláne. „Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva; aj z tohto dôvodu... sa má volať „domáca cirkev'“ (Familiaris consortio 21). Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky. V Cirkvi nadobúda osobitnú dôležitosť, ako to vidno z Nového zákona (Ef 5, 21 - 6, 4).

21. Rodina v Božom pláne. Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Jej plodivá a výchovná činnosť je odrazom Otcovho stvoriteľského diela. Rodina je povolaná mať účasť na Kristovej modlitbe a obete. Každodenná modlitba a čítanie Božieho slova posilňujú v nej lásku. Kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť.

22. Rodina v Božom pláne. Vzťahy vnútri rodiny vytvárajú príbuznosť citov, náklonností a záujmov, ktoré pochádzajú predovšetkým zo vzájomnej úcty osôb. Rodina je privilegované spoločenstvo povolané uskutočňovať spoločné uznesenia manželov, ako aj starostlivú spoluprácu rodičov pri výchove detí.

23. Rodina a spoločnosť. Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu.

24. Rodina a spoločnosť. Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27).

25. Rodina a spoločnosť. Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života.

26. Rodina a spoločnosť. Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho.

27. Povinnosti detí. Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva; na ňom sa zakladá úcta k rodičom. Úcta detí, neplnoletých či dospelých, k ich otcovi a matke sa živí prirodzeným citom, ktorý má svoj pôvod vo zväzku Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie.

28. Povinnosti detí. Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7,29-30). Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou.

29. Povinnosti detí. Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť ,odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi“ (Kol 3,20). Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa vo svedomí presvedčené, že je morálne zlé poslúchnuť daný rozkaz, nemá sa ním riadiť.

30. Povinnosti detí. Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestávaosamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého.

31. Povinnosti rodičov. Plodnosť manželskej lásky sa neobmedzuje iba na plodenie detí, ale má sa rozšíriť aj na ich mravnú výchovu a duchovnú formáciu: Výchovná úloha rodičov (1653) „je taká dôležitá, že ak chýba, ťažko ju možno nahradiť“. Právo a povinnosť vychovávať sú pre rodičov prvoradé a neodcudziteľné.

32. Povinnosti rodičov. Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Vychovávajú ich k zachovávaniu Božieho zákona tým, že sami prejavujú poslušnosť vôli nebeského Otca. Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí, - vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam. Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody.

33. Povinnosti rodičov. Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať. Dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými hlásateľmi“. Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi.

34. Povinnosti rodičov. Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Táto výchova sa uskutočňuje už vtedy, keď si členovia rodiny pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia. Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí.

35. Povinnosti rodičov. Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky.

36. Povinnosti rodičov. Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.

37. Rodina a Božie kráľovstvo. Osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha, majú rodičia rešpektovať a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.

38. Rodina a Božie kráľovstvo. Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50). Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.

39. Povinnosti občianskych predstaviteľov moci. Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20,26). Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom, jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.

40. Povinnosti občianskych predstaviteľov moci. Vykonávanie moci má za cieľukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.

41. Povinnosti občanov. Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci, majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov. Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.

42. Povinnosti občanov. Povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody: z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu.

43. Povinnosti občanov. Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore: - s požiadavkami morálneho poriadku; - so základnými ľudskými právami; - s učením evanjelia.

44. Povinnosti občanov. Odboj proti útlaku politickej moci môže oprávnene siahnuť po zbraniachiba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky: 1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva; 2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky; 3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky; 4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.

45. Politické spoločenstvo a Cirkev. Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu o Bohu a o človekovi.

46. Politické spoločenstvo a Cirkev. „Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie ... osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny“ (Centesimus annus 45-46).

47. Politické spoločenstvo a Cirkev. K poslaniu Cirkvi patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“ (Gaudium et spes 76).

48. 5. Sviatosť manželstva (1601-1666). „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ (KKP kán. 1055 §1).

49. 5. Sviatosť manželstva (1601-1666). Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň. Keďže Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka.

50. 5. Sviatosť manželstva (1601-1666). Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke.